GTS_PUNK

Hoci na papieri môže toto dvanásťdielne anime z roku 2016, ktoré v sebe kombinuje príbeh zo školského prostredia, cestovanie v čase, masové vraždy, poukázanie na domáce násilie formou detského týrania, ako aj vyzdvihnutie dôležitosti viery v druhých ľudí, pôsobiť viac než chaoticky, v praxi funguje znamenite. Divák sleduje postavu hlavného hrdinu Satorua Fujinumu, ktorý sa z roku 2006 prenesie v čase o osemnásť rokov do minulosti, keď bol žiakom základnej školy, aby zastavil masového vraha a zmenil nepriaznivú budúcnosť. Koncept cestovania v čase je vo filmových/seriálových dielach vždy veľmi atraktívnou záležitosťou, obzvlášť potom v prípadoch, keď je dobre zakomponovaný do príbehu ako celku. A počin, ktorého sa týkajú tieto riadky, je toho ukážkou. Samotný príbeh, zakladajúci si na cestovaní v čase a jednotlivých časových líniách, ktoré sa konaním postáv tvarujú a menia, je silný práve vďaka svojej schopnosti náhlej zmeny smerovania deja a viac či menej výraznejším zvratom v ňom. Nalinkovanosť a jasná príbehová predvídateľnosť toho, čo sa bude diať, v tomto prípade (najmä v úvodných epizódach) nehrozí. Dejom sa nesie atmosféra neistoty, pochybností a podozrení voči prakticky takmer každej postave, ktorá sa objaví. Hoci postupom času sa veci stávajú jasnejšími, vedúc až k samotnému vyvrcholeniu, hlavne zo začiatku je atmosféra napätia a dusna priam až citeľná. Viac než dobré a zaujímavé sú aj jednotlivé postavy, viaceré ponúkajúc rozvetvené charaktery, nazerajúc na ich minulosť, ozrejmujúc ich činy a konanie v zobrazenej prítomnosti toho-ktorého okamihu. Silu zaujať má takisto zobrazenie vzťahov medzi jednotlivými protagonistami, zo všetkých obzvlášť to medzi Satoruom a Kayou, ktorí si k sebe musia dlho hľadať cestu, a na ktorom v podstate stojí celý seriál. Boku dake ga inai machi ponúka zápletku s cestovaním v čase, dramatické kriminálne prvky, ale aj humorné pasáže. Tento mix, pri ktorom platí staré známe "lepšie raz vidieť ako stokrát počuť", toho však ponúka oveľa viac. Príbeh v sebe nesie hlbší odkaz o tom, aký by mal človek byť, a ako by mal veriť v seba aj v ostatných. Obsahovo ide o dobre vyváženú porciu atraktívneho príbehu, myšlienok k zamysleniu aj dávky emócií. Všetko je to "zabalené" v obstojnej animácii a doplnené chytľavým hudobným openingom aj endingom.

"Shit on it!" Britská seriálová komediálna tvorba patrí bezpochyby k najlepším na svete. Svoje kvality dokazuje aj v rámci tohto šesťsériového počinu, ktorý sa pôvodne vysielal na televíznej stanici Channel 4 medzi rokmi 2011 až 2020. Zároveň takisto dokazuje staré známe, že menej je niekedy viac. Štvorčlenná rodina, jeden dom a pravidelné spoločné piatkové večere. Že sa na tom nedá postaviť celý seriál? Tridsaťsedem epizód v tomto prípade človeka veľmi rýchlo vyvedie z omylu, a dokáže mu, že fungujúci humor sa dá "uvariť" prakticky z hocičoho. Gro seriálu, postaveného najmä na interakciách hereckého kvarteta v zložení Tamsin Greig, Paul Ritter, Simon Bird a Tom Rosenthal, je mixom typického britcom humoru, situačného humoru a, povedzme si pravdu, aj fekálneho humoru. Táto kombinácia funguje mimoriadne dobre a miestami dokáže z ničoho nič diváka zasiahnuť spôsobom, pri ktorom ho od smiechu bude takmer bolieť brucho. Dynamické slovné výmeny medzi postavami a situácie, v ktorých sa ocitajú, zvyknú rovnako dopĺňať viaceré pre seriál typické hlášky, ktorými hýri najmä otec Martin (Paul Ritter). Štvorčlennú rodinu v jednotlivých epizódach však často dopĺňajú aj vedľajšie postavy. Prinajmenšom rovnako, ak nie ešte viac bizarnejšie charaktery, spomedzi ktorých vyčnieva najmä sused Jim (Mark Heap) a jeho pes Wilson (neskôr Milson), zapadajú do koloritu tohto komediálneho počinu viac než dobre. V mnohých veciach si seriál navyše rozhodne neberie servítky, čo mu však v konečnom dôsledku pomáha. Čo mu už ale toľko nepomáha je kvalitatívna nevyváženosť jednotlivých epizód. A tá je, bohužiaľ, značne citeľná. Tento nepomer síce nebráni tomu, aby si divák seriál naplno užil, avšak zatiaľ čo pri niektorých epizódach sa nebude vedieť prestať smiať, iné takmer celé presedí s kamennou tvárou. Friday Night Dinner okrem toho však nemá výraznejšie nedostatky, ktoré by znižovali jeho seriálovú kvalitu. Dôležité je, že dokáže pobaviť. Pravda, síce nie vždy naplno, ale dokáže. Tak čo viac chcieť? Teraz nastal čas dať si piatkovú večeru. Len pozor na otravných čudných susedov, sklo, oheň, matky a svokry, soľ, nechty či vlasy v pohári s vodou, nevrlých starcov, nepríjemné otázky, rodinu všeobecne a všetko medzi tým.

Snímka britského režiséra Dannyho Boylea zo slnkom a dobrodružstvom zaliatej thajskej pláže je divotvorným mixom akčnosti, drámy, thrilleru aj psychológie. Divotvorným z toho dôvodu, že sa v príbehu snaží spojiť nazeranie na rôzne spoločenské problémy, ale so žiadnym nedokáže plnohodnotne pracovať, tým pádom ani osloviť diváka. Samotný dej filmu sa začína naplno rozvíjať až príchodom Richarda (Leonardo DiCaprio) na povestnú pláž (alebo by to malo byť v tomto prípade Pláž?) do prostredia voľnomyšlienkárskej komunity, ktorá žije fyzicky odtrhnutá od modernej spoločnosti. Myseľ, pudy a správanie však človek neoklame, a tak sa čoskoro ukáže, že pláž (alebo Pláž?) ľudí nezmenila, ale oni zmenili ju. Boyleovo dielo preto z rôznych uhlov možno vnímať ako kritiku globálneho konzumného turizmu, kritiku sektárstva či kultu osobnosti, medziľudských vzťahov, ale takisto aj vlastného, často sebeckého správania. To sa však dá identifikovať iba v prípade, že si divák rozdelí jednotlivé časti filmu na drobné. Čo však chce snímok povedať ako celok už tak ľahko identifikovateľné nie je. A to mu snáď v najväčšej miere škodí. Tento mix sa totiž javí ako nesúrodí a necelistvý, pričom jasnú pointu z neho skutočne iba veľmi ťažko vydolovať. V mnohých scénach to pôsobí dojmom, že film skáče z jedného žánru do druhého. A hoci jednotlivé scény nemusia byť zlé, spojené spolu takýmto spôsobom prosto nefungujú. Príbehovo je to mišmaš chaos, ktorý k celkovej kvalite rozhodne neprispieva. Po hereckej stránke je schopné zaujať najmä vedľajšie obsadenie. Leonardo DiCaprio je v hlavnej úlohe nevýrazný, Tilda Swinton pôsobí veľmi nepríjemným dojmom. The Beach zároveň nedokáže ani poriadne využiť potenciál thajskej výpravy, aj keď je pravda, že v džungli či na pláži sa toho príliš veľa vymyslieť nedá. Najvýraznejším prvkom celého filmu je dozaista hudba. Výber viacerých populárnych skladieb zo začiatku milénia má svoju silu a do jednotlivých scén skvele pasuje. Škoda, že rovnako skvele nepasujú jednotlivé scény do filmu ako spoločného celku. Tento výlet na pláž (Pláž?) preto nie je tou ideálnou diváckou voľbou. Na výber sú oveľa lepšie filmové destinácie.

Ak o otvorení letných olympijských hier v roku 2008 možno hovoriť ako o pravdepodobne najgrandióznejšom a najpompéznejšom otváracom ceremoniáli hier vôbec, zahájenie zimnej olympiády o štrnásť rokov neskôr sa nieslo v oveľa skromnejšom duchu. Čínski organizátori, ktorí ho mali na starosti, si totiž pre obmedzený počet divákov v pekinskom "Vtáčom hniezde" a milióny pri televíznych obrazovkách nepripravili veľké množstvo vystúpení. Skôr než na kvantitu vsádzali na kvalitu, pričom ohúriť chceli najmä vizuálnou stránkou celého programu. A v tomto smere určite nesklamali. Najzaujímavejšími prvkami, ktoré otvorenie XXIV. zimnej olympiády ponúklo, boli šikovne vymyslené ohňostroje, vytvorenie symbolu snehovej vločky z tabuliek názvov jednotlivých účastníckych krajín, ale takisto aj použitie veľkej LED obrazovky, predstavujúcej hlavnú plochu, na ktorej sa celý ceremoniál odohral. Beijing 2022 Olympic Opening Ceremony okrem toho doplnili aj tradičný nástup športovcov a ďalšie ceremónie, ktoré k zahájeniu hier pod piatimi kruhmi patria. Hoci o ňom nemožno hovoriť ako o veľkolepom či pamätnom, svoj účel splnil - otvoril hry zimnej olympiády.

Snímky, v ktorých sú hlavnými postavami deti bývajú často veľmi rozporuplné. Buď sa film vydarí, alebo - a to je pravdepodobnejšie - sa naň pomaly nedá ani pozerať. Kúsok režiséra Stephena Daldryho z roku 2011, ktorý vznikol na základe knižného diela Jonathana Safrana Foera, je kdesi uprostred. Príbehovo sleduje pátranie Oskara (Thomas Horn), ktorému zomrel otec (Tom Hanks) pri teroristických útokov 11. septembra 2001, za nájdením zámku pre záhadný kľúč z obálky s nápisom "Black". Detské putovanie po New Yorku na začiatku nového milénia sa veľmi ponáša na rôzne iné filmy, najmä tie žánrovo blízke "roadmovie", v ktorých je pre hlavnú postavu viac cieľom samotná cesta, než to, čo čaká na jej konci. Akési morálne poučenie a "vyzretie" Oskarovej postavy nechýba ani tu, nemožno o ňom však hovoriť ako o zrovna dvakrát zaujímavom. A to sa prakticky vzťahuje na celý film. Ten sa síce snaží svoj dej budovať na emóciách a zobrazení vzťahov medzi jednotlivými postavami, nedokáže to však robiť tak, aby to diváka zaujalo. Možným problémom, prečo je tak príbeh veľmi nemastným-neslaným kúskom, je samotné herecké obsadenie, respektíve postavy, ktoré sa v ňom objavujú. Samotný Thomas Horn pôsobí od začiatku nanajvýš nesympaticky. Keď sa k tomu pridá (bez urážky) autistické správania Oskara - postavy, ktorú stvárňuje - divákovi do veľkej miery sprotiví všetko, čo sa vo filme deje. Ak by bol vedľajším charakterom, možno by sa dal zniesť, ale takto sú tie dve hodiny miestami naozaj ťažkým sústom na zvládnutie. Nie dvakrát sympaticky pôsobí aj mlčiaci nájomník - pravdepodobne Oskarov starý otec (Max von Sydow). Sandra Bullock je vo svojej role nevýrazná a Tom Hanks by si zaslúžil oveľa viac priestoru, než koľko sa mu dostáva. Stojí a padá celý film na postavách? Áno aj nie. Kvôli spomenutým dôvodom určite nepomáhajú, aby príbeh vyznel lepšie. Otázne však je, či by vyznel lepšie s iným obsadením, obzvlášť hlavnej postavy. Pravdepodobne nie. Extremely Loud and Incredibly Close sa snaží hrať na emočnú strunu, ale zlyháva. Vyložene nenudí, ale rovnako má ďaleko od toho, aby dokázal baviť. Príbehovo pôsobí stereotypne, divák má pri jeho sledovaní pocit, že niečo podobné už videl. A s veľkou pravdepodobnosťou aj videl. Existujú lepšie filmy o 11. septembri. Existujú lepšie filmy o putovaní, hľadaní a spoznávaní seba samého. A hlavne existujú filmy, v ktorých nie je hlavným protagonistom Thomas Horn čoby Oskar. A vďaka tomu sú tie filmy automaticky lepšie. Aj keď nie sú.

11-dielne anime vytvorené štúdiom MAPPA, odohrávajúce sa v súčasnom (2014) Tokiu, sleduje vyčíňanie "teroristov" s menami Nine a Twelve, ktorí na svoje chystané činy dopredu upozorňujú vo videách hádankami. O čo im ide? Čo ich viedlo k tomu, že na seba chcú takýmto spôsobom upozorniť? Práve v hľadaní odpovedí na tieto otázky je postavený dynamický príbeh, v ktorom terorizmus ako taký zohráva prakticky iba vedľajšiu rolu. Na diváka tu totiž čaká oveľa komplexnejšia dejová línia, ktorú okrem prítomnosti do veľkej miere ovplyvňuje aj minulosť, kde pramení podstata takmer všetkého, čo v tomto dramatickom thrilleri možno sledovať. Navyše, schopnosť vyskladať príbeh bez hluchých miest, ktorý drží diváka skoro neustále v napätí, sa tvorcom naozaj darí, čo na celkovom pôžitku zo sledovaného diela ešte viac pridáva. Anime zaujme aj postavami. Spomedzi pomerne širokej plejády stoja za zmienku okrem záhadnej dvojice hlavných protagonistov určite detektív Kenjirō Shibazaki alebo rovnako záhadná Five, ktorú, ako sa ukáže, Nine a Twelve veľmi dobre poznajú. Menším sklamaním je postava Lisy Mishimy. Plaché dievča zo začiatku vyzerá, že bude jednou z ústredných postáv celého seriálu, ale postupne ju tvorcovia odsúvajú na pomyselnú vedľajšiu koľaj. Aj napriek tomu však v celom seriálu zohráva nemalú úlohu. Ak sa vrátime späť k príbehu, okrem postupnej dejovej výstavby, ktorá epizódu za epizódou naberá na stále väčších obrátkach, je na mieste oceniť aj zaujímavé zakomponovanie prvkov gréckej mytológie. Keďže ide o anime s kriminálnou zápletkou, odohrávajúce sa v Japonsku, je to trochu nezvyčajné, ale do deja to veľmi dobre zapadá. Zankyō no Teroru treba okrem námetu pretaveného do pútavého príbehu pochváliť ešte aj za ďalšiu vec. A tou je animácia, ktorá je na skutočne vysokej úrovni. Výborná kombinácia 2D a 3D prvkov v spojení s výraznými a sýtymi farbami vyniká najmä v seriálových exteriéroch a mestskom prostredí, čím zároveň do veľkej miery pomáha aj animovanej výprave. Pozerá sa na ňu viac než dobre a dozaista ju možno označiť za jednu z predností celého seriálu. Krátka kriminálna thriller anime miniséria z celkového pohľadu určite nie je sklamaním. Silu má navyše zaujať aj stránkou hudobnou.

Bytostnú osobnostnú prázdnotu v prostredí moderného (1992) niekoľkomiliónového Tokia sleduje režisér Ryū Murakami prostredníctvom hlavnej postavy - prostitútky Ai (Miho Nikaido), pohybujúcej sa vo svete sado-masochistického sexu za peniaze. Príbeh, ktorého hlavnou náplňou sa na prvý pohľad môže zdať byť iba pre niekoho dekadentné zobrazenie špecifických sexuálnych praktík, je však v skutočnosti hlbším nazretím na život mladej ženy, ktorá je stratená vo svete a tak trochu aj v sebe samej. Verí veštbám, žije podľa odporúčaní veštice a verí v to, že sa jej život obráti k lepšiemu. Zmena však akosi neprichádza a pred divákom tak dochádza k postupnému prerodu hlavnej postavy, ktorá nedokáže uniesť nenaplnenie prorokovaného osudu. Táto charakterová metamorfóza je v rámci deja zrejmá, ale zrejme aj kvôli celkovo pomalému tempu celého snímku nie je príliš výrazná. Ale to tu prakticky nie je v podstate nič. Takmer dve hodiny minutáže sú vyplnené mnohými zbytočne rozvláčnymi scénami, ktoré si pre seba možno úplne zbytočne "odkrajujú" až príliš veľa času. Či by ich však skrátením nahradili scény lepšie, je diskutabilné. Film ako taký síce nesie zjavnú myšlienku a posolstvo, tie sa však, bohužiaľ, v celej tej "vate", v ktorej sú skryté, do veľkej miery strácajú. A to je škoda, pretože Murakamiho výtvor určite nie je žiadnym lacným BDSM pornofilmom, ale dielom s nápadom a potenciálom, ktoré však nedokáže naplno využiť. Topāzu je najmä preto kúskom, na ktorý divák zrejme veľmi rýchlo zabudne. Aj napriek tomu, že nejde o zlý film, neponúka nič, čím by výraznejšie dokázal zaujať. Príbeh pôsobí rozťahane a miestami prázdne, obzvlášť v druhej polovici, postavy nie sú ničím špecifické, neosloví ani výprava, hudba či technické spracovanie.

Keď príde reč na "nepotopiteľný" zaoceánsky parník Titanic, väčšina ľudí pozná iba tragický koniec jeho prvej plavby z anglického Southamptonu (respektíve severoírskeho Belfastu) do nikdy nedosiahnutého New Yorku. Príbeh tejto snáď najznámejšej lode histórie sa však začal písať už niekoľko rokov pred jej potopením sa v Atlantickom oceáne. A práve to, čo sa odohrávalo medzi spojením prvých oceľových platní a vyplávaním na otvorené more, sleduje koprodukčný seriál z roku 2012, režisérsky vedený Írom Ciaranom Donnellym. Lepšie povedané, aspoň by to sledovať mal, pretože sa tak na prvý pohľad tvári, čo môže diváka poriadne zmiasť. Príbeh tejto dvanásťdielnej minisérie totiž veľmi rýchlo odhaľuje, že Titanic a jeho výstavba ako také sú iba akýmsi pozadím celého diania, pričom v popredí sa nachádzajú úplne iné témy a dejové zápletky. Tieto sa z veľkej časti týkajú najmä írsko-britských vzťahov, konfliktu medzi katolíkmi a protestantmi či otázok vysťahovalectva, respektíve prisťahovalectva. Ako námety pre samostatné projekty by tieto témy istotne neboli zlé, ak im je však v seriáli o Titanicu venovanej viac pozornosti než samotnému Titanicu, niečo zrejme nebude v poriadku. Je pochopiteľné, že aby mohol dobový výpravný seriál fungovať, musí byť zasadený do kontextu doby a kontextu udalostí obdobia, v ktorej sa odohráva. To sa tejto minisérii, pravda, darí veľmi dobre. Výprava, kostýmy aj celková atmosféra sú na kvalitnej úrovni. Avšak kontext a kolorit, ktoré majú byť iba doplnkom, nemôžu prevyšovať hlavný námet. A to sa v tomto prípade, bohužiaľ, deje, čo rapídne znižuje divácky pôžitok z celého seriálu. Ak má niečo vo svojom názve Titanic, divák očakáva, že bude Titanicu venovaná omnoho väčšia pozornosť, než akej sa mu dostáva v tomto prípade. Namiesto toho okrem už spomenutých tém divák sleduje napríklad milostné vzťahy medzi postavami alebo intrigy pri kupovaní zbraní a organizovaní oslobodzovacieho hnutia. Do toho sa kdesi medzi rečou sem-tam spomenie, že sa v dokoch stavia Titanic. Ďalším problémom - nie síce takým veľkým ako príbeh, ale predsa - sú postavy. Tých je na minisériu snáď až príliš veľa, čoho dôsledkom je fakt, že niektoré z nich hrajú "druhé husle", respektíve rozvíjajú príbehové línie, ktoré by v seriáli vôbec nechýbali, ak by neboli jeho súčasťou. Rovnako je v prípade niektorých z nich problematická ich charakterová plochosť alebo neschopnosť zapôsobiť na diváka. Druhý spomenutý faktor sa týka napríklad aj hlavnej postavy Marka Muira/ Marcusa Maloneho, ktorého stvárňuje až roboticky pôsobiaci a emočne nezainteresovaný Kevin Zegers. Do seriálu nepríliš pasuje aj zapojenie talianskych protagonistov, aj keď čo sa hereckých výkonov týka im niet čo vyčítať. Titanic: Blood and Steel je zaujímavý svojím námetom, ktorý sa snaží sledovať príbeh Titanicu z opačného konca dejinných udalostí spojených s touto loďou. Bohužiaľ, nápad samotný je lepší ako samotná realizácia. Aj napriek tomu, že dobová výprava a zasadenie do obdobia začiatku 20. storočia sú divácky atraktívne, seriál v konečnom dôsledku úplne nespĺňa to, čo sa od neho očakáva. A to najmä keď dôjde na príbeh, čo predstavuje naozaj veľké mínus. Úprimne, vždy je veľká škoda, keď niečo na papieri vyzerá skutočne sľubne, ale vo finále je sklamaním. A práve táto miniséria je toho príkladom par excellence. Odhliadnuc od príbehu, technická stránka je vyhovujúca, natočené je to pekne, obstojná je aj CGI grafika. Pochváliť možno aj priam až epicky pôsobiacu opening znelku.

Stredná škola Ridgemont High, začiatok osemdesiatych rokov 20. storočia a tínedžerské "problémy", ktoré pretrvávajú v každej generácii mladých ľudí. Láska, sex, sloboda. Filmový počin režisérky Amy Heckerling je komediálne-dramatickým nahliadnutím do života viacerých mladých ľudí, ktorých spája skutočnosť, že sú žiakmi tej istej strednej školy. Popri brigádach vo fast-foodoch či kinách vznikajú prvé lásky a mladí ľudia pomaly vstupujú do dospelého života. Príbehovo jednoduchá, možno povedať až oddychová snímka je v podstate skôr akousi časovou schránkou, ktorá snáď s miernym zveličením zobrazuje stereotypné postavy a situácie z prostredia amerických stredných škôl v čase svojho vzniku. Film je jasne rozdelený na dve polovice - komediálnu a viac dramatickú, zosobňujúce akési protipóly najprv všednej voľnosti, postupne sa meniace v serióznosť, ktorej sa každý musí naučiť, aby dokázal fungovať vo svete dospelých. Niekomu sa to podarí viac, niekomu menej. A hoci takýto pohľad na film môže znieť až príliš seriózne, pravdou je, že v skutočnosti sa snímok až tak vážne neberie. Zakladá si najmä na humore, sexuálnych vtipoch a narážkach a atraktivite mladých hereckých protagonistiek. Obzvlášť na Phoebe Cates môže divák oči nechať. Čo sa týka hereckého obsadenia ako celku, film je v podstate nabitý menšími či väčšími hviezdami (Sean Penn, Forest Whitaker a ďalší), vrátane Nicolasa Cagea, ktorý sa tu v jednej z jeho prvých hereckých rolí objavuje na možno dovedna desať sekúnd. Fast Times at Ridgemont High je ľahkou tínedžerskou komédiou, ktorá do bodky spĺňa všetko, čo divák od podobného kúsku očakáva. Mierne infantilný humor, bláznivé postavy a vysoký sexuálny náboj sú takpovediac samozrejmosťou. Príbeh tu nezohráva podstatnú úlohu, silu deja ukrýva film v jednotlivých scénach. Nemožno však očakávať žiadne zázraky, dokonca ani v rámci žánru to nie je snímok nijako prelomový. Miestami však dokáže pobaviť, čím spĺňa všetko, čo spĺňať má. A za zmienku určite stojí aj podarený soundtrack.

Brandon (Michael Fassbender) trpí chorobnou závislosťou na sexe. Vo chvíli, keď sa k nemu do bytu nasťahuje jeho sestra Sissy (Carey Mulligan), sa začne zamýšľať nad vlastnými životnými hodnotami a snaží sa poraziť svoje príliš silné pudy. Snímka režiséra Stevea McQueena z roku 2011 sa navonok (a z veľkej časti aj zvnútra) snaží na diváka pôsobiť ako dielo o komplikovanosti ľudskej povahy, medziľudských vzťahoch, sexualite a jej zvládaní a kontrole. Bohužiaľ, ostáva pri snahách. Na nich však kvalitný film nemožno vybudovať. V prípade, ak v ňom absentuje výraznejšia príbehová hĺbka so schopnosťou vplývania na diváka, ktorá by bola postavená aj na iných aspektoch, než len vizuálnom zobrazení sexuality a (neustále prítomnej) snahe šokovať, zostáva už len málo, čo môže zaujať. A že by toho McQueenov kúsok okrem sexu, sexu a ďalšieho sexu v príbehovej rovine ponúkal o čosi viac, sa skutočne povedať nedá. Akékoľvek pokusy o hlbšiu psychológiu postáv rýchlo zlyhávajú, žiadna z nich nepôsobí výraznejšie zaujímavým dojmom, a všetky sa zdajú byť až príliš nalinkované podľa vskutku nudnej šablóny, na ktorej si, zdá sa, zakladá celý film. Snaha (!) byť nasilu kontroverzný mu takisto nepridáva plusové body, pretože kontroverzia musí v kinematografii fungovať. Tu s divákom neurobí nič, nemá silu, nešokuje, nebaví. Shame je vo všeobecnosti veľmi mdlý a prázdny film. Príbeh nudí, postavy nezaujmú, Michael Fassbender je maximálne nesympatický. Dajú sa vo filme nájsť aj nejaké pozitíva? Určite, ale divák musí poriadne hľadať. Malú pochvalu si však zaslúži za kameru, obzvlášť za farby, na zahodenie takisto nie je ani výprava. S prižmúrením oboch očí sa dá oceniť aj menší dejový zvrat na záver a otvorený koniec. Nič z toho však nemení na fakte, že film ako celok to dobrý nie je.