Radko

Márnica. Ktosi kradne mŕtvolám končatiny. Neskôr sa ulakomí na srdcia. Vrchný lekár nechce do toho zaťahovať políciu, obávajúc sa o stratu dobrého mena ústavu. Krutosť záhadných zohaviteľov tiel sa však stupňuje. Nakoniec sú muži zákona povolaní. Príčinu sa snaží zistiť aj lekárka a antropologička. S jej pomocou sa podarí prísť na stopu záhadnému kultu. Sídli na jednom z indonézskych odľahlých ostrovov. Obýva ho divoký kmeň, ktorý nemá rád votrelcov. Donedávna šlo o kanibalov. Ideálna premisa pre film so špičkovým názvom. Evokuje ním totálne vyhladenie a život po smrti. Dej samotný k tomu pridáva aj konzumáciu ľudského mäsa, očí a vnútorností. Ďalší dej je zbytočné rozoberať. Kto chce pozrie si. Neprehlúpi, gore efekty sú spolu so ženskou nahotou výživné. Masky a zvuky zombíkov komicky strašidelné. Zaujímavosťou bol posunutý vzťah živých mŕtvych, ktorí sa v 99% zombie filmov správajú ako spomalené kreatúry, vôľou absolútne odtrhnuté od akejkoľvek reťaze. S výnimkou reťazovitej túžby po krvi živých. Tu plnia úlohu užitočných a na slovo poslúchajúcich pomocníkov ich stvoriteľa - šialeného doktora.

Klasické Shakespearove hry boli tým najkomerčnejším divadelným tovarom, čo ponúkala daná doba. Ak by nejakým zázrakom dožil dramatik dnešných čias, písal by scenáre k Avataru, Titanicu a Hviezdnym vojnám. Kdeže Macbeth, kdeže adaptácia poviedky Nikolaja Semjonoviča Leskova "Lady Macbeth Mcenského újazdu". Produktovo menej naladení autori by písali a nakrúcali filmy ako Lady Macbeth. Pôsobivú komornú drámu o samote, premenenej v konečnom dôsledku na iný druh samoty, v dôsledku zničujúcej moci vášne.

Dokonalý festivalový produkt. Zlejme dokopy kúsok nereálna, synchronicitu snov a zranení, pridajme o vedro viac krvi ako zvyčajne, nejakú tú krádež tvrdolínu (nech sa festivalovo poučený divák trochen bojí, spomenúc si na to, čo sa dialo v Srpskom filme), plachosť a zvláštnosť správania a postupné zbližovanie. Pretrepať, trochu premiešať a medveď na kritikov, ktorí ostanú z tohto PAF, zaručene víťazoslavne vycerí zlaté zubále.

Celý svet sa možno smeje, ja sa len neveriacky, posmutnele usmievam. Rozhodne nie tak úžasné, ako je to tu prezentované. Rusko nikdy na komédie príliš nebolo. A ak sa už posnažilo nejakú vyprodukovať, obalenú na Stalinov príkaz do muzikálového rúcha, dopadlo to... ...no skôr rozpačito ako presvedčivo. Iste absurdná scéna stáda, vpadnúceho do niekdajšieho kúpeľného domu (dnes zariadenia na liečbu osobitných chorôb) a bohapusto žerúca a búrajúca pripravený banket, či skúška orchestra meniaca sa na slapstickovú melu sú nezabudnuteľnými scénami. Napriek tomu obe vyzerajú tak nejako nasilu - akože budeme bláznivejší ako tí blázniví Američania, aj keby mali všetky kulisy a herci padnúť za vlasť. Navyše hlavný mužský hrdina - pastier s hudobným nadaním je tak nesympatický, že vyššie než mierne nadpriemerné hodnotenie tomu jednoducho dať nemôžem. Bez ohľadu na to, či sa jedná o kolorovanú alebo čiernobielu verziu. Poznámka k pôvodnému názvu: Nuž - Весёлые ребята, čo v preklade znamená Veselí chlapci, prípadne Veselé deti, boli v tomto prípade podľa zúčastnených hercov skôr Veselí muži a ženy stredného veku a staršieho stredného veku.

Na začiatku filmu ma napadlo: Tajné služby budú asi súperiť. Na konci si podajú všetci ruky, ako vytrestali nejakého nespratníka spomedzi svojich radov. Ďalší propagandistický film vlád, obhajujúci celosvetovo stále rastúci trend rozpočtu na armádu, tajné služby, policajné sily a ostatné ozbrojené zložky štátov. Výtržníci budú spravodlivo potrestaní. Filmový priemysel tomu musí ísť poruke. Je to lacná a účinná propaganda systému. Navyše sa na nej dá parádne zarobiť. A diváci sú .upozornení, aby také neprístojnosti, pred akými varuje film, nerobili. Lebo inak dostanú na riť od scientologického guru. Nijako ma to potom nedokázalo vtiahnuť do deja. Teda až nie gule plné plutónia. Tešil som sa, ako tam kdesi výstavne a efektne explodujú. Ďalšie sklamanie: anarchisti versus príslušníci tajných služieb: 0:100. Čo už. Možno nabudúce.

Väčšina komentárov tu rieši erotickú stránku filmu, prípadne súvislosť s tým, že v časoch do roku 1989 šlo o svieži závan nahoty v kino-normalizačnej rigídnej cudnosti. Fajn, že sa to spomína. Prvoradým pozitívnym znakom filmu je však popri zmienenej nahote aj jeho ľahko plynúci a zdanlivo nenáročný príbeh o žene, ktorá vďaka rozličným protivenstvám - či už rodiny alebo doby - s obtiažami a pomerne neskoro začala objavovať vlastnú sexualitu. Dá sa čítať ako ľahká paródia na červenú romantickú knižnicu, no rovnako v ňom nájdu potešenie tí, ktorí v ňom uvidia trefnú kritiku upätej a falošnej morálky vyšších vrstiev, vypätého nacionalizmu podporovaného dobovo módnymi autormi (tu konkrétne D´Annunzio), zapredanosť katolíckej cirkvi tým, ktorí majú momentálne moc a peniaze. Poznámka: Pri zmienenom spisovateľovi Gabrielovi D'Annunziovi sa trochu zastavím. Vynikajúca je scéna audiencie slávneho a populárneho spisovateľa, kedy sa na návštevu (a azda aj nejaký románik) s ním tešia nadšené obdivovateľky. Spôsob, akým s nimi naložil (povýšenecká ignorancia), dokonale vystihuje povahu tohto excentrického, nacionalisticko-militaristického spisovateľa, skrývajúceho sa za anarchisticko - dekadentné spisky a plamenné výzvy. Všetko jeho filozofovanie o oslobodení sa od tradícií nakoniec viedlo k tomu, že sa stal jedným z hlavných ideových zdrojov talianskeho fašizmu. Poznámka: Literárno-estetická a umelecká úroveň tohto dodnes miestami ceneného autora je sporná - jeho zdĺhavé, patetické a jalové opisy sa pohybujú niekde v limitoch od vznešenej nudy k príšerne nečitateľnému hnoju. Na druhej strane niektoré jeho konštrukty toho ,ako naložiť s riadením štátu, majú v sebe punc interesantnej nekonvenčnosti (každý deň by sa mal celý národ riadiť inou básňou, základom riadiacej sily je hudba jej duchovná sila). Dielo autora, ktorého prevažná časť odznela s koncom predvojnovej epochy.

Dievčenské wecko na strednej škole. Slúži ako miesto prípravy podomácky vyrobenej nálože. Speváčka a zároveň autorka bomby je zradená v láske. Pod kolotočom sa vášnivo bozkáva a objíma iná dvojica. Divák tak začína tušiť, komu sú určené tie šúľky s elektrickým zapojením a časovačom. Kontrast melancholickej pomalej melódie, zasneného textu a jeho prednesu s šokujúcim vyústením videoklipu, priviedol mnohých ruských komentátorov k myšlienke, že dnes by takéto niečo nemohlo vzniknúť. Kvôli spojeniu tém: homosexualita, terorizmus, extrémizmus a exhibicionizmus do jedného obrazového príbehu, sprevádzajúceho populárnu pieseň. Odvážne, nečakané, no zároveň musím konštatovať - nezmyselne drsné.

Vďaka tieňom prítomnosti sa podarí niekedy osvietiť nepoznanú minulosť. Nepríjemná astma, trápiaca malé dievča, je dôvodom, prečo je poslaná na ozdravný pobyt k tete a strýkovi na vidiek. Samotárske, zasmušilé a nepríliš komunikatívne dievča, si najradšej kdesi v ústraní kreslí výjavy okolitej krajiny. Pri jednej z prechádzok bažinatou prímorskou krajinou bližšie spoznáva opustený veľký dom. Neznámo čím, je jej veľmi blízky. Onedlho sa zoznamuje s jeho obyvateľkou - mladou blonďatou dievčinou, približne v jej veku. Ukazuje jej zákutia domu a okolia, zavedie ju na večierok, organizovaný rodičmi malej blondínky. Obe dievčatá sa spriatelia. No ako sa nad krajinou čnie tajomná vodná veža, nad novoobjavenou priateľkou sa vznáša tieň tajomstva...Psychologicky prepracované a zároveň veľmi dojímavé animované dobrodružstvo sebapoznávania vlastnej minulosti prostredníctvom objavených denníkových záznamov.

Cez príbeh osobného prezidentovho holiča je pekne ukázané, že ani prominentné postavenie nemusí v totalite automaticky znamenať rodinnú pohodu. A hoci sa okolie domnieva, že takýto post zaručuje rôzne prilepšenia a výhody, nemusí tomu tak byť, ak má ísť o výhodu idúcu proti oficiálne panujúcej ideológii a propagandistickému vymieľaniu mozgov. Preto si je holič nútený osobné precitnutie absolvovať takmer výlučne svojimi vlastnými prostriedkami. Ďalšie poznanie: bez ohľadu na to, či ide o komunistickú alebo antikomunistickú totalitu, obe dokážu byť v osobných následkoch rovnako hnusné. Nadpriemerný, no trochu zdĺhavý film, kombinujúci humor, tragiku i symbolickú katarziu po "porážke draka".

Politické procesy a sudcovia zjavne naklonení jednej zo strán sporu sú vlastné aj zavedeným demokraciám, akou bezpochyby tá americká je. S problémami zaujatých sudcov sa dnes boria takmer všetky postkomunistické štáty, kde každý na justíciu len nadáva. Priebeh jedného evidentne zmanipulovaného procesu krásne ukazuje jedna z najlepších súdnych drám, aká bola kedy nakrútená. Ako bonus ponúka množstvo myšlienok na uvažovanie. O povahe spravodlivosti, o tom, čo naozaj stojí za to, vyjsť do ulíc a prejaviť občiansku nespokojnosť, o efektívnych spôsoboch obhajoby, o tom, čo sa oplatí na súde povedať a čo je potrebné radšej zamlčať.