Radko

Dierky v gramofónových platniach, hrajúce postupne obľúbené songy hlavnej hrdinky, sa zväčšujú až na rozmer filmového plátna. Takto originálne predelené, časovo nasledujúce výjavy, plasticky ukazujú priebeh manželstva jedného páru. Na začiatku si vytiahli radostnú veštbu. No zdá sa, že všetky okolnosti bránia jej úspešnému naplneniu. Skvelá melodramatická romanca s trochu nasilu prilepeným záverom.

Divácky hádam najprístupnejší film z režijnej dielne Yoko a Johna. Zvyšok ich mimo hudobnej tvorby sú mainstreamom ťažšie stráviteľné artové experimenty (Lennonove knihy plné slovných hračiek, experimentálne filmy Ono bez deja). Spoločný projekt, akési sprievodné obrazové posolstvo k piesňam z druhého sólového Lennonovho albumu + pár songom z albumu Fly od Yoko Ono, je tiež plné uletených umeleckých nápadov, momentálnych hraní sa s prostredím i prostých výjavov so spoločného života. No nie je tak vyhranene experimentálne, ako zvyšok ich filmovej tvorby. Preto divácky najprijateľnejšie. Niečo v štýle súboru videoklipov, ako trefne uvádza užívateľ lubospoti. Posedenia na terase v ich honosnom anglickom sídle strieda účasť na protivojnovej mierovej demonštrácii. Plavby loďkou v romantickom vidieckom prostredí nasledované zábermi z umeleckých párty (mihne sa tu napr. Andy Warhol či Miles Davis). Yoko natŕča svoje telo ako modelka, kde sa len dá. Zapája Johna do rôznych inštalácií. Jednou z vydarených je šachová partia, pri ktorej majú obaja biele figúrky. Jednoducho: bezstarostný kreatívny život dvoch dobre zabezpečených umeleckých duší. Paradoxne, plný starostí o mier, planétu a lásku - najmä tú vzájomnú. Nech si o aktéroch myslí divák čokoľvek, veľkú zamilovanosť oboch z filmu nik neodpára. A to je fajn. Ale aby som nebol len pochvalný - vystavovaný seba obdiv páru miestami nudí. Nahráva tak kriticky posmešnému zhodnoteniu filmu, že ide o "najdrahšie home-video všetkých čias".

Prepracovaná pocta geniálnemu bábkohercovi, tvorcovi legendárneho Spejbla (parodickej postavičky "všetko znalých" meštiackych blbov) a Hurvínka (jeho prefíkaného synáčika). Obsahuje ďakovnú gratuláciu k tvorcovým nedožitým 65. narodeninám a následné majstrovo poďakovanie divákom. Nechýbajú dojemné zábery na fasádu i do interiéru pražského Divadélka Spejbla a Hurvínka i záber na strojopis poslednej Skupom hranej hry Spejbl na Venuši (autor: Jaroslav Janovský). Všetko sprevádza príjemný sprievodný mužský hlas, primerane informujúci o diele a živote národného umelca, profesora Josefa Skupu. Ako vidieť, za štyri minúty sa dá stihnúť aj v dokumente prekvapivo veľa.

Obrazy zo života bohatých v ostrom kontraste k ponurému živoreniu tých, ktorý sa k životnému štýlu úspešných snažia skratkovitou lúpežou priblížiť. Večere v honosných podnikoch versus prežívanie rodiny v ošarpanej bytovke. Vysmiate tváre vyžratých mafiánov v protiklade k lunaticky vychudnutej tvári maliara ponúkajúceho svoje portréty ako ruže hosťom v reštauráciách. Honosne zariadený byt bývalej frajerky (Gina Lollobrigida) kedysi úspešného futbalistu ako ťažko dosiahnuteľný sen dnes po úraze krívajúceho zúfalca. Tiene a svetlá ponurých častí mesta i náhľadov na sídliskovú obnovu vojnou zasiahnutého večného mesta, ako spolupôsobiaci hráč smutnej lupičskej storky so sociálnym pozadím.

Boľševikmi zamlčiavaná história odsunu práceschopných síl na oslobodzovaných územiach do sovietskych táborov. Celé toto odsunové šialenstvo slúžilo v zásade pragmatickému cieľu - naštartovaniu a obnove sovietskej ekonomiky, ktorej zúfalo chýbala pracovná sila v dôsledku obrovských vojnových strát. Je veľmi potrebné a dobré, ak vznikajú filmy ako Večná zima, ukazujúce príťažlivou formou cez individuálne osudy, zvrhlosť fungovania celého mechanizmu. Príšerné pracovné, ubytovacie a najmä medicínske a vyživovacie podmienky, spoločne s neľútostne uplatňovanou vojenskou disciplínou zapríčinili hynutie importovanej pracovnej sily po tisíckach. Skolektivizovanému mysleniu boľševických kádrov to však nejako extra nevadilo. Osloboditelia a víťazi nad príšerným nacizmom jednoducho nie vždy priniesli len radosť a pohodu. Často mali víťazné opatrenia komunistického strihu podobu uplatnenia princípu kolektívnej viny - v tomto prípade to mali byť obyvatelia nemeckej národnosti. Nejako extra nevadí, že výsledok samotný nie je nejako novátorský a zapadá do rámca gulag filmov, pričom využíva prostriedky typické pre mainstreamovú americkú produkciu príbehových filmov, založených na skutočných udalostiach. Mimochodom, keď už som pri angloamerickej geografickej oblasti, veľmi dobré je záverečné titulkové upozornenie na to, že niekoľko státisícový odsun maďarského obyvateľstva sa dial s vedomím a súhlasom ako amerického tak anglického najvyššieho vedenia. Poznámka: Masové nečakané povojnové odsuny obyvateľstva zažilo aj povojnové Česko-Slovensko. Z východného Slovenska bolo odhadom odsunutých cca 20 000 obyvateľov, často úplne náhodne. Jediným kritériom bola ich pracovná schopnosť. Hodnoverne zdokumentovaných je dnes niečo cez 6000 prípadov odsunu. Téma bola aj literárne spracovaná. Niekdajší slovenský minister kultúry Dušan Slobodník o odsune a zážitkoch v ruskom pracovnom tábore napísal spomienkovú knihu Paragraf: polárny kruh.

Bakalársky príbeh lemovaný hóch umeníčkom. Dejové peripetie sú vysvetľované ako šachová partia, do kroku hrá baroková hudba. Lepší priemer.

Obmedzenosť priestoru a postáv v kombinácii s dejom, riešiacim problematiku rasizmu sa zdá, že každá z postáv bude mať jednoznačné typologické sfarbenie. Buñuel to však znejednoznačnil. Voči všetkým rovnako otvorený farár, prijímajúci všetky ovečky do svojho košiara, bez ohľadu na farbu pleti si tak dá pretočiť matrac na posteli, potom, čo sa dozvie, že na nej spal černoch. Správca rezervácie má v rasových otázkach zdanlivo jasné, dobrý černoch-mŕtvy černoch. Jeho proti černošský postoj ale dokáže prevrátiť jeho libido. Hriešna láska k neplnoletej dievčine nalomí jednoznačne odsudzujúci postoj. Rasovo zadubený násilnícky vidlák z pevniny pred černochom nečakane vyjaví jeho skutočné pocity k čiernym - je mu ich ľúto. O mladučkú dievčinu má záujem každý - ona sama azda sama nevie, čo by presne chcela. Nečudo, že režisér si vypočul rozsudky zo všetkých strán. Novinári ho chceli povesiť na kandeláber. Ak totiž niekto spochybní jednoznačné predstavy a postoje, stáva sa terčom útokov a morálnych odsúdení. Azda vďaka tejto nejednoznačnosti charakterov a ich vzájomnej interakcii sa jedná o jeden z najlepších filmov s témou rasizmu.

Únos Michela Houellebecqa - vynikajúci film. Thalasso (Terapia morskou vodou) je voľným pokračovaním. Nadväzuje na vysoko nastavenú latku Únosu. Humor sa však rozvíja oveľa viac absurdným, filozofickým i ostro výsmešným smerom. Nie každému zdanlivá nespojitosť príbehu a rozbehnutých dialógových tém musí sadnúť. Starí známi z jednotky ožívajú. Únos nahrádza útek. Ale konkrétne. Spisovateľ sa odhodlá podstúpiť špeciálnu liečebnú kúru vo wellness centre na brehu mora Zahŕňa kryoterapiu, sprchovanie ľadovou vodou, riasovo-bahnové zábaly a podobne. Prísny liečebný režim a diéta sa mu okamžite znechutia. Pri jednom z pokusov zapáliť si zakázanú cigaretu stretáva iného rebelujúceho klienta wellnes centra - známeho herca Gérarda Depardieua. Medzitým spisovateľa kontaktuje jeden z únoscov a snaží sa z neho vytiahnuť informácie o mieste pobytu jeho 80 ročnej matky, ktorá ušla od dlhoročného manžela. Spisovateľ si s ňou počas únosu rozumel. Únosca sa preto domnieva, že by mohol mať info o jej pobyte. Na základnú kostru nadväzujú výborné rozhovory o súčasnom umení, filme, o reinkarnácii, smrti, o transplantácii vagíny a sexe po osemdesiatke, o víne a cyklistike a hemoroidoch. Bulvárna poznámka: Z hercovej minulosti ožívajú spomienky na spoločne strávené orgie zo slávnym boxerom, pri ktorých Gérard zistil, že Muhammad Ali má k pomere k mohutnému telu a širokým ramenám prťavého vtáka. Spomenuté sú aj spoločné sexuálne radovánky so Sylvestrom Stalloneom.. Veď, ako vraví Depardieu, "doba bola vtedy taká, každý spal s každým, jedno či s mužom alebo ženou." Herec sa tiež zmieni o tom, že v roku 1971 nakrútil pornofilm, ktorý neskôr ukradla mafia a predala ho miliardárovi Aristotelovi Onassisovi, ktorý bol vtedy doňho vraj šialene zamilovaný. Čo je na týchto historkách pravdy nie je úplne jasné, vzhľadom na záverečné upozornenie, že všetky príhody sú čistou fikciou. Jedno z ústredných hesiel filmu však znie - Záznam o pravde je oveľa dôležitejší, ako pravda samotná.

Skvelý dokument o rebelovi s príčinou. Nebudem o filme písať viac. Pesničkára, básnika, novinára, skvelého rozhlasového hlásateľa, výtvarníka, vydavateľa a tvorcu vlastných bibliofílií si pripomeniem úryvkom z textu pesničky Podivná ruleta: V studené parádě kožených křesel //kožených křesel, kožených křesel //sešli se k poradě výrobci hesel //výrobci hesel, výrobci hesel // Mnohé co hrozilo, pozbylo punce // Za okny mrazilo srpnové slunce //a křičelo na lidi // Pamatuj...a křičelo na lidi: Pamatuj!

Znelka detského televízneho programu tvorená časťou melódie piesne "Wir sind die Roboter" kapely Kraftwerk, energickými kresbami Alana Lesyka a detským viachlasom, v duchu názvu postupne dopĺňajúcim názov vytvorila v hlavách husákovskej generácie detí kolektívne vpečatenie, na ktoré sa nezabúda. Obsah bol často vajatavý, no v tomto prípade ho nezabudnuteľná a geniálna znelka totálne prebila.