Obsahy(1)
Život spisovateľov, prekladateľov nebol za totalitného režimu jednoduchý. Témy románov, či iného tlačeného slova bol pod prísnym dohľadom špeciálneho oddelenia KS. Mnohí spisovatelia a prekladatelia cudzojazyčnej literatúry boli pod neustálym dozorom. Ak však porovnávame situáciu na Slovensku, tu predsa boli podmienky oveľa lepšie. Avšak napriek tomu mnohí spisovatelia za cenu záchrany existencie formálne súhlasili s tzv. prienikom buržoáznych ideí do myslenia ľudí. Bolo však veľa aj takých, ktorí sa zapreli a s písaním či prekladaním museli prestať. Represie aj v tejto oblasti nemali konca-kraja, mnohým nádejným autorom - prozaikom či básnikom a prekladateľom ich kariéra predčasne skončila. Vo filme účinkujú zástupcovia jednej aj druhej skupiny. Ich výpovede sú úprimné - avšak aj po mnohých rokoch cítiť v nich horkosť, lebo čas, ktorý "prepásli" nie svojou vinou nik už nevráti. (RTVS)
(viac)Recenzie (1)
Pomerne výstižne podaný mechanizmus cenzúry a autocenzúry literatúry na Slovensku najmä v rokoch 1968 až 1989. Priamy cenzorský dohľad neexistoval, no boli tu zoznamy autorov, ktorí nesmeli publikovať. Tie sa do značnej miery stotožňovali s tými, čo boli po vojenskej okupácii ČSSR vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov. Nuž a potom samozrejme bola známa autocenzúra: každý dobre poznal limity dovoleného. I keď, ako sa v dokumente uvádza, v Čechách panoval počas husákovho režimu názor, že to, čo sa podarilo v niektorých prípadoch na Slovensku pustiť vrámci oficiálne vydávanej pôvodnej literatúry do obehu, to by teda v Prahe rozhodne neprešlo. Ide napríklad o diela spisovateľov ako Rudolf Sloboda, Dušan Mitana či Pavel Vilikovský. Vysvetľuje sa to geografickým charakterom krajiny (malé Slovensko), kde sa každý s každým poznal - obzvlášť vo svete literatúry, ktorej sa tu predsa len až toľko ľudí nevenovalo a akýmsi slovensky špecifickým naturelom "dohodnúť sa s každým" práve panujúcim podliakom. Aj za cenu vzájomných ústupkov a kompromisov. Škoda len, že dokument nie je adresnejší voči monštrám likvidujúcim slobodné myslenie a aj voči pokorne sa kajajúcim pisateľom ospravedlňujúcich sa listami Komunistickej strane Slovenska za svoje zlyhania a postoje v roku 1968. Svetlou výnimkou tak ostáva na strane kajajúcich sa hriešnikov Anton Hykisch a na strane vtedajších rebelujúcich mladých pisateľov Miloš Žiak, neberúci si servítku pred ústa - a to ani pred sebou samým. Obom patrí veľká vďaka: prvému za odvahu priznať si otvorene zlyhania a druhému za adresné pomenovanie boľševického nímanda. Myslím, že dokument, kde by boli sprievodcami len obaja menovaní páni by bol ešte pútavejší a informačne hodnotnejší. Pretože cudné citovanie z listov bez uvedenia ich autorov je nedopovedanou otázkou a schematizujúce zjednodušenia zase zaváňajú takmer vždy ideologickými požiadavkami súčasnosti, v ktorej sa veselo promenádujú na špičkových miestach politiky, literatúry a podnikania mnohí včerajší tuhí normalizátori. ()