GTS_PUNK

Film Jána Zemana o slepom-neslepom hokejistovi Neumannovi (Marek Frąckowiak), stále popíjajúcom mlieko, a jeho boji proti spoločenským konvenciám. Zasadenie do hokejového prostredia fiktívneho klubu Štadión, hrajúce domáce zápasy na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, predstavuje iba akési dejové zafarbenie, ktorého hlavným motívom je snaha o vykreslenie povahy spoločnosti a ľudí v nej žijúcich. Ak sa na film divák pozrie bližšie, veľmi rýchlo zistí, že je svojím spôsobom zaujímavý všetkým ostatným, len nie príbehom. Ako celok môže pôsobiť dvojakým dojmom. Buď sa dá chápať ako ideologicky oprostená fikcia, ale takisto aj ako - keďže snímok vznikol v časoch hlbokej totality - kritika západných kapitalistických hodnôt, ktoré vyzdvihujú individualizmus nad súdržnosť celku (tento akcent cítiť najmä v scéne, keď sa Neumann vzoprie klubu a nechce nastúpiť na zápas). Okrem iného je film aj menšou sondou do ulíc budovateľskej Bratislavy, mihne sa v ňom - najmä vo vedľajších úlohách - viacero známych hereckých tvárí (ale napríklad aj spisovateľ Rudolf Sloboda) a tvorcovia do neho zakomponovali aj menšiu dávku ničím neskrývanej erotiky. Hra na telo je filmom, ktorý divákovi veľa nedá. Je to však výlet do nefalšovanej socialistickej minulosti plnej súdruhov, mlieka v sáčkoch, deviatich kíl (zrejme kubánskych) pomarančov, kontrastov, snov o osobných aj spoločenských lepších zajtrajškoch, ktoré nikdy nenastali, smutných a chladných sivých panelákov na rozostavaných sídliskách, komplikovaných vzťahov, spomienok na SNP a minulosť, ako aj hľadania významu všetkého v živote. A do toho sa sem-tam mihne nejaký ten hokej.

Väčšina filmov z prostredia psychiatrických liečební sa drží akejsi zaužívanej tradície. Do popredia stavia dominantnú hlavnú postavu, ktorú obkolesuje malou, ale charakterovo výraznou skupinou vedľajších postáv. Snímok režiséra Jamesa Mangolda z konca minulého tisícročia v tomto prípade nepredstavuje výnimku. Práve naopak, príbeh Susanny (Winona Ryder) patrí v rámci žánrových filmov z tohto prostredia medzi tie možno vôbec najvýraznejšie. Divákovi ponúka možnosť nazrieť nielen na viacero pohnutých osudov, ale aj na hľadanie miesta a významu v živote. Hoci príbeh sám o sebe nepredstavuje najvýraznejší či najzaujímavejší počin, silu vyniknúť mu dávajú práve jednotlivé postavy, obsadené vskutku hviezdnymi protagonistami. Okrem už spomínanej Winony Ryder ako Susanny stoja za zmienku roly Lisy (Angelina Jolie), Daisy (Brittany Murphy) či ošetrovateľky Valerie (Whoopi Goldberg). Priamu zmienku by si zaslúžili aj ďalšie herecké mená, najlepšie však bude, ak sa o kvalite ich výkonu presvedčí divák sám. Keďže snímok vychádza z knižnej predlohy skutočnej Susanny Kaysen, jeho dejové zasadenie do obdobia šesťdesiatych rokov reflektuje vtedajšie spoločensko-kultúrne reálie. Hoci film nekladie priamy dôraz na dobu, v ktorej sa odohráva, niekoľko málo snáh o jej vykreslenie je dobrých a dostačujúcich. Atmosféru doby nechávajú vyniknúť najmä dve pesničky, a síce "Downtown" od Petuly Clark a "The End of the World" od Skeeter Davis. Girl, Interrupted je síce nie najlepšou, ale stále dobrou sondou za múry psychiatrickej liečebne a za múry ľudskej mysle. Film poukazuje na to, že hoci myseľ niekedy nedokážeme ovládať, alebo jej nerozumieme, vždy - ak je to aspoň trochu možné - by sme sa mali snažiť byť čo možno najlepším človekom. Tak, aby sme neubližovali sebe, ale ani nášmu okoliu.

Japonci ich technologickými či inými riešeniami často dokážu predbehnúť zvyšok sveta. Vo fiktívnej realite, v ktorej si nevedia poradiť s vlastnou mládežou, ich preto náhodným výberom postavia proti sebe v boji na život a na smrť. Minimálne tak vo svojom filme činí režisér Kinji Fukasaku, ktorý prostredníctvom príbehu ponúka divákovi viac než nekonvenčný spôsob riešenia spoločenských problémom. Alebo aspoň jedného z nich. Skrz jednoduchý námet je postupne stavaný dej, ktorý je nielen plný vraždenia sa japonských školákov medzi sebou, ale zároveň odkrývajúc hlboké pocity, spomienky alebo krivdy minulosti. Na prvý pohľad sa môže zdať, že snímok nemá vo svojej podstate možnosti ponúknuť príbehovo čosi "hlbšie", čo je do veľkej miery pravda, ale viacerými scénami dokáže prekvapiť, pričom divákovi celkom slušne zamotá hlavu. Ide najmä o niektoré snové(?) pasáže alebo poslednú scénu so živým-mŕtvym(?) Kitanom (Takeshi Kitano). Keď už spomíname obsadenie, zišiel sa tu viac než pozoruhodný mix tvárí a charakterov, spolu tvoriacich zaujímavý kolorit. Okrem už spomenutého Kitana by sme k najzaujímavejším postavám mohli prirátať Chigusu (Chiaki Kuriyama) alebo Mitsuko (Ko Shibasaki). Battle Royale - najmä s odstupom času od doby jeho vzniku - pôsobí ako atypicky typická béčková "vyvražďovačka", ktorá však samu seba nepovažuje za nič viac, než čím v skutočnosti je. A práve vďaka tomuto sebauvedomeniu je síce stále len priemerným, ale za to obstojným a pozerateľným filmovým kúskom. Filmovým kúskom, ktorý v budúcnosti inšpiroval podstatne známejšie a úspešnejšie projekty, ako aj režim vo videohrách.

Domové schôdze sú miestom, kde má človek možnosť stretnúť - okrem iných - tých, s ktorými býva pod jednou strechou, ale pokojne ich nevidí celý rok. Domové schôdze sú zároveň miestom, na ktorom sa objavujú zdanlivo, ale aj prakticky neriešiteľné problémy a spory. Komédia Jiřího Havelku privádza diváka práve na jednu takúto schôdzu - do spoločnosti viac než svojských vlastníkov bytových jednotiek, ktorí majú v predvečer Vianoc počas hodiny a pol vyriešiť všetky problémy týkajúce sa ich bytového domu. Komorný snímok, zasadený prakticky do jednej spoločenskej miestnosti, je vďaka rôznorodosti postáv plný dynamicky plynúceho situačného humoru. Ten ako taký je vybudovaný na postupnej gradácii, odvíjajúc sa od problémov prerokovávaných na schôdzi, počnúc výberom skrutátora a končiac odprodejem půdných prostror. Vtipná komplikovanosť a nezhody, ku ktorých dochádza, fungujú najmä vďaka výborne napísaným postavám a ich povahám, neraz ocitajúcim sa v priamom názorovom či hodnotovom protiklade. So zveličením možno povedať, že ide o 12 Angry Men, kde rozhnevaných mužov nahrádzajú členovia SVJ. Miestami vďaka až absurdite vo filme vysloveného sa divák z chuti neraz zasmeje, čo je znamením, že snímok žánrovo dosiahol to, o čo mu išlo. A síce pobaviť diváka. Vlastníci však okrem humoru svojím spôsobom nastavujú aj spoločenské zrkadlo, odrážajúc často pošramotené medziľudské a susedské vzťahy. Sledovať ich takto vo fiktívnej podobe je síce vtipné, žiť už o čosi menej. Každopádne, hoci je táto schôdza poriadne divoká a nikto z vlastníkov by ju už nechcel znovu absolvovať, divák sa na ňu istotne rád vráti.

Romantická dráma režiséra Spikea Jonzeho zasadená do blízkej(?) budúcnosti. Theodor (Joaquin Phoenix) sa rozvádza, Theodore sa cíti osamelý, Theodore sa rozhodne, že si zaobstará špeciálny kognitívny operačný systém, ktorý nahrádza interakciu s človekom. Veci postupne naberajú spád a medzi Theodorom a operačným systémom vzniká veľmi blízke puto. Nič však netrvá večne. Filmové sci-fi spracovanie šikovne skryto kladúce otázku koexistencie ľudí a strojov ako takej. Koexistencie, ktorá si časom nemôže byť rovná. Koexistencie, v ktorej stroj inteligenčne prekoná človeka, ale nikdy neprekoná a plne nepochopí jeho city a potreby. Na pomerne jednoduchom námete je tu vystavané dielo, ktoré skúma pocity samoty, smútku či prázdnoty, a stavia ich do protikladu so snahou zbaviť sa ich prostredníctvom spojenia človeka s operačným systémom, ktorý však, ako časom vyjde najavo, nemôže plnohodnotne nahradiť inú ľudskú bytosť. Hoci snímok nekladie priamo filozofické otázky o ľuďoch a strojov, dostatočne - a najmä ľudsky - predostiera úvahy, nad ktorými sa môže divák zamyslieť. Príbehovo upúta, rovnako aj herecky. Joaquin Phoenix je vo svojej role viac než dobrý, vidno, že sa s postavou Theodora dokázal zžiť. Amy Adams vo vedľajšej úlohe ako Theodorova kamarátka a susedka takisto zaujímavá. Spomedzi všetkých je však jednoznačne najlepšia Scarlett Johansson čoby operačný systém Samantha. Hoci ju celý film nevidno - len počuť jej hlas - vôbec to nevadí. S hlasom dokáže výborne pracovať, pričom v ňom cítiť emócie, hoc predstavuje operačný systém, ktorý by v podstate žiadne emócie nemal mať. Jej postupná charakterová premena, vrcholiaca v závere filmu, chytí diváka za srdca. A to najmä kvôli Theodorovi. Her ukazuje, čo raz ponúkne budúcnosť. Osamelí sa budú najprv cítiť menej osamelí, následne sa budú cítiť milovaní, aby nakoniec skončili znovu osamelí a so zlomeným srdcom. Filmovo poetické, ľudské, ale aj strojovo chladné. Smiech, vzrušenie, plač a ešte čosi navyše.

Snímok uznávaného režiséra Quentina Tarantina prenáša diváka na koniec divokých a uvoľnených šesťdesiatok - do Hollywoodu roku 1969. S pomaly doznievajúcimi tónmi voľnomyšlienkárskeho "Summer of Love" doznieva aj kariéra herca Ricka Daltona (Leonardo DiCaprio), ktorý sa spolu so svojím dablérom - kaskadérom Cliffom Boothom (Brad Pitt) snaží zostať relevantným menom vo svete a svetle Hollywoodu. Na pozadí jeho - či snáď ich spoločných - snáh sa v uliciach Los Angeles súbežne odohráva príbeh jedného divokého roku, ktorý zanechá výraznú stopu nielen v histórii mesta, ale celých Spojených štátov amerických, a možno aj sveta. Tarantino si za tento dramaticko-komediálny kúsok zaslúži potlesk v stoji, na konci ktorého mu však treba vytknúť snáď len jedinú vec. Ale postupne, keďže pozitíva v tomto prípade jednoznačne prevyšujú negatíva. Príbehová stránka ponúka vynikajúce spojenie fikcie s realitou, má v sebe zakomponované skutočné dobové udalosti, prelínajúce sa s hlavnou fiktívnou dejovou líniou, rozprávajúcou príbeh dvojice Dalton - Booth. Keďže dochádza k tomuto spojeniu (alebo ak chcete prepojeniu), vo filme sa okrem fiktívnych charakterov objavuje aj veľké množstvo postáv, predstavujúcich skutočné osobnosti, ktoré sa v Hollywoode a v Los Angeles na konci 60. rokov pohybovali. Sharon Tate (Margot Robbie), Roman Polanski (Rafal Zawierucha), Bruce Lee (Mike Moh) či členovia kultu - "rodiny" Charlesa Mansona (Damon Herriman). Vďaka tomu je zároveň film plný popkultúrnych referencií, odkazujúcich sa dobu, v ktorej sa odohráva, čo mu dodáva dávku autenticity pre diváka mimoriadne zaujímavú. Vďaka tomu nadobúda pocit, že sa skutočne nachádza na slnkom zaliatych uliciach Los Angeles roku 1969. Za to však nemožno vďačiť len samotným popkultúrnym referenciám - tie v podstate celkovú atmosféru len dokresľujú - ale najmä výbornej výprave. Tú tvorcovia vyšperkovali do najmenších detailov, vďaka čomu je radosť ju "nasávať" a užívať si ju plnými diváckymi dúškami. Navyše, dobové kostýmy, autá a úžasný soundtrack doslova nútia diváka nešetriť superlatívmi. Veľkým pozitívom je takisto kamera, na ktorej vyniknú sýte a bohaté farby, tvoriace taký jasný a podmanivý mix, ako keby si človek dal LSD. Ale to ani nemusí, pretože je to "jazda" sama o sebe. Ak sa vrátime späť k hereckému obsadeniu, DiCaprio spoločne s Pittom tu tvoria nielen zábavnú, ale najmä veľmi kompatibilne fungujúcu dvojicu s výbornou chémiou medzi ich postavami. Okrem nich je snímok plný snáď stoviek vedľajších postáv, pričom každá, hoci sa v zábere mihne len na chvíľu, je svojím spôsobom zaujímavá, dopĺňajúca dobový kolorit, ktorý tu Tarantino zachytáva. Once Upon a Time in Hollywood priam možno označiť za výpravnú odyseu do jednej z viacerých zlatých ér hollywoodskej "továrne na sny" a kalifornského "mesta anjelov". Dobu a miesto zobrazuje autenticky a pútavo, diváka prenáša späť v čase, ponúkajúc mu takmer dokonalý filmový zážitok. Takmer dokonalý preto, lebo jediná chybička krásy, ktorá mu škodí, je fakt, že Tarantino sa tu hrá s alternatívnou históriou. Ak by do roku 1969 len pridal fiktívne postavy Daltona a Bootha, obklopené tým, čo sa skutočne udialo, bolo by to absolútne v poriadku. Tarantino však v úplnom závere prekresľuje skutočnosti a vytvára vlastnú históriu s neexistujúcimi líniami po noci z 8. na 9. augusta 1969. Na celom filme to síce predstavuje jediné sklamanie, ale aj napriek tomu zanecháva istú pachuť, ktorá mierne kazí celkový dojem z vynikajúceho diela. Ak mu však skutočných historických súvislostí znalý divák dokáže jeho alternatívny koniec odpustiť, berúc do úvahy, že ide stále z veľkej miery o fikciu, iba doplnenú o reálne dobové referencie a postavy, nemožno o tomto hollywoodskom tripe (sic!) povedať jediné krivé slovo.

Dráma režiséra Allena Coultera, zasadená do New Yorku roku 2001, sledujúc osudy postáv, vyrovnávajúcich sa s osobnými tragédiami, nevediac, že v jedno utorkové ráno ich aj tisícky ostatných zasiahne ďalšia tragédia. Príbehovo pomerne zaujímavé dielo, ktoré divákovi približuje pohľad na dysfunkčnosť vzťahov v dvoch rodinách, neschopnosti zapadnúť do spoločenských štruktúr a hľadaní skutočného významu toho, čo je v živote vlastne dôležité. Film sa nesie na hlavnej dejovej línii, ktorú predstavuje zobrazenie vzťahu medzi Tylerom (Robert Pattinson) a Ally (Emilie de Ravin). Tú výrazným spôsobom, presahujúcim dôležitosť samotného vzťahu ako takého, dopĺňa zachytenie rozvrátenosti v rámci Tylerovej rodiny či život Ally s jej otcom - policajtom (Chris Cooper). Snímok tým pádom určite v žiadnom prípade nie je typickým sladkastým romantickým kúskom, ale skôr horkastou záležitosťou plnou komplikovaných medziľudských vzťahov. Horkastou však v tom najlepšom možnom slova zmysle, keď divák postupne sleduje, ako sa jednotlivé vzťahy pretvárajú a postavy si uvedomujú skutočnú dôležitosť toho, čo majú. Samotný záver príbehu môže byť pre niekoho prekvapením, ale ak sa nad ním divák zamyslí, do celkového konceptu výborne pasuje. Nastáva v ňom akýsi celkový prerod, chvíľa odpustenia a svojím spôsobom predstavuje nový začiatok. Záverečné scény "po", zobrazujúce osudy jednotlivých protagonistov, síce nie sú na škodu, z diváckeho pohľadu by však bolo možno zaujímavejšie film ukončiť už o čosi skôr. Vznikol by tak priestor pre čiastočne otvorený koniec, ponúkajúc miesto na zamyslenie sa o tom, ako to s postavami nakoniec dopadlo. Remember Me je obstojnou drámou s viacerými zaujímavými myšlienkami a (ne)čakaným záverom, vďaka ktorému sa nejednému divákovi zafixuje v pamäti. Práca s postavami, na ktorej si film zakladá, síce nejde do úplnej hĺbky, skôr možno hovoriť o tom, že sa pohybuje po povrchu, ale na vykreslenie psychológie charakterov postačuje. Po technickej stránke ide o priemer. Niet čo vyčítať, ale ani pochváliť. Výprava - ako to pri New Yorku býva filmovým zvykom - skvelá. Aj keď, pravda, mesto, ktoré nikdy nespí, mohlo dostať viac času a priestoru vyniknúť na obraze.

Spojenie futbalu a detektívnej zápletky s dominantnou postavou svojského detektíva v hlavnej úlohe už snáď viac anglickejšou záležitosťou byť nemôže. Po smrti futbalistu počas zápasu je na miesto privolaný inšpektor Slade (Leslie Banks) zo Scotland Yardu, aby celý prípad vyšetril. Vďaka jeho metódam a nastraženej pasci sa mu nakoniec podarí vraha odhaliť. Presne tak, ako jednoducho vyznievajú tieto riadky, je jednoduchý aj samotný dej tejto krimi snímky z roku 1939. Film, až na výnimku zasadenia na legendárny štadión Highbury, kde dlhé desaťročia hrával londýnsky Arsenal, či zakomponovaniu dobových záberov zo skutočného zápasu spomínaného klubu proti Brentfordu, nepredstavuje ani divákovi neponúka nič špeciálne, čím by v rámci svojho žánru vynikal. Najzaujímavejší je na ňom práve futbalový námet, ktorý je v snímku najvýraznejší na začiatku a na konci. Odhliadnúc od toho ide o veľmi priemernú detektívku s miestami až otravným inšpektorom v hlavnej úlohe, ktorý má - okrem bizarných klobúkov - odpoveď na všetko, a ktorý rád poúča svojich kolegov. The Arsenal Stadium Mystery je zaujímavý len vďaka svojmu futbalovému aspektu a zachyteným dobovým reáliám s ním spojenými. Zaujímavosťou je napríklad skutočnosť, že trénera Arsenalu vo filme predstavuje vtedajší skutočný tréner tímu George Allison. Ako filmová detektívka je to však podpriemerné dielo.

Film Akiru Kurosawu a zároveň dielo, ktoré je považované za jeden z najvýznamnejších počinov svetovej kinematografie. Prívlastky o jeho výnimočnosti mu nemožno odopierať, najmä ak ich vyslovuje veľká časť diváckej verejnosti - odbornej aj laickej. Možno však s nimi nesúhlasiť. Skôr než zaznie kritika tohto kultového kúsku, patrilo by sa spomenúť to, čo je na ňom aspoň trochu dobré. Pretože snáď len vo výnimočných prípadoch sa stáva, že aj na niečom zlom sa nedá nájsť aspoň jedno malé pozitívum. V prípade tohto Kurosawovho kúsku z roku 1954 je namieste pochváliť hlavne technickú stránku. Solídna je práca s kamerou, ale aj strihom. Je takmer až prekvapením, že aj po mnohých rokoch od premiéry nepôsobia tieto filmové aspekty zastaralým dojmom. Vďaka svojej dynamike dokážu obstáť aj v porovnaní výrazne mladšou a technicky vyspelejšou produkciou. Práve preto je škoda, že porovnateľne kvalitný nie je celý film. To, čo ho takpovediac "zabíja", je jeho enormná dĺžka v spojení s obsahovo nezaujímavým príbehom. Aj napriek tomu, že pri takmer pri a pol hodinách minutáže by mal problémy pravdepodobne akýkoľvek film, v tomto prípade dĺžka predstavuje o to výraznejší kameň úrazu. Samotnému príbehu - na rozdiel od kamery a strihu - chýba tak potrebná dynamika, ktorú by vo filme o samurajoch divák zrejme očakával. Namiesto toho však dostáva viac-menej príbeh o dedinčanoch, ktorí sa musia brániť pred banditmi, v čom im pomáha pozbieraná skupinka siedmich samurajov. Príbeh ako taký by sme mohli rozdeliť na tri časti: 1. Hľadanie samurajov, 2. Príprava na boj proti banditom, 3. Boj proti banditom. Žiadna časť filmu, s výnimkou takmer úplného záveru, pritom nie je niečím, čo by malo diváka akokoľvek nadchnúť. Shichinin no samurai - pre niekoho možno až kacírsky - treba označiť za preceňovaný filmový kúsok. Revolučnú a kvalitnú technickú stránku mu v žiadnom prípade nemožno uprieť, príbehovo je to však takmer až katastrofa. Katastrofa bez akejkoľvek dejovej dynamiky, ktorú ako oný "pozlátený klinec do rakvy" dopĺňa šialená minutáž. Hotové divácke harakiri.

Produkcia k 25. výročiu premiéry muzikálu Alaina Boublila a Claudea-Michela Schönberga o príbehu lásky počas a po skončení vojny vo Vietname. O zdanlivo priepastných kultúrnych rozdielov. O politickom rozdelení západu a východu. O túžbe žiť lepší život. Dejová línia vystavaná na pomerne jednoduchej zápletke, odvíjajúca sa od romance amerického vojaka Chrisa (Alistair Brammer) a Vietnamky Kim (Eva Noblezada), si diváka jednoznačne získa. Možno nie od úplného začiatku, ale postupne určite. Muzikál totiž, minimálne v tomto prevedení, potrebuje nejaký čas na "naštartovanie sa", ale keď sa už "rozbehne", diváka baví až do samotného záveru "ďakovačky" so "standing ovation". A právom. Zábavné, ale aj emotívne piesne - medzi tie najlepšie by sme mohli zaradiť The Morning of the Dragon, vynikajúcu Bui Doi alebo The American Dream - dopĺňajú na scéne majstrovsky spracované kulisy, plne dotvárajúce atmosféru celého muzikálu. Predstavenie však môže vyniknúť len vďaka hercom - spevákom, pričom šou tu pre seba dokážu "ukradnúť" spomínaná Eva Noblezada v role Kim, Jon Jon Briones ako The Engineer a Kwang-Ho Hong čoby Thuy. Obzvlášť famózny je práve Briones, ktorý síce vo svojej podstate vystupuje ako záporná postava, ale divákov si najmä vďaka svojim humorne napísaným textom získa snáď ako žiadna iná. Miss Saigon: 25th Anniversary je nielen príbehom o láske, ale svojím spôsobom aj dejepisná lekcia s výbornými muzikálovými skladbami. Záverečné "standing ovation" si tak táto produkcia právom zaslúži.