Radko

Za časť Olgy Sommerovej o autistoch a ľuďoch čo sa im venujú: 100%. neobyčajne pútavé a úprimné. Asi to najlepšie o problematike z toho, čo som doposiaľ videl.

Toto je ten správny prístup k tvorbe. Nalomiť, poprieť, otočiť na halvu alebo aj na hlavu všetky postupy inscenačné, hudobné, dejové, Materiálové. chronologické. A kameramanské. A...a..a. Dať tomu šmrnc čohosi, čo bolo práve teraz vytiahnuté zo zaprášenej, roky nepoužívanej povaly. No predsa zanechať v divákovi stopu niečoho veľmi, veľmi pekného. Pamparádne (cez popis doby) to vystihol v komentári aj užívateľ JohnMiller. A áno, ak bol Trip Rogera Cormana pokusom o ukážkou psychedelických zážitkov a halucinácií po užití LSD, toto je to isté. Len o mnoho výstižnejšie, uletenejšie a nádhernejšie. Jednoducho _ kým Cormanov pokus (a Jackov Nicholsonov - ten napísal k Tripu scenár) bol taký štandard pre hnijúcich vegeťákov, toto je pre fajne hniličková oskoruša (lebo práve mierne nahnité sa plody tohto výnimočného stromu - jarabiny oskorušovej - majú jesť) pre andrgrandových gurmánov.

Fajný minútový animovaný film o dievčatku, uvedomujúcom si nezmyselnosť postavenia veľryby držanej v zajatí. A tiež o radosti pozorovať veľryby v ich prirodzenom prostredí: moriach a oceánoch.

Náznak alternatívneho životného štýlu naznačuje mladá dredatá holka, ktorej reči nie sú úplným výmelom zdrogovano-otupelo-zlodejskej mysle. Jednoducho skončila v spoločenstve tých, ktorí sa namanuli. Celok je peknou ilustráciou toho, prečo v najväčšom európskom squate - kodanskej Christianii - všade vyskytujú veľké zákazové značky s preškrtnutou injekčnou striekačkou. Niežeby tam mali zakázané vstupovať diabetici, pichajúci si inzulín, je to vymedzenie sa voči užívateľom tvrdých drôg. Pretože nie všetky alternatívne squaty a sociálne projekty pre mladých skončili kvôli represívnemu aparátu. Mnoho z nich zakapalo práve na tom, že do budovy, či projektu vstúpili aktívni feťáci, stiahli so sebou dvoch troch ďalších a to bol koniec zmysluplnej alternatívy. Pretože potom to vyzeralo ako v Českej Granade: kradlo sa všetko speňažiteľné, podraziť v mene fetu bolo možné kohokoľvek. Občas prišla záchranka, občas neskoro. Hlavnou témou rozhovorov sa stal fet a ako ho získať a po jeho získaní povedzme, že aj nejaké pomerne rozumné sebanaalýzy, napr.čo robiť, či aké boli hrozné rodinné pomery, v ktorých ako deti vyrastali a ako ako 12-13 ročné deti začali s perrníkom, toluénom či herákom a ktoré vyfučali do prázdna pri začiatkoch potreby novej dávky. Squaterstvo predvedené v tomto filme je založené na kultúre pichania a šňupania chemických substancií: heroín a pervitín. Rozhovory slušne odrážajú spôsob myslenia týchto ľudí. Záverečné zábery po príchode sanitky k odpadávajúcemu polomŕtvemu mladíkovi a po prepustení z nemocnice patria k naotrasnejším, aké som kedy v dokumente o mladých videl. Zúfalstvo. Hnus. Vlastne bolo to prítomné počas celej stopáže, no tu najviac. Pozn.: K skupine, kde má každý na ruke nalepenú striekačku, sa je pomerne ľahké dostať. Potvrdil to aj samotný režisér v tv rozhovore. Išiel do Španielska na brigádu, nezohnal ju, nemal peniaze. Počul o nejakých Čechoch a tak medzi nimi strávil niekoľko mesiacov. Veľa ľudí v takejto situácii si svoju frustráciu z nezohnania práce a nedostatku peňazí odľahčí prvým vpichom, Papoušek našťastie nakrúcal.

Čiernobiele filmy, rock´n´roll a zafajčené bary navždy ostanú zdrojom hudobnej, osobnej i kinematografickej radosti!

Tento film sa dá zhrnúť do dvoch viet: 1. Spala bych spala, ale nie sama. 2. Mám sa vychrápať vždy s iným alebo po nejaký čas aj s tým istým? Film je ako stvorený pre cieľové kino-publikum - 13 až 22 rokov. Nečudo, že na čsfd má až 59% (na imdb 53% - čo je obdobné ak sa vezme do úvahy, že tuná ho videlo 312 divákov a na imdb 9 455). Inak je to púha nudná bublina, ako nakoniec drvivá väčšina kanadských filmov.

Niektorí rodičia by si naozaj skôr zaslúžili slučku okolo krku ako rodičovské sociálne dávky. Ako napríklad matka malého Kevina. Prvá tretina filmu je zároveň vrcholom filmu. Ukazuje neznesiteľnú tortúru chlapca, na ktorom si žena s večne nenávistným škľabom v tvári vybíja neuhasiteľnú agresivitu. Občas sa ku kopancom a buchnátom pridá aj večne ožratý tatko. Súrodenci len nemo prizerajú nerovným zápasom vo voľnom štýle, spestreným tu i tam "originálnymi" mučeniami typu vopchania synových prstov do zapnutého toustovača či drtičky odpadu. Až keď ho raz takmer prizabijú a končí na intenzívke, dostáva náhradných pestúnov. Ani tam mu dlho ruže nepokvitnú, no aspoň ho nik viditeľne nemučí. Peniaze získava vstupom do pochybných kšeftov. Navyše sa črtá vzťah. Záver je úplným protipólom úvodu, celok tak nadobúda charakter krutej sociálnej drámy so šťastným koncom. Čo by nejako nevadilo, veď poskytnúť nádej všetkým trpiacim je potrebné a občas sa peklo detstva a dospievania napokon zmení v čosi dôstojnejšie. Vadil skôr taký ten pop spôsob odprezentovania, charakterizovanými dlhými plochami plochých popevkov, počas ktorých sa odohrávajú nejaké kľúčové udalosti, zostrihané do pár úplne typických záberov, jánošíkovské presadenie si svojich práv a dosiahnutie životných mét vskutku čestným zárobkom. Navyše všetko tak typizovane, až srdce puká a vlastne v tom puknutí sa rozum zdráha uveriť dôveryhodnosti celého rozprávania, pretože tento spôsob viac než čo iné pripomína klišé tak typické pre ženské romány priložené k lesklým magazínom, či pre hrdinské rodokapsy, predávané v novinových stánkoch.

Mladá dievčina dostala do ruky kameru, aby zaznamenala svoje randenia. Predáva v obchode. S niekým chodí, ale ten ju nudí a tak cez inzerát vyberie číslo 2. V tvári je ešte jednoduchší než číslo 1. No je to novinka. Začnú si teda. Po čase dievčina skonštatuje, že ten jej nový je taký furt ospalý a pripomína robota čo len žere, sere, jebe a chrápe. A tak zrealizuje stratégiu návratu k číslu 1. Dokument je pomerne otvorený, no obrazovo podpriemerný a obsahovo vlastne tiež. Pretože čo už len môže podniknúť takýto námet a takto zvolený koncept? Len x -tú variáciu post-pubertiackeho vzťahového hľadania. Koho zaujíma špeciálne Rusko a jeho reálie, akými sú dobové pop hity, či pohľady do interiéru a skladu obchodu so zmiešaným tovarom, na výlety randiacich párov v mrazivom počasí a víkendové zaľúbenecko popíjacie autonoci tak hviezdičku k hodnoteniu, obdobne ako ja, iste rád pridá. Inak je sledovanie tohto dokumentu len stratou času.

Toto už viac vidieť nechcem. Utrpenie koní dosahované chemickým koktejlom zakázaných látok, injekčne im aplikovaným v mene ich požadovaného pretekárskeho výkonu. Plus "prepracované" utrpenie dosahované zase mučením s tým istým cieľom. Ďalšie injekčné obstreky slúžia tomu, aby kone vyzerali pred divákmi čerstvé a oddýchnuté. Od narodenia do smrti zaobchádzanie, ktoré by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Ba vlastne jeden by sa našiel: všetci strojcovia a realizátori dostihového biznisu, umožňujúci a vykonávajúci rafinovanými metódami tieto neskutočné zásahy. To nie sú ľudia - to sú mentálni mutanti s lajnom namiesto mozgu. Všetko toto zistil aktivista, čo sa dal zamestnať na čas do jednej americkej stajne a popritom tajne nakrútil mučiace tortúry úbohých zvierat. Nevynechal odpudzujúco ponižujúce, vulgárne a cynicky hrubozrnné komentáre ľudí, "starajúcich" sa o kone. Kedy sa toto skončí? Pamätám, ako sa pred rokmi zdvihla vlna občianskej nevôle (nenápadne vyvolaná mediálnym oblbnutím) proti skupinke aktivistov bojujúcich za práva zvierat, ktorí si posadali pred prekážku Taxis na Veľkej pardubickej, aby zamedzili používaniu prekážky, na ktorej si dolámalo nohy (aby vzápätí našlo smrť) spústa úbohých dostihových koní. Že vraj to boli nezodpovední šialenci, čo nemajú úctu k sebe ani ku koňom, čo sa mohli splašiť. A ublížiť mohli sebe, koňom, žokejom. Lenže ani v prípade týchto nepochybne dobre to mysliacich ľudkov to nebol úplne ten najsprávnejší protidostihový cieľ. Pretože pokiaľ sa ktorýkoľvek kôň bude týrať a dopovať akýmkoľvek chemickým svinstvom alebo injekciou, pokiaľ bude existovať čo len najmenší zlomok toho, čo obsahuje tento dokument, je potrebné jednoducho celé dostihové, parkúrové a iné šialenstvo jednoznačne zakázať ako niečo, čo môže spôsobovať nezvratné utrpenie živým tvorom. Tvorom, ktoré sa brániť nedokážu.

Pre všetkých, ktorí by radi pravidelne behávali, ale už sa im nejako nechce a radšej zalezú pod teplú deku a pozrú si dáky napínavý film. Poučenia z tohto konkrétneho plynú dve. Prvé: "Nehas čo Ťa nepáli, najmä ak ide o pomoc odsúdenému úchylákovi.". Druhé: "Rodina je mocné zaklínadlo. Keď chce spraví zo smrteľného človeka Supermana.": No dobre, bola to viac menej dobrodružná rozprávka, ale svižná a napínavá. Tým pádom aj zábavná. A dobrý film vlastne nepotrebuje viac. Len zaujať dobre spracovaným, hoci aj veľmi jednoduchým, príbehom. A v tomto kontexte je úplne fuk, či koniec má alebo nemá rozprávkovo nereálny kontext. Pretože ako som písal o inom filme s nudným priebehom a famóznym koncom: záverečných pár minút nijako nikdy nedokáže prekryť ničotne spracovaný a nezaujímavý dej predchádzajúcej hodiny a trištvrte predtým. Podobne - len opačne je to i tu - odfláknutý rozprávkový záver nič nemení na tom, že zvyšok Nebezpečnej koristi je jednoducho skvelá úteková krimi-dráma.