MikO_NR_1909

Jeden z najžiarivejších príkladov vratkosti geniality kinematografie, kedy vynikajúci tvorca, akým aj dnes Ejzenštejn rozhodne je, bol napriek svojmu ohromnému talentu režimom totálne zdiskreditovaný. Z vizuálne-orgastického masakru historickej udalosti teda vidíme obsahovo triviálny príbeh. Ale že aký. More pátosu, tuposti, propagandy, divadelné preslovy by sa dali maximálne akceptovať pre detskú hru na maškarný ples. Preto som sa snažil aspoň oceniť dramatickú rovinu ruských bratov, ale tá príde rovnako márna a nestráviteľná. Rasistické Zrodenie národa je oproti tomuto drahokam...

Témy nie sú zlé, ani vyložene manipulatívne, postrádajú ale ducha konfrontácie. A takisto, lacná ručná kamera nepomáha držať vierohodnosť historických špekulácií. Aj tak, slušný priemer. Pokiaľ si teda viete z toho zobrať to, čo máte.

Keby mám hodnotiť iba grotesknú časť a atleticizmus kariér Keatona-Chaplina, zvolím práve Bustera. Predsa len tie Charlieho špicaté topánky s širokým klobúkom ma nikdy nejak extra neťahali. Lenže ten, kto z grotesiek vytrieskal maximum a premenil ich na plnohodnotnejšie umenie, bol Chaplin. Keatonovho Friga si ešte dozaista užijem dosť, ale pochybujem, že v 5-tich hviezdičkách. Á tak, nikdy nehovor nikdy.

Dlho som mal na zreteli trojku, ale záverečný boj ma uzemnil. Hlavný hrdina je sympaťák, ale čo na tom, keď je Newell intelektuálne zapredaný konzumnému Hollywoodu. Vadí mi proste tá prílišná demencia a ultra-zvraty.

Prvotne som si myslel, že pôjde o konštruktivizmus na orientálny spôsob, čo však nie je celkom pravda. Ide o nedochované dramatické dielo, kde je pozostrihávaná jedna scéna naprieč druhou (v mojom prípade je dielo dokonca bez hudobného doprovodu a toho povestného japonského rozprávača), takže sa mi to ťažšie hodnotí. Mizoguči bol filmovým bohom, jeho technika obrazu a reči sa neustále zdokonalovala. Tu mi však príde ako vysokoškolský žiak obhajujúci si svoj titul... niečo na spôsob ala Tarkovskij - Valec a husle (1960), kedy sa jeho hviezdička len "dostávala do filmového sveta". Musím ale uznať, že pohľad na Tokio pred svetovou vojnou je rarita. Navyše v perfektnej vizuálnej kompozícii :).

Antonioni bol majstrom pocitovej atmosféry (podobne ako Godard a im podobní borci). Samotný dej nemal preňho obrovský význam, skôr mu šlo o spomínaný priechod pocitov, myšlienok a úvah, cez ktoré svojich divákov viedol a nadháňal za povrchom bežne videného. Ale aby som mu to aj docenil, potrebujem vnímať genialitu. A tu som ju nevnímal. Škoda trošku tej nelogickosti s hlavným hrdinom, mohlo to byť ešte lepšie.

Ukážková hra s rečou štylistiky, kedy vidíme tradičný film noir vo farebnou ponímaní, ale bohužiaľ, s čiernobielymi postavami. Väčšina pravidiel a dovedností tohoto jedinečného žánru sú tu teda postavené tak trocha naruby. Exotické prostredie v priľahlých lokáciach blízko Niagarských vodopádov sú príjemným osviežením naproti stereotypom mestskej džungli. Ale zas v špinavých mestách tvorcovia lepšie dokážu pracovať s mystifikáciou reality, dotykom zla, a atmosferizáciou noci. Obsah tejto, formálnej netradičnej Niagary je ale zakomponovaný s umelo prehrávanými peripetiami zvratov, násilia a samotných dôsledkov vyčíňania postáv. Niežeby som všetkým súvislostiam plne chápal, lenže pokiaľ máte nastavený určitý prah únosnosti na niektoré elementárne veci, začne vám pripadať zápletka tak trochu otravná. Môj prípad k tomuto filmu. Keby ho písal (a nedajbože natočil) John Huston, konštatoval by som kvalitatívny pokles v jeho kariére.

Štúdiová záležitosť. Ale bola to asi jediná cesta, ako mohol Welles presvedčiť produkciu komerčným úspechom. Vôbec sa teda nečudujem, že sám tento film nemal v láske. Ide o klasicky hitchcockovsky rozostavanú zápletku, ale Welles nie je Hitchcock. Dominoval vlastnou štýlotvorbou : osobitý orsonovský koncept s absolútne voľnými rukami, kamerové nájazdy, svetlá a tiene, charaktery postáv v kontraste, zamotanosť, ponurosť. Ak teda po 45-tich minútach začne The Stranger fungovať na báze stereotypu a keď pod povrchom nejestvuje jediný moment prekvapenia, výsledok nepoteší. Teda fanúšikov Orsona Wellesa, pre ostatných, ktorí majú radšej jednoduchšie trilery s veľmi prehľadnou kostrou rozprávania a prívetivých zápletiek s vyššou trpezlivosťou - slasť.

Jan Žižka režiséra Otakara Vávru nie je objektívnou sebareflexiou chýb dejín ale účelovou sebareflexiou niektorých dejín. Áno, je to farebne neodolateľne naivný snímok pre očné potešenie - množstvo dekoratívneho materiálu, megalomanská výprava, stovky štatistov a komparzistov a napokon vznešené heslá ako PRAVDA či SPRAVODLIVOSŤ sú to podané spôsobom, že aj úplný debil pochopí. Lenže Vávra bol zarputilým komunistom a tlačí divákovi do hlavy pozlátkovo smutne natočenú a divácky prívetivú očistu o prenasledovaní kresťanov ehm... vlastne súdržných ľudí „revolučným spôsobom“. Robí to však o čosi šikovnejšie než jeho kolegovia z počiatkov 50.rokov - ukrývajúc sa za oný historický témat. A používa k tomu všetky dostupné zbrane režimu : skresľovanie a mechanickosť postáv dobra a zla, kde dobro je len dobro a zlo je zase len zlo, falošná politická prezentácia a naprieč vďačnej filmárskej téme – nevierohodne poňaté emócie. Pravda, Kladivo na čarodejnice je onou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Tam som mu zožral úplne všetko...

Pred projekciou som sa obával ĎALŠEJ emancipovanej Katharine a jej ĎALŠEJ emancipovanej roly, ale našťastie, výsledok ma potešil. Benátky sú nádherné miesto, takže vyniknú jak mestské exteriéry s množstvom bežných ľudí potulujúc sa navôkol, ako aj duch všednosti života a brilantný scenár. David Lean svojej ženskej kolegyni zamiešal do komplikovanosti postavy aj prvky (silnej) hanblivosti a (ľudskej) slabosti, čím výrazne boduje jeho typickými zbraňami : váhavosť-nerozhodnosť-tragika. Keď si to tak zoberiete, v len pomerne málo filmoch neuvidíte vraždu či smrť. Takže kvitujem na príjemne strávený (hoc dejovo bolestivý) čas.