Radko

"Ocko, Ty si psychopat?". Nevinný výlet rodiny do hôr sa mení na psychohru s prudkými agresívno - paranoidnými výpadmi otca. Dcéra v puberte je tak nútená prejsť zásadnou zmenou: od ľahkovážnej mámvpičistky k strážkyni zvyšku rodinného krku. Milujúca matka zase musí začať uvažovať ako sa účinne zbaviť tatu. A polícia koná. Videnie ale ešte nemusí znamenať odhalenie. Všetko môže byť predsa inak. Ono to tak väčšinou býva, že čert, diabol, satan i rarach začnú nahlodávať mikrokozmos rodiny a vzťahov medzi jej členmi. Cieľom je zlomenie partnerstva, zničenie šťastného rodičovstva, prostredníctvom straty dôvery jedného k druhému. Rozhasené väzby sa už potom nedajú dokopy. Nikdy. Zároveň sa takýto rodinný rozvrat až príliš často zákerne vyvoláva zvonka. Žiarlivou milenkou, nenávistnou susedou,svokrou alebo vlastným prazvláštnym správaním, akousi aurou totálnej paranoje. Alebo sa generuje prostredníctvom obludy, ktorá vyzerá ako zaolejovaná handra psa mixnutá s drakom, pričom s touto film hračičkou by sa, zdá sa, dalo pokojne aj sžiť ako s domácim zvieratkom prineseným z lesa.

Výstižný obraz spoločnosti, kde zločiny vyšetrujú frustrovaní strážcovia zákona večne pod vplyvom alkoholu mixnutého s hromadou antidepresív. Na druhej strane tí, ktorých prioritnou úlohou je duchovná útecha na zložitej ceste spásy duší poblúdili. Podľahli módnym mystickým blúzneniam o zaručenej liečbe magickou formulkou. Vymknutí z kĺbov a mimo sú teda policajti a rovnako tak aj duchovné autority. Toľko k pozitívam. Celé vyšetrovanie zasadené do tohto celkom výstižného, i keď trochu zjednodušeného, myšlienkového rámca pôsobí oproti tomu príliš unavene až mdlo. Podobné je to s výkonmi známych hercov: Susan Sarandonová pripomína skôr kreácie Božidary Turzonovovej v nekonečnom mydlovom seriáli slovenskej pop tv JOJ a Donald Sutherland zase, odkedy ošedivel a pestuje si bradu, zachováva vo filmoch prevažne jeden jediný výraz - dokonca také herecké poleno akým je Nicolas Cage má herecké výrazy až dva.

POZOR! Komentár vyzradí pointu deja! Celý film mi prišiel len ako nepodarená video ilustrácia refrénu z pesničky Až od Katapultu, kde Olda Říha spieva: "A co děti, mají si kde hrát?". Dôvody nepodarenosti: úvod nijako nesúvisí s následným dejom; štruktúra ľakacieho filmu sa v závere nasilu preklopí do sociálnej obžaloby; opakovanie strašiaceho vzorca spôsobí neskoršiu nefunkčnosť momentu strachu, zvláštne správanie dvojice zase postupný nezáujem diváka o ich osud. Hlavný dôvod je, že ak by aj šlo o partiu mladých čmuchačov lepidla, žijúcu v kanáloch, ich hlavnou zábavou by predsa nebolo hra na bubákov, ale predovšetkým lúpež čo najviac peňazí, jedla a techno hračiek. Načo sa teperiť s telami, keď si žijete v komúne seberovných, podstatne mladších a ľahších? Pozn.: Veľmi rád by som bližšie poznal "skutočný prípad", podľa ktorého bol film nakrútený. Vrátane motivácie vrahov. Pretože známe je len, že ide o prípad, kedy bol rakúsky manželský pár zavraždený troma českými tínedžermi počas ich dovolenky v Česku. Žili v sieti kanálov? Fetovali tam toulén a chceli sa len hrať? Nevadí totiž dobre vymyslený príbeh, ale príbeh stojaci na vode, zle vymyslený a maskovaný skutočnou udalosťou. To vadí, to je zlé. Zvyčajne sa táto mätúca a falošná zásterka používa ako barlička pre totálne otrasné kanadské alebo nemecké detektívky a thrillery. Všetky sú na jedno brdo. Skutočný podklad sa predsa odohral úplne inak ako film. Aj pri Áčkových produkciách sa je možno oprávnene pochybovať o ich vierohodnosti - alebo veríte naozaj filmom ako Čeľuste a Titanic v zmysle, že ide o reálny popis skutočných udalostí? V tomto prípade som zvedavý, kdeže sa to v Čechách stalo a čo je s vrahmi: tínedžermi dnes? Neprispievajú náhodou na čsfd? Možno by vedeli niečo dať tuná v rámci diskusie. Nuž a keďže skutočnosť máme takpovediac priamo v dome, prečo nezapátrať? Prečo nevyzvať zúčastnených, svedkov, vrahov či vyšetrovateľov, nech napíšu tuná do diskusie, či a nakoľko film ILS je zhodný so skutočnými udalosťami?

Egypt ako miesto, kde má svoje nezastupiteľné miesto aj pouličná kultúra. Mladý nemecký dokumentarista prierezovo, prostredníctvo konkrétnych názorov, prác, piesní a výtvarných diel pár grafiťákov, elektropop pankovej hviezdy, folkáča, politických provokatérov, erotického maliara a ďalších umelcov ukazuje situáciu v severofrickej krajine po zvrhnutí dlhoročnej monolitnej totality. Temer každý z nich tvorí s výrazným politickým dôrazom a ich odkazy nesú jasné posolstvá: tu o zastrelených a umučených obetiach prevratových dní, inde zase o sexuálnom útlaku egyptských žien. Žiaden vysnený sen sa ale nebuduje, krajina žije v stálom politickom napätí a šarvátkach. Umelci hovoria o revolúcii, čo nič nevyriešila, o pokračujúcom boji. Zdanlivé víťazstvo, roztrhanie nenávidených pút, pochod víťazstva a nadšene skandujúce káhirské námestie Tahrír sú dnes minulosťou. Mubárakov režim (Husní Mubárak - štvrtý prezident Egypta, v úrade bol 30 rokov, počas ktorých bol vyhlásený výnimočný stav, diktatúra jedného muža a jeho vyvolenej strany - Národnej demokratickej strany) síce odstránený bol, no to, čo prišlo nie je oveľa lepšie. Pôvodne jednoliata protestná vlna sa fragmentarizovala a naďalej sa štiepi nábožensky, politicky aj ideologicky (morálne). Voľby vyhrali islamisti, prezidentom sa stal jeden z nich, no po roku ho zvrhla armáda, ktorá prvého demokraticky zvoleného prezidenta dodnes drží v lapáku. Reálne mu hrozí trest smrti, udelený skoro 150 členom opäť zakázaného Moslimského bratstva. Opäť sa hádžu dymovnice, vypaľujú domy, opäť polícia mláti a strieľa demonštrujúcich. Reflexia grafiťákov, spevákov protestsongov s gitarou a raperov je pomerne výstižným odrazom reality. V mnohých prípadoch sa ale zdá, že ide len o presadzovanie nepôvodných konceptov. To je prvá z vecí, ktorá na dokumente vadila - neoliberálne koncepcie genderovej rovnosti, politickej "demokracie", založenej na voľbách politických hajzľov do sračkolamentu (pardón parlamentu). Druhou je zjavné vytváranie provokujúcich situácií, nahodených režisérom ako udička, aby sa poukázalo na náboženskú neznášanlivosť miestnych. Jednoducho niečo podobné, akoby do českých ulíc niekto vyrazil do ulíc s červenou podobizňou Václava Havla na čiernom podklade a tučnými sýto červenými písmenami by tam bolo napísané: HAVEL: DUCHOVNÝ SYN HITLERA, MILÁČIK HEYDRICHA. MÁTE NIEČO PROTI?

Hypnotické posolstvo o stálosti prírodnej krajiny, do ktorej doposiaľ nestačil vniknúť človek versus krajiny radikálne upravovanej zvrchu aj zdola. Nezvratné zmeny tváre Zeme spôsobené človekom a jeho márne dobiehanie preludov. Ľudstvo je samo sebou nútené sa celý život uštvane naháňať. Na konci života často zistí, že to bolo o ničom. Radšej sa vraj mali viac venovať rodine, priateľom. Tak hovoria dnes mnohí dôchodcovia v domovoch sociálnej starostlivosti. Ale už sú starí, neperspektívni. Nik ich preto nepočúva. Okrem pár empatických ošetrujúcich sestier. Lebo nik nemá čas. Musí vybaviť to aj hento. A musí ísť tam, aj tam. A na dovolenku niekam a hlavne stále INAM!. A aktívny oddych! Nie leňošiť mame pri posteli. Veď oni to pochopia. Sami neboli iní. Človek sa vyvliekol z ponižujúceho otroctva roztrhaním železných reťazí, no zároveň aj zo slobody vymknutím sa z kĺbov. Zmenil sa na fliaskajúci franforec mäsa, poletujúci povetrím aj cestami, znečisťujúci zem, vodu aj ovzdušie a radikálne pretvárajúci tvár krajiny. Sily nepomenovaných to účastne sledujú, občas zasiahnu, no zväčša len sledujú. Oni sú v harmónii sfér. Pozorujú však meniacu sa tvár krajiny, pôdy, vody, atmosféry. Rovnako alarmujúce a očistne silné ako v čase vzniku. Vďaka obrazu. Vďaka hudbe. Vďaka úspornému slovu.

Orgie hrabivosti. Vlastnosti vlastnej väčšine. Snívajú o tom ako si naplnia bankové kontá a potom budú konečne za vodou. Je to nekončiaci príbeh. Preto tá dĺžka. Vôbec nie neúmerná. Prostredníctvom jednej dlhočiznej bláznivej jazdy za zakopaným pokladom sa totiž podarilo Stanleymu Kramerovi poodhaliť jednotlivé nuansy chamtivosti. Zdanlivo nezúčastnení svedkovia dopravnej nehody a ženské, sprvoti akože odmietajúce nejaké bláznivé naháňačky za chimérou sa postupne menia na blúznivcov s penou pri ústach, bľabotajúcich velikášske sny o megaprachoch. Spáchanie akéhokoľvek zločinu v mene zisku je OK. Lúpeže, krádeže, demolácie majetku, výbuchy s dynamitom, hádzanie ľudí do jám a priepastí, podvody, fyzické útoky. Dobré je všetko, čo sa práve hodí. Najlepšie na tom všetkom je, že všetky zločiny má pod palcom a bedlivým okom polícia, no jej výsledkom je absolútna nečinnosť. Len tak obďaleč pozoruje, čo kto stvára. Napokon sa ruka zákona pridá k hrabivým ľudkom. Všetci pripomínajú skôr hmyz. Stádovitosť hmyzích ľudí sa prejavuje v zmene ich myslenia a konania. Tie sa prejavia v dôsledku vidiny vlastníctva kôpky lesklého drahého kovu alebo jeho peňažného ekvivalentu. Chytré, humorné a nadčasové. Nadčasové, pretože ľudstvo sa nijako nezmenilo a nepoučilo. Teda vlastne áno: je o čosi chamtivejšie, hrabivejšie a nenásytnejšie. A hlúpejšie. Poznámka: Samozrejme, dnes je moderné tváriť sa altruisticky, humanisticky a nekonzumne. Avšak hlúposť sa nedá tak ľahko skryť. Chce to dlhšiu dobu. A tak sa zhlúpnutie, ktoré posledné roky pozorujú všetci pedagógovia na celom svete, nebadane prekrýva servírovaním stále väčšieho množstva stále o trochu menej premýšľavých arte faktov: časopisov, programov, aplikácií, technických hračiek a iných vymožeností, filmov, seriálov, koncertov a festivalov: vážnej, jazzovej hudby alebo aj nekomerčného filmu. Stále intelektuálne na výške, stále o niečo hlúpejšie. Tváriace sa však tak, akoby sa Amerika objavila len dnes alebo k jej objavu ešte len príde. A pri tom všetkom chce každý mladý zarobiť čo najviac pri čo najmenšom objeme vynaloženej práce. Takéto zárobky sa zase prezentujú pod heslami ako: Ľudstvo je stále múdrejšie, na poriadny zárobok stačí dobrý nápad a tých majú mladí inovatívci plné guče! Mladá generácia preberá žezlá chytrými nápadmi a výnosným podnikaním.

Mobilizácia = debilizácia. A nie, neklesá to, nezmierňuje s rastúcimi možnosťami množstva zdieľaných a sťahovateľných informácií. A aplikácií. Hlúpnutie pokračuje.

Preduchovnené takým zvláštnym a pomerne riedkym spôsobom, až výsledné morálne ponaučenie sa stáva mierne zmäteným. Atmosféra ponurého poľského sídliska v ére tovarovo nedostatkového socializmu ostala rovnako dokonalá ako v prvej časti seriálu o desiatich Božích prikázaniach. Skvele sa tiež podarilo vystihnúť bezútešnosť dobových nemocničných priestorov. Popraskané steny, mokvajúce priestory. Chlad zamestnancov, starajúcich sa o zdravie. Bezvládne telá pacientov bez opatrovacej ruky či milého slova sestier, bez príbuzných, ktorí majú prísne vyčlenené minúty na návštevy. Kto však vzal Božie meno nadarmo? Spoločnosť vraj katolícka až po strop, no v realite podivuhodne odťažitá a ubližujúca si komunikačnou neznášanlivosťou? Staručký lekár s traumatizujúcou príhodou v duši? Alebo jeho susedka, ktorá kvôli jeho chladnému prístupu zaľutuje, že pred rokmi namiesto jeho psa nezrazila jeho samotného? Napokon sa definuje aj nejaký problém, súvisiaci s klasickým milostným trojuholníkom. Na jeho hrotoch sú dvaja muži a jedna žena. Problém nastáva, keďže nik nevie, či trojuholník zostane trojuholníkom len s inými hráčmi na hrotoch alebo či sa netransformuje na štvorec, kde bude mať miesto malé bábo. A tam sa už príbeh stáva takou stredostavovskou konštrukciou, hodiacou sa presne tam, kam bol film pôvodne určený: na večerné vysielanie do televízie, aby si divák užil príbeh. Nie síce nejako prelomový, no vzťahovo sa pomerne dosť často vyskytujúci a preto odvážny a moderný. Taký všeobecne platný. Taký trochu o ničom.

Malá štatistika: z obľúbených užívateľov film videlo vrátane mňa 18 ľudí. Hodnotenie 100% - štyria, 80% - štyria, 60% - štyria, 40% - traja, 20% - jeden, odpad! - dvaja. Priemer: 61 %. Na Horehroní dodnes žijú ľudia, ktorí si pamätajú povstalecký a povojnový hlad. Jedli sa surové ukradnuté zemiaky. Placky sa miešali tak, že sa múka zamiešala s popolom z pece a trochou vody. V dedine žila Pruna, ktorá ani v dospelosti nič iné ako surové krompľe nejedla. Nedokázala to. Dobre sa mali donášači Nemcom a miestne fľôgy. To boli lenivé hlúpe klebetnice a zároveň kurvy. Spávali s nemeckými dôstojníkmi - okupantami, čo prišli potlačiť povstanie (SNP). Ich predobrazom bola teta detí z filmu - pobrala im ich zásoby a šaty, speňažila, pričom ich riadne ošmekla. Všetko nakradnuté dala vlastnej dcére. Nepotrebné hladné krky zákerne poohovárala: nech hoci aj zdochnú. Takéto typy ľudí v čase vojny profitujú. Stávajú sa dôležitými, lebo ukazujú okoliu, ako sa dokážu postarať o svoje bachory, cicky a pipky. Keďže to je animovaný film (teda existuje odôvodnený predpoklad, že ho vo zvýšenej miere budú pozerať deti), neukazovalo sa, ako sa ich tetka chodievala kefovať s bárským za kus žvanca. Ale milé, deti: áno, presne takto to chodí. Preto každý, kto v čase vojny dokáže pomôcť prenasledovanému alebo zúboženému človeku si zaslúži obrovskú čokoládovú medailu.

Vynikajúce až do momentu, keď Dorota s roztomilým psom Totom stretne strašiaka v poli. Následne sa dovtedajšie príbehy recyklujú v nových a nových súvislostiach, tančekoch a spevoch, no v zásade pôjde už pôjde len o to isté, čo divák dovtedy videl. Dej sa následne blysne akou - takou originalitou až v závere. Užívateľka Morien trefne uviedla, že ide o bipolárny film. Jeho bipolaritu ale vnímam trochu inak. Na jednej strane nesmierne hravý, originálny, trefne vyfarbený a okúzľujúco čarovný, nekašľajúci sa s detskou korektnosťou: búrlivo oslavujúci smrť zlej ženy, ubližujúcej zvieratám (manická fáza) - na druhej strane neustále opakujúci síce originálne, ale stále rovnako pôsobiace koncepty tancov, spevov a priberania partiakov až do uspávajúceho oblbnutia (depresívna fáza). 66,6%