MikO_NR_1909

Už nie som decko, aby som do nemoty vyžieral podradné konzumné produkty svojho okolia. P.S.: Komerčné televízie, ste lacné prostitútky objednaných reportáží a servírujete neviditeľné lajno!!!

Mám v obľube starú sovietsku školu rozprávok a kúziel, ale taktiež by som privítal originalitu a nielen zvoľna remake-ovať veci od Walt Disney. Čiže, Buratinko : "všetko" je v pohode, ale srdcovka z toho nie je.

Fajnšmekrovský dezert - pre najnáročnejších. Rozviesť základné tézy tohoto opusu by trvalo dlhé hodiny, v náznakoch som sa o to pokúsil v mojej recenzii : http://madsbendermovieblog.blogspot.sk/2015/05/sladky-zivot-la-dolce-vita.html#more

Pekné privítanie japonských začiatkov animé. Klobúk dolu :).

Tak tu už nejde o žiadne výstavné dielko či experimentovanie s niektorými stavebnými prvkami deja, ale o číru zábavu, akou nás v neskorom veku ústredná dvojica matadorov zásobuje. Možno je na škodu veci, že sa stretli v jednom filme až koncom 60-tych rokov. Pokiaľ teda viete, akou optikou sa na Cheyenne Social Club máte dopredu pozerať, príjemne vás pobaví.

Disproporciou postavy Laurencea Oliviera sa dostávame k štandardnej kostre talianskeho neo resp. post-neorealizmu, čím pripomína Marcella Mastroianniho v najlepšej forme. Ale režijne ide o tak plochú a nevýraznú vec, až sa sám divím nevyužitému potenciálu (spomínaného) hereckého ťahúňa.

Tak, ako sa snaží „prvá liga mafiánskych filmov“ zaujať svojich divákov, často nepotrebuje náročné výrazové prostriedky. NÁSILIE je brané ako ambivalentný (a samo-obhájiteľný) jav na plátne – praktiky hajzlov za zámienkou „reálnych udalostí“ neobhajuje-neodsudzuje. Svet vysoko vplyvných mužov nad zákonom, špinavých kšeftov a majetných vymožeností sú silným marketingovým a filmovým ťahom pre masy. Pokiaľ ste teda šikovným filmárom a viete, ako to správne podať, máte vyhrané, pretože samotné postavy sú svojim spôsobom nenapraviteľní grázli a už vôbec nie hrdinovia. Áno - Depp, Cottilard a ich dialógy OK. Lenže horšie je, keď sa ten istý Michael Mann začne opakovať a svoju filmovú modlu THE HEAT stavia ako účelovú vykrádačku dejovej stavby (čo chvalabohu nepridá na nude, ale tým stráca potrebnú vážnosť a rozvahu dielo vznikajúce po HEAT, čiže Public Enemies). Teda vôbec moje prvé sklamanie z jeho režijného citu. To som ešte ale nevedel, že si našiel (zbytočnú vášeň) v digitále a to dokonca z rekonštrukcie udalostí 30-tych rokov minulého storočia.

Slizký vykrádač slávneho mena. Tento seriál je jasnou ukážkou ako nekreatívne a konzumne funguje marketingová nadväznosť. Chabé **, aj to za časti s kúsok lepšie koncipovanými príbehmi so Spikeom a Droopym.

Pomôžem si trošku Nietzscheho citátom : "Ľudia nechcú počuť pravdu. Boja sa, že ich sny budú zničené", utekajú od nej a boja sa následkov spojených s ňou. Doplním, že (ľudia) čím majú kompetentnejšie postavenie, tým viac ju (pravdu) zneužívajú, kto vyháňa v druhom diabla, je sám démonom, kto káže vodu, sám pije víno a niektoré jazvy vyplávajú na povrch až časom resp. vôbec. Theodora Dreyera pravdepodobne náboženské otázky veľmi zaujímali - teda skôr zástupcovia božej spravodlivosti na Zemi, natočil o nich množstvo filmového materiálu. Ale venoval sa predovšetkým trpiacim. Snímal v portrétoch, expresívne, v časoch a na miestach, kedy a kde postava prejavovala najsilnejšiu reč mimiky, najúprimnejšie emócie. Perfektne štylizoval exteriéry optikou a kamerou podobnou Williama Wylera. A obmieňal rytmické vyznenie deja nasledujúcimi šotmi, presne takými, aké zliepali myšlienkovú disharmóniu, neistotu videného, počutého, cítiaceho.

Disneyovsky láskomylná stávka na istotu. Príbeh ničím neprekvapí, neurazí, ale nenamieša (ani v náznaku) hlbší a vyváženejší emocionálny koktejl. I tie najlepšie hudobné čísla sú len štylizované od Vivaldiho legendárnej kompozície, čo neberiem síce za mínus, ale ani za originálny prvok. Americké produkčné tímy už skrátka nemajú nápaditosť a hravú tvorivosť. Sú absolútne vyčerpané. Neraz som si spomenul na starú ruskú Snehovú kráľovnú (1957). Veď načo experimentovať, keď to vynáša...