Karamanlis

Po nejakej dobe tu opäť máme poriadne šťavnatú porciu akčno-hororovej zábavy Síce možno trochu neoriginálnu a SAWovitú, zato však poriadne nadupanú a ani na chvíľu nenudiacu. Toto je jeden z mála prípadov, kedy pokračovanie predčilo originál (aj keď The Collector bol tiež veľmi solídny).

Čo by už len nespravili nenažrané slovenské vidláčiská za lóve? Pokiaľ komerčná TV platí, tak nie je problém pred kamerami zhodiť vlastnú mater či úplne znemožniť svojho manžela a vykričať na plnú hubu všetky jeho nedostatky. Nepochopil som zmysel tejto relácie - takáto sonda do každodenného života horehronských vidiečanov podľa mňa nie je žiadnym spôsobom originálna ani zábavná a sotva si nájde svoje publikum.

Pre zombie subžáner mám odjakživa slabosť, State of Emergency si však u mňa tie štyri hviezdy objektívne zaslúžil. Páčil sa mi totiž prístup jeho tvorcov, ktorý s nevysokým rozpočtom samozrejme nemohli zrealizovať nejakú rozsiahlu zombie apokalypsu a vizuálne orgie, takže rozumne vsadili najmä na hororové elementy a atmosféru filmu, čo bol dobrý ťah. Zombíkov, alebo teda lepšie povedané nakazených sa tu teda objaví len zopár, ale keď už, tak dokážu narobiť poriadne problémy a je to celkom mazec, aj čo sa ich vzhľadu, rýchlosti či sily týka. Pasáže, v ktorých nejaký infikovanec prenikne do úkrytu hlavných hrdinov sú fakt správne hororovo mrazivé a práve na nich v postate stojí tento vydarený americký kúsok.

Inbred nie je celkom moja šálka kávy, keďže sa vlastne jedná o komédiu resp. paródiu na buranské horory, ktoré mám ja osobne omnoho radšej v smrteľne vážnom prevedení. Postavy zdegenerovaných vidlákov, pre vlastné potešenie týrajúcich a vraždiacich mestské obyvateľstvo mi tu prišli všetko možné - absurdné, hlúpe, charakterovo prehnané, len nie vtipné a počas pozerania Inbred som si uvedomil, že zrovna u hixploitationu mi komediálne odľahčenie moc nereže.

Talianski filmári tieto exploatačné thrillery, v rámci ktorých banda otrlých násilníkov terorizuje a šikanuje navonok usporiadaných rádových občanov v 70. rokoch vskutku točiť vedeli. Baldiho Terror Express je síce o čosi slabší, než tematicky príbuzné kúsky Rabid Dogs, Autostop rosso sangue či The House on the Edge of the Park, ja som s ním však bol spokojný. Vyhrotená situácia, ktorá nastane vo vlaku, ovládanom troma grázlami odkryje skutočné povahy cestujúcich a človek by tu márne hľadal nejakú vyslovene kladnú postavu, keďže všetci tí, na prvý pohľad seriózni slušáci sú vo svojej podstate nadržané prasce, zbabelci, kupliari či bezcitní pokrytci (táto téma by sa tu dala rozvinúť ešte viac), takže najcharakternejšími osobami z celej tej rôznorodej osádky sa nakoniec ukážu byť tí, ktorými všetci navonok opovrhujú - prepravovaný trestanec a luxusná šľapka. Škoda trochu nevýrazného obsadenia, čo sa mužských postáv týka (tie ženské v podaní Zory Keslerovej, Silvie Dionisio či Fiammetty Flamini sú v poriadku), mať to napríklad charizmatickejšieho ústredného záporáka typu Davida Hessa či Georgea Eastmana, tak to mohlo byť ešte o poznanie lepšie.

Miestami dosť naivná a amatérsky pôsobiaca, občas však predsa len aj trochu zábavná zombie komédia, ktorá síce pochádza z USA, no štýlovo mi skôr pripomínala britskú produkciu. Nenáročný kúsok, určený vyslovene na jedno pozretie, videl som však už aj horšie zombie flicky.

Podľa prevažne negatívnych hodnotení som očakával poriadny nezmysel s odporne digitálne pôsobiacimi špeciálnymi efektami, Werewolf: The Beast Among Us však nakoniec zďaleka nebol takým prúserom ako som sa vopred domnieval. Samozrejme sa nejedná o nič svetoborné, skuknúť sa ale tento neškodný vlkodlačí soft horor dá...

Kiss of Death je ukážkovým zástupcom okrajového subžánru rape and revenge a zároveň ho možno kľudne zaradiť aj do vlny hongkongských sedemdesiatkových wuxia flickov, nakoľko kung fu súboje tvoria nezanedbateľnú časť jeho deja. Keďže mám oba spomínané typy filmov rád, na prvý pohľad by mal byť Kiss of Death pre mňa tou správnou šálkou kávy a nemôžem poprieť, že tento kúsok mi bol vo viacerých ohľadoch sympatický, obsahuje však jednu vec, ktorá ma u takýchto príbehov dosť irituje a to je úplné zosmiešnenie fázy bojovej prípravy v období medzi znásilnením a pomstou. Ústredná postava - zneuctená robotníčka z fabriky, nemajúca predtým žiadne skúsenosti s násilnosťami a pouličnými bitkami proste prehovorí drsného majiteľa nočného klubu nech ju naučí kung fu, ten jej za výdatného chľastania poskytne pár lekcií priamo vo svojom bare a dovtedy krehká chuderka sa za pár dní zmení v neohrozenú fighterku, nemajúcu problém nakopať do zadku aj tých najotrlejších zločincov či čeliť značnej mužskej presile. Samozrejme, že som nečakal, že bojový tréning bude tvoriť polovicu stopáže snímky ako v 36. komnate Shaolinu, ale takúto laxnosť v tomto smere proste nemám rád. Napríklad v tematicky podobnom, o rok mladšom Thriller - en grym film sa hlavná hrdina na svoju pomstu poctivo fyzicky pripravovala a revenge fáza tohto kontroverzného švédskeho filmu preto aj vyznela o poznanie uveriteľnejšie, než tomu bolo v Du nu.

Goblin je ďalším prírastkom do rodinky obskúrnych nízkorozpočtových monster hororov typu Chupacabra Terror, Yeti: Curse of the Snow Demon, Wyvern či Gargoyle, kvalitou a nevkusne digitálnym monštrom, ktoré tu čosi-kdesi šarapatí a obťažuje naivnú mestskú omladinu a ostatnú vidiecku pospolitosť však najviac pripomína posledný menovaný shitoidný Gargoyle. Nuž, nečakal som žiaden zázrak, len som v kútiku duše možno dúfal, že sa pri Goblinovi trochu pobavím, tak ako tomu bolo pri Chupacabre či Yetim, tentokrát sa tak však nestalo...

Vydarená poviedková hororová kvadralógia, spojená podivným starožitníctvom, ležiacim v odľahlej uličke kdesi v Londýne, ktorého majiteľom nie je nik iný, než starý dobrý Peter Cushing. Jednotlivé príbehy sú kvalitou pomerne vyrovnané a každý z nich má potenciál diváka čímsi zaujať, pričom mne osobne sa najviac pozdával hneď ten prvý o prekliatom zrkadle.