GTS_PUNK

Dokument britskej televíznej stanice Channel 4 zameraný na wrestlingovú rodinu Knightovcov z anglického Norwichu. Trištvrte hodinu trvajúci dokument si všíma život tohto "klanu", ktorý neopustil svet športovo-zábavného biznisu aj napriek tomu, že v čase vzniku dokumentu mal britský wrestling svoje najlepšie roky za sebou. Okrem bližšieho pohľadu na minulosť rodiny a jej bežný život kladie dokument dôraz najmä na omladinu - Zaka Zodiaca a Britani Knight - a ich pokusy dostať sa do WWE, najväčšej wrestlingovej spoločnosti sveta. Zaujímavý pohľad odhaľuje Zakovo zlyhanie a úspech Britani, zachytávajúc aj jej začiatky vo vtedajšom vývojovom stredisku WWE - Florida Championship Wrestling. Dokument vyznieva s odstupom rokov snáď ešte výraznejšie, než v čase svojho vydania v roku 2012. Ako je dnes už wrestlingovým fanúšikom dobre známe, Britani sa podarilo urobiť v WWE solídnu kariéru pod menom Paige, ktorú však kvôli zraneniam musela predčasne ukončiť. Na základe jej príbehu, vychádzajúc z veľkej časti práve z tohto dokumentu, dokonca vznikol v roku 2019 aj hraný film Fighting with My Family. Zakovi sa do WWE dostať nepodarilo a zostal nezávislým wrestlerom na prevažne britskej a európskej scéne. The Wrestlers: Fighting with My Family je zaujímavým pohľadom na rodinu, pre ktorú je wrestling všetkým a ešte čímsi viac. Čo sa týka dokumentárneho podania a spracovania, dielo ničím špeciálne nevyniká, ale svoj hlavný účel do bodky spĺňa.

Krátke 12-dielne anime, doplnené šiestimi extra mini epizódami, sleduje v hlavnej úlohe Sakuru Hagiwaru, členku dievčenskej hudobnej idol skupiny Sweet Diva, ktorá sa jedného dňa rozhodne vstúpiť do ringu vo svete profesionálneho wrestlingu. Jednotlivé epizódy sledujú jej postupnú cestu za tým - ako už samotný názov anime naznačuje - aby sa stala najsilnejšou na svete. Príbehovo pomerne jednoduchý kúsok sa okrem Sakury a jej tréningu v ringu okrajovo zameriava aj na idol zoskupenie Sweet Diva po jej odchode. Práve stret týchto dvoch svetov - wrestlingového a idol - je hlavným nosným pilierom celého seriálu, na ktorom stojí dej. Až na jeden menší zvrat sa toho však v celom anime príliš veľa nedeje, pričom je jednoduché predpovedať, ako sa všetko bude príbehovo vyvíjať až do samotného konca. Nehovoriac o tom, že veľkú väčšinu času divák prakticky aj tak sleduje iba postavu Sakury v submission chvatoch, z ktorých sa nevie vymaniť, prípadne detailné zábery na bujné poprsia či iné časti tiel protagonistiek. Anime rovnako nijak zvlášť nevyniká ani po vizuálnej stránke, ktorá je kombináciou použitia 2D a 3D prvkov. Sekai de ichiban tsuyoku naritai! vyniká jednoduchosťou a ľahkou podpriemernosťou. Diváka neurazí, ale nemá ho ani čím veľmi nadchnúť. Zaujímavé je snáď iba zasadenie do sveta ženského profesionálneho wrestlingu, ktorý má v Japonsku dlhú a bohatú tradíciu. Pochvalu si zaslúži chytľavý záverečný hudobný ending. Jeden, dva, tri, je dobojované.

24-dielne anime, vytvorené štúdiom Gonzo, vo svojej hlavnej dejovej línii sleduje mladého Tatsuhira Sata, ktorý žije (či skôr možno snáď len prežíva) svoj život už niekoľko rokov ako hikikomori odstrihnutý od spoločnosti. Jedného dňa sa mu do neho však "náhodou" pripletie Misaki Nakahara, mladé dievča, ktoré si dalo za úlohu Tatsuhira zachrániť pred ním samým, čím by pomohol aj jej. Príchod Misaki do Tatsuhirovho života spustí lavínu udalostí, odkrývajúcu mnohé smutné a pokrivené osudy jednotlivých postáv. Tvorcovia skrz ne reflektujú problémy modernej (nielen) japonskej spoločnosti, akými sú odlúčenia, komplikované vzťahy, samota alebo samovraždy. Keďže anime vyšlo ešte v roku 2006, teda pred "boomom" sociálnych sietí, je zaujímavé vidieť ako sa už vtedy na jednotlivé problémy, z ktorých mnohé boli aj dlho potom stále tabuizované, upozorňovalo. V prípade tohto anime zrejme neplatí úplne definícia toho, čo by si divák pod pojmom "anime" bežne predstavil. Hoci je dvadsaťštyri dielov vystavaných na tradičnej animácii, z príbehového hľadiska ide z veľkej časti o veľmi "vyzretý" kúsok, často si zakladajúci na emóciách, ktoré majú diváka naplno dostať. A že sa to teda tomuto kúsku darí! Príbeh Tatsuhira a Misaki pohltí diváka od začiatku, pričom sledujúc ich postupnú charakterovú výstavbu ho bude držať až do samotného záveru, konečne odkrývajúceho niektoré dôležité aspekty minulosti, na ktoré celý čas čaká. Ústrednú dvojicu však dopĺňa aj pestrá plejáda vedľajších postáv, ktorých životy sú rovnako naplnené problémami a trápeniami, ktorých jediným riešením sa často zdanlivo zdá byť len samovražda. Tvorcovia tak veľkú väčšinu z nich štylizujú do polohy zúfalého, utrápeného človeka, ale zároveň sa divákovi snažia ukázať, že ono fatálne riešenie v skutočnosti riešením nie je. Mnohé momenty v seriáli sú podané spôsobom, ktorý človeka naozaj prinúti zamyslieť sa nad životom. Hra na emócie tomuto anime ide na jednotku, takže je dobré mať pri sledovaní pripravené vreckovky. Ťažké témy a momenty sú v dobrom pomere vyvážené uvoľňujúcim humorom, ponúkajúcim miesto na "vydýchnutie si". Jedinou výhradou voči príbehu je snáď len zakomponovanie konšpiračného aspektu, ktorý sa nesie celým anime. Hoci na záver možno vysvetliť jeho výskyt a časté spomínanie skrz postavy, tvorcovia si ho mohli odpustiť. NHK ni yōkoso! však táto skutočnosť negatívne neovplyvňuje. Divákovi totiž ponúka pekne animovane spracovaný mimoriadne silný príbeh o životných pádoch, uvedomení si priorít a hodnôt, snahe (či snáď nutnosti) vstať a vôli vytrvať. V skutočnom živote to síce nekončí vždy tak, ako sa to deje tu, ale predstava je to pekná. Rovnako ako aj predstava, že na každého tam niekde čaká jeho Misaki. Na tak neskutočne milú a nevinne pôsobiacu postavu narazí divák málokde. Rovnako má seriál aj výborný hudobný opening a od druhej polovice aj ending. Sčítané a podčiarknuté - anime, ktoré si bez problémov užije aj divák, ktorý bežne anime nesleduje.

Profesionálny wrestling je nielen výborným športovým a športovo-zábavným odvetvím, ktoré baví milióny ľudí po celom svete, ale takisto aj temným biznisom, ktorý počas rokov napísal množstvo smutných či kontroverzných príbehov. Dokumentárna séria televíznej stanice Vice sleduje tie, ktoré sa najväčšmi zapísali do povedomia wrestlingovej verejnosti. Pútavo rozprávané skutočné príbehy tragických úmrtí, nevyriešených vrážd, zrád, pômst, steroidov, úderov, kopancov a krvi predstavujú unikátne nahliadnutie do zákulisia wrestlingového sveta. Prostredníctvom rozhovorov s wrestlermi, ich kolegami, priateľmi či rodinnými príslušníkmi sa pred divákom otvára nefalšovaný pohľad na tú ktorú tému či osobu wrestlera, čo dodáva celej dokumentárnej série oveľa osobnejší nádych. Veľkým plusom je aj skutočnosť, že tvorcovia sa jednotlivé osoby či udalosti nesnažia vykresliť vo vyložene zlom svetle (no matter what), ale takisto ani nijako neprikrášľujú realitu. Jednoducho ju ponúkajú takú, aká v skutočnosti bola alebo je. Ako v prípade každého seriálu, aj tu sa striedajú lepšie epizódy s tými horšími, avšak na vyložene slabý či nezaujímavý diel tu divák nenarazí. Navyše, aj dlhoročným wrestlingovým fanúšikom viaceré epizódy pomôžu rozšíriť ich obzory o histórii tohto unikátneho športového biznisu. Dark Side of the Ring vďaka svojmu obsahu s najväčšou pravdepodobnosťou zrejme nepriláka k wrestlingu veľa nových fanúšikov. Avšak pre tých, ktorí naň nedajú dopustiť, je táto dokumentárna séria skutočným klenotom, odhaľujúcim, že efektná šou v ringu je neraz prekrytá vrstvou pozlátky, pod ktorou sa nachádza pošramotená realita skutočného sveta. P.S. Vince McMahon je najväčší heel wrestlingovej histórie.

Snímka vizionára Orsona Wellesa z roku 1941 o magnátovi Charlesovi Fosterovi Kaneovi, ktorého stvárnil samotný režisér, patrí medzi najdôležitejšie diela v histórii svetovej kinematografie. Príbehovo film začína práve úmrtím hlavnej postavy, ktorej životnú púť dokumentuje dobovo ladený filmový týždenník, a následnou rozpravou novinárov, majúcich za úlohu zistiť viac o Kaneovom živote. Jeden z nich sa teda vydáva na púť, stretávajúc postavy z Kaneovho života, ktoré mu kúsok po kúsku prezrádzajú, kým vlastne bol. Príbehovo je tak film akousi retrospektívou, zloženou z "flashbackov" Kaneovej životnej cesty, sledujúc jeho raketové vzostupy a tvrdé pády. Jednotlivé kúsky mozaiky z rozprávaní postáv odhaľujú, že Kane bol človekom, ktorý mal všetko, ale vlastne nemal nič. Samotný príbeh - najmä jeho prvá polovica - a spôsob, akým je rozprávaný, je zaujímavý, nie však revolučný či akokoľvek špecifický. Film ako taký je však revolučný vďaka svojej forme a technickému spracovaniu, akým sú napríklad práca s kamerou či strih. Uplatňujú sa v ňom viaceré postupy, ktoré sú v porovnaní s inými dobovými filmami nové a unikátne, pričom sa v kinematografii všeobecne začali uplatňovať až neskôr. Výborná je aj práca so svetlom a tieňom, ktoré odhaľujú alebo zakrývajú jednotlivé postavy, vytvárajúc tak špecifickú atmosféru, ktorá celému príbehovému rozprávaniu dodáva jedinečný náboj. Citizen Kane právom patrí na medzi vrcholové diela svetovej kinematografie. Hoci dokáže zaujať aj príbehom, jeho hlavnú silu predstavuje revolučné technické spracovanie, ktoré možno označiť za priekopnícke. Aj napriek tomu, že film mal svoju premiéru ešte v roku 1941, práve vďaka svojmu spracovaniu sa naň pozerá rovnako dobre aj v súčasnosti. Mnoho prvkov, ktoré tu Orson Welles uplatnil, totiž vidno vo filmoch bežne aj dnes.

Životopisný príbeh kariérneho vzostupu a pádu boxera Jakea LaMottu, stvárneného Robertom De Nirom, vo filme režiséra Martina Scorseseho, pre ktorého bolo natočenie tejto snímky v roku 1980 kariérnym vzkriesením. Čiernobielo snímaný film je zasadený po obdobia štyridsiatych až šesťdesiatych rokov 20. storočia, odohráva sa prevažne uprostred talianskej diaspóry v New Yorku a nastavuje zrkadlo násiliu jednotlivca aj spoločnosti ako takej. Viac než športovým príbehom je Scorseseho film sondou do vnútra človeka, ktorý v živote nepoznal nič iné než tvrdé údery, čo výrazne ovplyvňovalo aj jeho "normálne" fungovanie mimo povrazov boxerského ringu. A hoci môže byť vo všeobecnosti takéto psychologické nazeranie na postavu zaujímavé, v tomto prípade sa tak nedeje. Vykreslenie LaMottovej násilnej povahy, neschopnej pokojnej interakcie s inými ľuďmi, je síce zvládnuté dobre, avšak nemá silu dostatočne zaujať. Slabá schopnosť výraznejším spôsobom akokoľvek zaujať je ale problémom filmu ako celku. Je nezaujímavý zo športovej stránky, nezaujímavý zo životopisnej stránky, príbehovo sa silne ponáša na množstvo iných filmov z mafiánsky ladeného prostredia plného nesympatických talianskych "ksichtov", sila chýba aj výprave a čiernobiela kamera to všetko len umocňuje. Napriek tomu, že filmová verejnosť hodnotí toto dielo pomerne vysoko, nemožno sa s týmito hodnoteniami prakticky vôbec stotožniť. Akákoľvek snaha nájsť aspoň nejakú časť diela, ktorá by sa dala divácky oceniť, je takmer nemožná. Raging Bull nie je filmovým prepadákom, ale ani tak kvalitným kúskom, za aký ho mnohí považujú. Má síce hviezdneho režiséra aj hviezdne herecké obsadenie, ale na tom sa celková kvalita ani zďaleka postaviť nedá. LaMottov príbeh je porovnateľne zaujímavý asi ako príbeh každej rodiny, v ktorej žije neurotický alkoholik, film je plný nesympatických a nudných postáv (výnimkou je snáď Joe Pesci, čo o mnohom vypovedá) a divák je rád, keď sa skončí. Toto filmovo-boxerské predstavenie s dĺžkou kola vyše dve hodiny je nielen KO, ale najmä ranou pod pás.

Psychologické a mysteriózne filmové kúsky patria vo svete kinematografie všeobecne medzi to najlepšie s čím sa môže divák stretnúť. Podobne ako aj pri iných žánroch to však platí len v prípade, ak je ten či onen kúsok dobre spracovaný. Toto dielo amerického režiséra Jeffa Baenu z roku 2020 v sebe má potenciál, z ktorého by mohol byť viac než dobrý film, ak by ho "nezabíjalo" jeho vlastné spracovanie. Príbeh sleduje introvertnú Sarah (Alison Brie), ktorá začne zvláštnym spôsobom vnímať čas a dianie okolo seba, hľadajúc vysvetlenie počnúc dedičnou mentálnou poruchou až po únosy mimozemšťanmi. Pomerne jednoducho znejúci námet je vo svojej finálnej podobe pretavený do spleti pomiešaných scén a obrazov, v ktorých nech sa divák akokoľvek viac snaží, nenachádza väčšiu logiku. A to aj vtedy, keď si plne uvedomuje, že v podobných žánrových kúskoch nemusí byť logika vždy plne prítomná. Aby však mohol akýkoľvek psychologický či mysteriózny film vyznieť dobre, musí aj samotná "nelogickosť" byť logická. To samé o sebe nemusí znieť logicky, ale v praxi túto fungujúcu chémiu divák pozná a nájde. Baenovmu kúsku však presne toto chýba. Hoci sa snaží príbeh s dominantnou postavou Sarah, ktorú inak Alison Brie stvárňuje naozaj dobre, rozvíjať rôznymi smermi, nenachádza ten správny, v ktorom by v konečnom dôsledku fungoval tak, ako by si divák predstavoval. Hoci samotný záver filmu ponúka možné vysvetlenie toho, čo sa v ňom dialo, väčšinu deja vypĺňa predkladanie ďalších a ďalších zdanlivo nezodpovedateľných otázok, snových a nadprirodzených momentov a výstupy vedľajších postáv, ktoré prakticky nezohrávajú žiadnu rolu (alebo ich dôležitosť v celom príbehu nie je dostatočne vykreslená a vysvetlená). Príbehová komplikovanosť je vynikajúca vec, ale musí sa s ňou vedieť správne pracovať, správne ju "dávkovať", čo sa v tomto prípade, bohužiaľ, tvorcom nedarí. Príbeh ako taký síce nepatrí k najhorším, ale mohol by byť aj lepší. To v podstate možno uplatniť nielen na príbehový aspekt, ale na film ako celok. Obsadenie, výprava, kamera - všade tam cítiť, že by sa to dalo urobiť lepšie. Horse Girl však zjavne nedokáže byť lepším filmom. To najlepšie, čím môže byť je netflixovské béčko, ktoré skutočným velikánom psychologického a mysteriózneho žánru nemôže ani zďaleka konkurovať. Snahu v tom vidieť, možno miestami až prílišnú, nie však poňatú takým spôsobom, aby to vo filme na diváka dokázalo zafungovať. Dobrý pokus - slabý výsledok.

"I'm listening." Americký sitcom o psychiatrovi a rádiovom moderátorovi Frasierovi Craneovi (Kelsey Grammer), jeho rodine, priateľoch, vzťahoch, samote, víťazstvách, pádoch a všetko medzi tým. Jedenásť sérií, pôvodne vysielaných medzi rokmi 1993 až 2004, v sebe s výborným a najmä inteligentným humorom zachytáva pohľad na medziľudské vzťahy a fungovanie (nielen) americkej spoločnosti priamo na prelome tisícročí. Hoci sa naprieč jednotlivými sériami a epizódami môže divákovi postupne zdať, že tvorcovia recyklujú vlastné námety, vzápätí ho dokážu prekvapiť niečím, čo ešte nevidel. Práve aj vďaka tomu, že sa tento počin dokáže rôznymi novými spôsobmi pozerať a neustále si robiť srandu z tém ako sú vzťahy, práca či rodinný život, má svoju silu. Humor v seriáli je vynikajúci, miestami až trápny. Ale pozor! Trápny v dobrom slova zmysle. Trápnosť, pri ktorej má divák chuť vypnúť to, čo sleduje, tu nenájdete. To, že humor tak dobre funguje, je najmä zásluhou plejády rôznorodých postáv, ktoré sa objavujú v jednotlivých sériách. Je jedno či ide o stále charaktery alebo epizódne postavičky, svojím spôsobom dokážu pobaviť všetci. Jedinečná je aj atmosféra seriálu. Hoci ide o seriál štúdiového typu, v ktorom sa exteriéry objavujú iba ojedinele, genius loci je citeľný. Rovnako ako je citeľná doba, do ktorej je zasadený, a počas ktorej vznikal. Postupný prechod z polovice deväťdesiatych rokov do prvých nultých rokov divák vníma bez toho, aby seriál výraznejším spôsobom reagoval na udalosti doby. Zmeny možno pozorovať na výzore postáv, oblečení, technológiách... Hoci to niekto môže považovať za maličkosti, aj toto je niečo, čo robí Frasiera Frasierom. Frasier si všetky ceny Emmy (a čokoľvek iné, čo sa mu podarilo vyhrať) právom zaslúži. Spojenie humoru, inteligencie a rád psychiatra, ktoré človeku občas skutočne pomôžu, spolu predstavuje výborné seriálové dielo, ktoré má čo ponúknuť aj divákom nie veľmi obľubujúcim sitcomy.

Poviedkový film režiséra Jima Jarmuscha z roku 1991, zložený z piatich príbehov taxikárov a ich pasažierov v piatich mestách sveta počas jednej noci, predstavuje zaujímavú a zábavnú mozaiku svojských osudov obyčajných ľudí, ktorých na niekoľko minút spojilo jedno auto a cieľová destinácia. Los Angeles, New York, Paríž, Rím a Helsinki. Poviedky z piatich svetových metropol, hoci spolu tvoria jeden film, možno najlepšie zhodnotiť, keď ich divák chápe ako samostatné celky. Aj napriek tomu, že každá z nich má čosi do seba, predsa len sa nájdu kvalitatívne lepšie a horšie kúsky. Bez toho, aby sme ich presne zoraďovali, stojí za zmienku radšej spomenúť, vďaka čomu si ten či onen kúsok dokáže diváka získať. Každá z poviedok sa vyznačuje troma hlavnými piliermi, na ktorých stojí. A síce, sú nimi postavy, výprava a celková atmosféra. O samotné obsahy v nich ani tak nejde, keďže nositeľom deja - námetu aj realizácie - je v každej poviedke najmä postava taxikára. Spomedzi pätice hlavných protagonistov za volantom, ktorých samozrejme dopĺňajú aj svojské vedľajšie postavy, sa divákovi do pamäte vryjú najmä zábavný Roberto Benigni, ale aj famózna mladá Winona Ryder. Zmienku si však zaslúži aj Armin Mueller-Stahl čoby východonemecký prisťahovalec z Drážďan neďaleko hraníc s Československom (Odkiaľ?!). O Night on Earth toho netreba veľa písať. Túto Noc na Zemi stačí vidieť. Alternatívne ladený prístup, svojský humor a prepojenie zdanlivo odlišných miest, ľudí aj filmárskych škôl. To všetko ponúka Jarmuschov kúsok zo začiatku dekády, ktorá bola historicky poslednou, kedy boli ľudia vzájomne prepojení aj bez internetu. Len o tom vlastne nevedeli. A nevedia dodnes, hoc nás v životoch všetkých trápia v podstate rovnaké problémy. A vždy aj trápiť budú. Možno niekomu práve Noc na Zemi či noc v taxíku pomôžu uvedomiť si to.

Jedna noc, jeden taxík, dvaja muži a päť zastavení. Snímka režiséra Michaela Manna z roku 2004 je už na prvý pohľad typickým akčne ladeným filmom zo začiatku nového milénia. Spája v sebe viditeľne moderné prvky nultých rokov s tradičným akčným prístupom podania príbehu. Ten sa na viacerých miestach naprieč filmom snaží pôsobiť "hlbším" dojmom - tváriť sa, že je niečím viac ako len kriminálnym kúskom, ktorý stavia na suchopárnom zabíjaní, ktoré možno vidieť v každom druhom filme hollywoodskej proveniencie. Presvedčiť o tom aj diváka sa mu však nedarí, keďže je práve tým "každým druhým filmom". Hoci na prvý pohľad pôsobí táto snímka ako originálne dielo, nemožno sa akosi zbaviť pocitu, že si "požičiava" kúsok odtiaľ a kúsok odinakiaľ z iných podobne ladených kúskov, ktoré príbehovo sledujú či už taxikárov alebo nájomných vrahov. Nehovoriac už o tom, že zatiaľ čo je Jamie Foxx vo svojej role taxikára ešte vcelku solídny, odfarbenému Tomovi Cruisovi ako nájomnému vrahovi nemožno veriť ani nos medzi očami. A nie preto, že postava ako taká by bola zle napísaná, to nie, ale Cruise je jednoducho nevýrazný, nepresvedčivý a miestami až nudný. A presne taký je vlastne celý film. Nemá v sebe nič unikátne, nič zaujímavé, nič, vďaka čomu by medzi žánrovo podobnými kúskami (a že ich je!) dokázal vyniknúť. Je jednoducho jedným z radu mnohých priemerných filmov. Príbehovo tu navyše možno zachytiť hneď niekoľko nelogickostí, ktoré nezanechávajú dobrý dojem a nepomáhajú zvýšiť jeho kvalitu. Collateral je klasický akčný film, ktorý sa tak síce nesnaží tváriť, ale tejto skutočnosti nemôže uniknúť. Zapadá a stráca sa v mori podobných filmov, ktorých sú týždeň čo týždeň plné vysielania televízií. Ak už nepoteší diváka ničím svojským, ničím extra, tak aspoň nočnú losangelskú výpravu stojí za to vidieť. Aj keď to je žalostne málo.