GTS_PUNK

Slovensko sa so svojou históriou, obzvlášť tým, čo sa aj na jeho území s jeho vlastným pričinením páchalo na vlastnom obyvateľstve počas druhej svetovej vojny, bude vysporiadavať ešte poriadne dlho. Pripomienkou a mementom tejto čiernej škvrny dejín sú aj mnohé umelecké diela, ku ktorým môžeme zaradiť aj tento snímok režiséra Vladimíra Bahnu, voľne vychádzajúc z literárnej predlohy Rudolfa Jašíka. Dej sleduje pohnuté osudy, tragické životy a morálne dilemy obyvateľov istého malého mestečka. Snímok do ústredia stavia najrôznejšie postavy, s ktorými počas celej doby plasticky pracuje, vykresávajúc a modelujúc ich osobitné osobnostné charaktery. Divák tak má možnosť vidieť zaujímavú zmes tých, ktorí nezmyselnosť doby a nenávisť nechceli v žiadnom prípade prijať, tých, ktorí na nešťastí iných budovali vlastné kariéry a prosperovali, ale aj tých, ktorí sa zmierili so svojím nešťastným a tragickým osudom. To ako celok funguje aj vďaka dobrému výberu hercov. Hlavnú morálnu postavu Bronislava Križana dopĺňa vskutku krásna Emília Vášáryová, vynikajúci Ctibor Filčík, ale aj prospechársky Július Vašek. Námestie svätej Alžbety je filmom, o ktorom sa nedá hovoriť ako o tom možno úplne najlepšom z obdobia druhej svetovej vojny, ale aj napriek tomu má mimoriadnu hodnotu. A to už len tým, že pripomína hrôzy, ktoré sa na Slovensku odohrali. Pribehovo, herecky ani čo sa technickej stránky týka mu nemožno čo vyčítať. Knižná predloha je o čosi lepšia než film, ale divák určite neobanuje.

Ringový návrat CM Punka po siedmich rokoch, debuty Ruby Soho, Adama Colea a Bryana Danielsona, účasť japonských legiend Satoshiho Kojimu a Minorua Suzukiho, fantastické chicagské obecenstvo a nabitá zápasová karta, ktorú pre seba ukradol Steel Cage Match o tag teamové tituly medzi Lucha Brothers a The Young Bucks. All Elite Wrestling ponúkol neuveriteľne nabitú šou, ktorá musela zavrieť (či skôr, právom, otvoriť od úžasu) ústa aj tým doteraz najväčším skeptikom. Tony Khan a spol. 5. septembra 2021 v Chicagu dokázali, že AEW je momentálne wrestlingová destinácia číslo jedna, a dúfajme, že ňou ešte dlho ostane, pretože práve takto má vyzerať profesionálny wrestling. O All Elite Wrestling: All Out 2021 možno právom hovoriť ako o jednej z najlepších (ak nie najlepšej) wrestlingovej PPV šou minimálne poslednej dekády, na čom sa okamžite jednohlasne zhodla široká wrestlingová verejnosť. Tlieskať v stoji a sňať z hlavy všetky klobúky nestačí. Presne tu opäť ožíva láska k profesionálnemu wrestlingu.

"Without death, life is meaningless." Kriminálny sci-fi snímok režiséra Christiana Volckmana privádza diváka do futuristického a cyberpunkovo ladeného Paríža budúcnosti, v ktorom musí dôstojník Karas vypátrať stratenú ženu. Pritom však objavuje tajomstvo samotného života a smrti. Pretože čo je život bez smrti, a naopak? Hoci je samotný príbeh snímku počinom, ktorý má silu zaujať, a to najmä filozoficky ladenými pasážami, v ktorých sa rozoberá práve spomínaná úloha smrti v živote, rovnako aj relatívne podarenou a dobre napísanou kriminálnou zápletkou, sila tohto diela z roku 2006 spočíva inde. Zrejme nie je ťažké odhadnúť, že reč je v tomto prípade práve o jeho vizuále, štylizovanom do kompletne čiernobielej animovanej podoby. Hoci aj tu sa striedajú lepšie pasáže s horšími, už samotný nápad a realizácia si zaslúži divácky obdiv. Do značnej miery celej animácii pomáha - respektíve možno hovoriť o tom, že sa šikovne spoločne dopĺňajú - futuristická parížska výprava. V nej sa tvorcom vynikajúco podarilo skĺbiť historický vzhľad mesta na Seine s jeho možným vzhľadom v budúcnosti, odetom do cyberpunkového kabátiku. Renaissance je, ak vezmeme do úvahy film ako komplexný celok, lepším priemerným počinom. Pre diváka je však určite lákavým minimálne kvôli svojmu vizuálu, ktorý stojí za to vidieť, keďže podobných kúskov zas tak veľa nájsť nemožno.

Pozitívami tohto poloprofesionálneho dokumentu sú nahliadnutie na odvrátenú stranu Prahy a prevencia, upozorňujúca na krivé životné chodníčky, na ktorých môže človek pri troche neopatrnosti skončiť. Je však škoda, že zaujímavý námet oveľa viac prekrývajú negatíva, často spôsobené filmárskym amaterizmom a skoro až začiatočníckymi chybami. Prvým problémom je Jiří Pluskal, predstavujúci akýsi most medzi ulicou a divákom, ktorý však veľmi rýchlo pokazí dokumentárny zážitok svojimi niekedy až hlúpymi, infantilnými otázkami, pôsobiacimi, že si ich pripravil päť minút pred natáčaním na kolene. Ďalším problémom sú príliš dlhé rozhovory s jednotlivými protagonistami, často vôbec nedoplnené potrebným strihom, plné miestami zbytočnej a prázdnej "slamy". Po technickej stránke to tiež nie je žiaden zázrak. Ak sa už v dokumente vyskytne toľko potrebný strih, často zábery jedného rozhovoru dopĺňajú nesúvisiace snímky, prípadne zábery z rozhovoru s niekým iným. Obrazová, zvuková a rozprávačská logika v tomto prípade nula bodov. Samotná kamera tiež neexceluje, pričom vrcholným záberom je naháňanie holubov kdesi za Hlavním nádražím. PragueNight nemožno uprieť myšlienku a potenciál. Bohužiaľ, dokument zabíja jeho realizácia, ktorá z neho činí divácky neatraktívny kúsok.

Možno povedať, že katastrofické filmy to majú vo všeobecnosti ťažké. Nielenže žánrovo nepatria medzi divácky najpopulárnejšie, zároveň veľmi často pokrivkáva ich kvalita (čo môže v konečnom dôsledku byť príčinou ich nižšie diváckej popularity). Snímok o lovcoch tornád režiséra Jana de Bonta z roku 1996 je to jasným príkladom. V skratke, divákovi ponúka necelé dve hodiny minutáže, v ktorých herci naháňajú tornáda, zväčša vyobrazené pomocou zlých a oku nelahodiacich CGI efektov. Efekty, berúc do úvahy dobu vzniku filmu, by ešte bolo možné odpustiť, príbeh, ktorý je v podstate o ničom, už nie. Príbehové gro filmu, ktoré by malo predstavovať pevné základy každého snímku, je v tomto prípade chabým pokusom o storytelling, ktorý má viesť (a eventuálne aj vedie) k vyvrcholeniu jednoduchej zápletky, pričom tornáda by v nej nemuseli zohrávať žiadnu úlohu. V podstate nejde o nič viac, než len nepodarenú "love story" zápletku medzi Helen Hunt a Billom Paxtonom, počas ktorej sa vozia na džípe. Nájsť na tomto snímku niečo pozitívne, hoc sa aj človek snaží, je naozaj ťažké. Hoci nepatrí do kategórie tých, ktoré by bolo nutné okamžite zatratiť, respektíve púšťať niekomu výlučne len ako formu trestu, aj od priemernej kvality je na míle vzdialený. Snáď tým najmenším plusom, ktorý tu možno nájsť, no ktorý ani zďaleka nevytrháva film z biedy, je soundtrack. Twister je vo všeobecnosti filmom, ktorému je, podobne ako tornádu, lepšie sa vyhnúť. Aj medzi inak katastroficky katastrofickými filmami patrí medzi tie horšie, a to už je v rámci tohto žánru "úctyhodný" výkon. Vidieť tento počin čo i len raz, je príliš.

Hry XXXII. letnej olympiády, ktoré sa konali o rok neskôr, než bolo plánované, zvládlo hostiteľské Tokio na výbornú. Hoci to bola olympiáda iná, než na akú bol svet doposiaľ zvyknutý, priniesla to najhlavnejšie, a síce neuveriteľné športové výkony, nové svetové rekordy, nadšenie, radosť aj - hoci tentokrát iba na diaľku - spojenie celého sveta. Necelé tri týždne, počas ktorých upieral svet zrak na japonské hlavné mesto, napísali príbehy, ktoré sa navždy stali súčasťou športovej histórie. Záverečný ceremoniál bol veľkolepou, no zároveň skromnou spomienkou na tieto chvíle a okamihy. Práve vďaka emóciám, ktorými (sme) boli všetci počas olympiády spojení, vyznel tento ceremoniál snáď ešte lepšie ako ten, ktorý celé hry tokijskej olympiády otváral. Vlajku, či ak chcete štafetu s piatimi kruhmi, si od Japonska prevzalo Francúzsko, konkrétne Paríž s hrami v roku 2024. Tokyo 2020 Olympic Closing Ceremony uzavrel ďalšiu športovú a olympijskú kapitolu. To posledné, čo k nej treba dodať, je snáď len arigato gozaimasu, Tokyo!

Inšpirácia v príbehoch mafie v Spojených štátoch amerických naprieč celým 20. storočím zanechala v histórii kinematografie výraznú a nezmazateľnú stopu. Svojou troškou k tomu prispieva aj krátka šesťdielna séria z produkcie televíznej stanice TNT, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2013. Jej príbeh je zasadený do mesta gangstrov, do povojnového Los Angeles, tradične sledujúc dve strany mince - stranu dobra a zla, stranu zákona a stranu zločinu. Hranica medzi nimi je však viac než tenká, a tak sa na opačnej strane môže razom ocitnúť ktokoľvek. A, samozrejme, neobchádza to ani hlavnú postavu seriálu - policajta Joea Teaguea (Jon Bernthal). Pred zrakom diváka sa tak buduje a odohráva krátky, ale pomerne dynamický príbeh, ktorému nechýba napätie, akcia, ale ani romanca. Zároveň je však pomerne náročne sa do neho vôbec "ponoriť", pretože ako rýchlo začína, tak rýchlo aj končí. A hoci to nemusí byť vždy nutne na škodu (niekedy je menej predsa len viac), v tomto prípade to pozitívne body seriálu (ak tak možno tých šesť epizód vôbec nazývať) určite neprihráva. Avšak, nemožno o ňom ani hovoriť ako o zlom, pretože takým v žiadnom prípade nie je. Každopádne, samotný seriál, či ak chcete krátka séria, dokáže oveľa viac zabodovať inde. Za najsilnejšiu stránku možno rozhodne považovať dobre stvárnenú dobovú noir atmosféru. S tým ruka v ruke kráča aj výprava, ktorú síce, pravda, tvorcovia mohli nechať vyniknúť ešte o čosi viac, ale diváka aj tak dokáže dostatočne preniesť na západné pobrežie Spojených štátov roku 1947. Takisto funguje prepojenie fikcie s historickou skutočnosťou, potom najmä s viacerými postavami gangsterov, ktorí reálne v tom čase v Los Angeles, ale aj inde v krajine operovali. Mob City navyše otvára viac než chytľavá úvodná pieseň, ktorá samotnú sériu nijak zvlášť nevylepšuje, ale prinajmenšom poteší. Kriminálne ladených šesť epizód spolu nepatrí ani zďaleka medzi to najlepšie, čo dokáže daný žáner ponúknuť, ale vďaka svojej krátkosti nedokáže séria ani odhaliť svoje väčšie chyby, ktoré by divákovi mohli potencionálne prekážať. Nenadchne, neurazí, vyplní čas a adekvátne zabaví. A to snáď stačí.

Otvárací ceremoniál tokijských hier možno z viacerých dôvodov označiť za svojský. Nielenže sa kvôli pandémii koronavírusu konal o rok neskôr, než bolo plánované, ale takisto sa konal bez diváckej účasti, s viacerými nekompletnými výpravami súťažiacich krajín a s podstatne skromnejším programom, než na aký sú diváci pri podobných podujatiach zvyknutí. Japonci sa, bohužiaľ, museli prispôsobiť okolnostiam doby, ale aj napriek tomu sa do ceremoniálu snažili vložiť čo možno najviac, aby zaujali. Či sa im to podarilo, nech posúdi každý sám. Ceremoniál to nebol veľkolepý, nebol megalomanský, pôsobil komorne a vďaka prázdnym tribúnam aj trochu zvláštne. Diváci, sledujúci tentokrát všetko len spred televíznych obrazoviek celého sveta, mali možnosť nazrieť do japonskej histórie aj prítomnosti, spoznať bližšie kultúru krajiny vychádzajúceho slnka, ohromné a pamätné vystúpenia však tentokrát otvárací ceremoniál neponúkol. Za zmienku stoja snáď len vytvorenie zemegule pomocou lietajúcich dronov, ale najmä akčné predstavenie olympijských piktogramov jednotlivých disciplín, ktoré skutočne stálo za to. Tokyo 2020 Olympic Opening Ceremony, nakoniec sa konajúci až v roku 2021, nebude jedným z tých pamätných kvôli svojmu programu. Pamätný bude kvôli tomu, že ho poznačila práve spomínaná pandémia. Hoci od otváracieho ceremoniálu možno mnohí čakali viac, treba pamätať na to, že olympijské hry ani zďaleka nestoja len na ňom.

Režisér Štefan Uher sa do histórie (česko)slovenskej novej vlny významne zapísal dvoma dielami. Tým prvým je Slnko v sieti z roku 1962, druhým o štyri roky mladšia Panna zázračnica. Zatiaľ čo v prvom prípade sa zameriava a všíma si najmä vzťahy medzi mladými ľuďmi so všetkou komplikovanosťou, ktorú prinášajú, pri Panne zázračnici, vychádzajúcej z pera popredného spisovateľa Dominika Tatarku, ide o značne surreálnu záležitosť. Viac než sila príbehu má na diváka fungovať sila obrazov. Snaha vypovedať to podstatné cez ne je citeľná, otázne však zostáva, do akej miery dokáže na diváka skutočne zapôsobiť. Hoci snímok nepatrí medzi najkomplikovanejšie, a podstata aj myšlienka sa z neho dajú vyčítať, nemožno ho zaradiť medzi oddychové kúsky, pri ktorých by mohol divák "vypnúť" a nečinne sledovať dianie. Nie, nie. Naplno ho vnímať a prijímať jeho surreálnu poetiku, ktorou je skrz-naskrz pretkaný, si vyžaduje nielen pozornosť, ale aj znalosti (či aspoň snahu) vnímať umenie v jeho vyšších formách, ktoré Uher vo filme demonštruje. Dej si vystavaný na pozadí udalostí druhej svetovej vojny, keď za zvukov poplašných sirén musia ľudia utekať do krytov a umelci do imaginárnych svetov plných nápadov a ideálov, ktoré im často rozšliape osud. Hľadanie inšpirácie, snaha vyrovnať sa so životom a smrťou, túžba tvoriť. Film o tom a mnohom inom vypovedá. Nie priamo, ale spomínanými obrazmi, za ktoré musí divák nahliadnuť, aby zbadal ich pravú podstatu. Nie všetko je totiž také, aké sa nám na prvý pohľad javí. A v surreálnosti bytia už vôbec nie. Panna zázračnica sa radí medzi najvýznamnejšie kúsky (česko)slovenskej kinematografie 60. rokov. Medzi divákmi sa však môže stretnúť s rozporuplnými reakciami kvôli svojmu príbehovému podaniu a prezentácii. Ale to je len dobre. Umenie nemá byť nemenné, má byť rôznorodé, má sa meniť, vyvíjať a brať na seba rôzne formy a podoby. A ak by práve toto bola tá jediná vec, ktorú si divák zoberie, film svoj účel splnil.

Írska miniséria, vychádzajú z pera spisovateľky Sally Rooney, v dvanástich relatívne krátkych epizódach sleduje osudy normálnych ľudí. Nielen snáď kvôli názvu, ale aj príbehu, ktorého ústrednými postavami sú Connell (Paul Mescal) a Marianne (Daisy Edgar-Jones) - niekdajší charakterovo úplne odlišní spolužiaci zo strednej školy, ktorí sa to rozhodli dať dohromady, aby ich v nasledujúcich rokoch vzťah citovo zraňoval a rozkladal. Pomerne pozoruhodný pohľad, ktorý práve skrz hlavné postavy odráža životy mnohých ľudí z generácií Y a Z, vzťahové komplikácie, osobné, rodinné a školské problémy, strach, depresie a mnohé iné veci, práve tak typické pre súdobú spoločnosť mladých. Možno povedať, že ide aj o akúsi sociologickú sondu do životov postáv (respektíve ľudí všeobecne), ktorá sa pokúša nájsť odpovede a riešenia ich problémov, pričom tie nepoznajú ani samotné postavy. Utápajú sa tak v chladnom (Írskom) mori nenaplnených vzťahov, ešte chladnejšej (ne)lásky, sexu, sadomasochistických praktík, sebazraňovania, nevyrovnanosti a psychickej labilnosti. Depresie dnešnú spoločnosť zožierajú viac než rakovina. Na príbeh sa zároveň možno pozerať aj dnes už "tradičnou" optikou toho, že hoci sme vďaka sociálnym sieťam k sebe bližšie, než kedykoľvek predtým, sme ako spoločnosť čím ďalej, tým viac od seba vzdialený. Normal People čiastočne nastavujú zrkadlo, ktoré ako normálni ľudia, ktorými sme, nechceme vidieť. Nechceme si pripustiť, že sa ako spoločnosť len zraňujeme, a že nakoniec každý aj tak zomrieme sami. Vývoj jednotlivých postáv je napísaný ako na horskej dráhe - raz s nimi súcitíte, inokedy vás doslova serú. Presne ako normálni ľudia. A presne ako pri normálnych ľuďoch, ani tu sa každému nebude páčiť, ako sa jednotlivé postavy nakoniec vyprofilujú. Marianne mala zostať introvertnou pannou bez kamarátov, goddamnit! Ale aj preto, že sa tak nestalo, seriál sem-tam - vlastne pomerne často - pripomína artové porno. Navodiť tu divákovi vzrušenie nie je cieľom, tým je povedať mu "Pozri sa, toto sa vlastne deje za všetkými dverami domov, bytov, spální, internátnych izieb, prezliekacích kabínok, áut a x ďalších miest", s tým, že "ale hoci sa milujú, v skutočnosti sa vlastne všetci nenávidia - navzájom aj osve". Divácky to nebude pochuti každému, ale aspoň majú Normálni ľudia nenormálne dobrý alternatívny a indie soundtrack.