GTS_PUNK

Film režiséra Martina Scorseseho, vychádzajúci z knižnej predlohy spisovateľa Shūsaka Endōa, dokáže svojím pozoruhodným príbehom o portugalských jezuitoch, ktorí v 17. storočí prichádzajú ako misionári do Japonska, zaujať aj diváka, ktorý sa bežne o cirkevné témy v akejkoľvek forme nezaujíma. Scorseseho počin však prináša zaujímavé spojenie historického príbehu na základe dobových reálií, kvalitné herecké výkony a výbornú atmosféru, v ktorej sa spája pozoruhodná výprava, kamera aj práca so zvukom. Takmer trojhodinová snímka je miestami myšlienkami aj vizuálne veľmi silná, inokedy zas až citlivým spôsobom zachytáva vzťah človeka s Bohom, osobné pochybnosti a vzdorovanie mlčaniu, ktoré nie a nie skončiť. Dielo veľmi dobre zobrazuje aj konanie a praktiky japonských vládnucich vrstiev voči kresťanov a kresťanskému učeniu. Keďže vychádza zo skutočných udalostí, zároveň diváka, ktorý o tejto stránky dejín nevedel alebo vedel len málo, dokonca istým spôsobom aj vzdeláva, respektíve minimálne podnecuje k záujmu o problematiku. Do veľkej miery stojí film na veľmi dobrom hereckom výkone Andrewa Garfielda v role jezuitu Rodriguesa. Ten je najmä v druhej polovici snímky jej hlavným "ťahúňom". Pochvalu si však určite zaslúžia aj ďalší protagonisti, predovšetkým plejáda dobrých japonských hercov. Ako sme už uviedli, výrazným aspektom Scorseseho filmu je atmosféra. Napriek výskytu viacerých silných a vypätých scén zo snímky v tejto rovine vyžaruje akýsi pokoj. Zásluhu na tom ale skôr majú výprava a zvuková stránka, nie príbeh. Silence je históriou, stretom civilizácií, kultúr a náboženstiev. Silence je zároveň iným Martinom Scorsesem, než na akého je divák väčšinou zvyknutý. Silence je však predovšetkým kvalitným filmovým počinom, ktorý napriek svojej pomerne dlhej minutáži nemá vyložene slabé miesto a divák sa o jeho príbeh zaujíma od začiatku do konca.

Ak človek nečítal knižnú predlohu Jozefa Kariku, je prakticky nemožné povedať, či je Trhlina lepšia v knižnej alebo filmovej podobe. V takom prípade ostáva len dúfať, že s knihou to nie je také zlé ako s filmom. Dielo režiséra Petra Bebjaka z roku 2019 má potenciál, nieže nie, ale atraktívny námet, vychádzajúci z Karikovej predlohy, do veľkej miery "zabíja" realizácia. A to predovšetkým v príbehovej rovine. Príbehu najprv pomerne dlho trvá naštartovať sa a vôbec sa dostať k podstate, pričom už keď sa k nej aj dopracuje, smeruje k veľmi nepodarenému koncu. Nepodarenému obzvlášť z toho dôvodu, že snímka necháva diváka s viac otázkami než odpoveďami. A hoci v prípade niektorých filmov môže takýto prístup fungovať, Trhlina k nim nepatrí. Vo svojom príbehu na seba totiž postupne navrstvuje viaceré skutočnosti, ale v konečnom dôsledku neponúka žiadne logické (rozumej aspoň trochu čitateľné) odpovede. Samozrejme, snímky, ktoré dokážu dobre pracovať s mysterióznymi a psychologickými prvkami, sú skvelé, ale v tomto Bebjakovom diele sa deje presný opak. Film nemusí divákovi priamo naservírovať odpovede, ale patrilo by sa, aby aspoň naznačil, ako ho správne čítať. A to sa tu nedeje, čo v konečnom dôsledku tomuto dielu s potenciálom značne škodí. Trhlina pracuje s kvalitným a zaujímavým námetom, je obstojná z vizuálneho aj výpravného hľadiska, herecky možno mať menšie výhrady, ale inak je v poriadku. Avšak spôsob, akým si príbehovo  sama "strieľa do nohy", je takmer až obdivuhodný. Ak by sme chceli Bebjakov počin ohodnotiť jedným slovom, bolo by to - sklamanie.

Shinobu Yaguchi sa vo svojom komediálnom filme z roku 2004 zameriava na skupinu stredoškolských študentiek (a jedného študenta v podaní Yuty Hiraoku), ktorí spoločne vytvoria jazzový big band orchester. Hoci najprv sa do toho mnohým dievčatám nechce, nakoniec vytvoria svojské, ale fungujúce hudobné teleso. A práve na túto cestu a prerod skupiny bez zdanlivého hudobného sluchu sa zameriava príbeh filmu. Yaguchiho dielo stavia predovšetkým na dvoch veciach - svojských "airhead" postavách a situačnom humore. A obidvomi dokáže celkom dobre bodovať, keďže spolu vytvárajú kombináciu, ktorá nejedenkrát prinúti diváka úprimne sa zasmiať. Humor, ktorý film ponúka, síce nie je ani zďaleka intelektuálny (paradoxne snáď najzábavnejšou je scéna s padajúcim cyklistom, stavajúca na "pantsu" humore), ale zároveň nejde ani o vyložene trápne pokusy zaujať. Snímka je, čo sa humoru týka, kdesi uprostred, čím vytvára zábavnú a odľahčenú atmosféru, ktorú v tomto prípade podfarbujú jazzové tóny školského big bandu. Yaguchiho počin funguje aj vďaka zábavným postavám, respektíve kvalitám solídneho obsadenia rozloženým naprieč celým hereckým spektrom. Swing Girls je filmom, ktorý sa neberie príliš vážne a ktorý nemožno brať príliš vážne. Čo na prvý pohľad snímka sľubuje, to so sebou aj prináša. Teda odľahčenú hudobnú komédiu zo školského prostredia, ktorá je však dostatočne dobrá na to, aby diváka adekvátne zabavila svojím situačným humorom.