Karamanlis

Odjakživa mám rád sci-fi horory o zlých emzákov, ktorý našu planétu navštívili s výsostne temnými úmyslami a zahubia každého príslušníka ľudskej rasy, ktorý im vstúpi do cesty. Okrem všeobecne známych, vysokorozpočtových filmov, pojednávajúcich o tejto tematike však nepohrdnem ani menej nákladnými, divokejšími kúskami z tohto súdka ako sú napríklad Altered, Alien Raiders a najnovšie aj priamočiary a na nič sa nehrajúci britský Storage 24, ktorý ma svojim prístupom určite potešil.

Podľa viacerých hodnotení som čakal nejaký lacný hnus v štýle otrasnej trojky, no na počudovanie som sa nakoniec pri Bloodbathe dosť bavil. Súrodenecké mutantské trio sa tu opäť vyblázni do sýtosti a preukáže svoju neskonalú krutosť, zvrátenosť ale aj krajne morbídny zmysel pre humor, vraždy sú originálne a gore efekty na slušnej úrovni, takže od tohto piateho pokračovania nízkorozpočtovej hororovej série som reálne sotva mohol chcieť viac...

Jason Statham si tvrdošijne ide svoje a udržuje si status sympatického ultradrsňáka, pričom ho evidentne príliš netrápi, že jeho filmy vyzerajú, ako keby boli všetky nalinajkované podľa rovnakej jednoduchej šablóny. Tipujem, že za nejakých 10 rokov bude publikum Stathamom dokonale presýtené a bude mať voči jeho akčákom averziu, akú väčšina ľudí oprávnene prechováva voči súčasnej tvorbe niekdajších hviezd strieborného plátna ako Steven Seagal či J.C. Van Damme... ja osobne som sa však Stathamom zatiaľ nepresýtil a stále mu to "žeriem".

V krátkom časovom rozpätí, som opäť natrafil na novodobý poviedkový horor (nedávno som skukol zaujímavý V/H/S) a môžem povedať, že opäť vydarený. Kratučká piata epizóda Lover Come Back síce bola skôr navyše a vlastne ju ani príliš neberiem do úvahy, inak ale Scary or Die obsahuje štyri kvalitatívne vyvážené príbehy, venujúce sa pomerne tradičným hororovým témam ako zombie, vampirizmus, čierna mágia či zlí klauni.

Rozporuplný horor. Občas celkom zaujímavý, no občas som mal zasa pocit, ako keby som sa díval na nejaký shitový des z dielní Syfy či Asylumu, tí by sa však na rozdiel od Bousmana neunúvali s nejakými dejovými zvratmi či zahmlievaním príbehu a išli by priamo na vec v žalostne trashovom prevedení. Skuknúť sa The Barrens síce dalo, hlbší dojem však nezanechalo a D. L. Bousman ma opäť len utvrdil v tom, že je iba priemerným filmárom (zrejme som jediným človekom široko - ďaleko, ktorý považuje 11-11-11 za jeho suverénny majsterštyk).

Príjemné light hororové prekvapenie z ďalekej Indie. Evidentne sa jedná o mimo bollywoodskú produkciu, takže okázalý spev a bujaré tanečky sa tu našťastie nekonajú, naopak tvorcov Fired-u musím pochváliť za to, že sa im v podstate podarilo upliesť z hovna bič - snímka je to síce nenákladná a nenáročná na herecké obsadenie či špeciálne efekty, napriek tomu to ako celok funguje výborne, tá téma o bezohľadnom hromadnom prepúšťaní je bohužiaľ bolestivo aktuálna aj v našich zemepisných šírkach a dokonca aj ten týpek, stvárňujúci hlavného hrdinu mi celkom sadol.

Sympatická gangsterka, disponujúca slušným hereckým osadenstvom, situovaná do pre tento žáner možno nie celkom typického obdobia medzi skončením epochy divokého západu a začiatkom zlatej éry americkej mafie, postavená na pomerne otrepanom zločineckom príbehu o vydarenej súrodeneckej partičke, ktorej členovia síce nie sú žiadni bezohľadní badboyovia a s trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že to vlastne nie sú zlí chlapci, no tak nejak sa im nechce poctivo makať za pár dolárov a tak skĺznu na šikmú plochu z ktorej už niet návratu...

Priemerný mexický osemdesiatkový horor, v ktorom sa lepšie momenty striedajú s tými horšími. Scenár, pojednávajúci o ambicióznej žene, ktorá si získa lásku majetného muža pomocou temných kúziel jednej čarodejnice a následnej pomste zo záhrobia je vlastne poriadny nezmysel, miestami nemajúci hlavu ani pätu, časté hluché pasáže sú našťastie kompenzované dvoma obstojnými zombie scénami, štýlovo pripomínajúcimi starú dobrú taliansku školu.

Počas prvých 20 minút projekcie, vyobrazujúcich veselú španielsku svadbu a love story medzi istým Koldom a Clarou bez náznaku uvedenia názvu snímky či mena tvorcu som už začínal mať určité pochybnosti o tom, či sa naozaj jedná o tretí diel môjho obľúbeného RECu a či som si náhodou omylom nezaobstaral nejaký fake (klik na imdb ma utvrdil v tom, že sa dívam na správny film)... Potom však na scénu nastupuje neprirodzene sa usmievajúci strýčko, zvracajúci krv a začína nepretržitý hodinový zombie mazec, ktorý z väčšej miery uspokojil moje očakávania. Dokonalé to nebolo, na Génesis mi vadilo to, čo v podstate väčšine užívateľov csfd - teda fakt, že pôvod vírusu tu vôbec nebol objasnený a taktiež ma trochu zaskočili tie Plazove humorné vložky, ktoré doteraz v smrteľne vážne poňatej sérii REC nemali miesto (Paco si vo svojom sólovom projekte neodpustil takýto odľahčujúci prístup, keďže popri Balagueróvi by mu to zrejme neprešlo), boli mi však dávno jasné, kto je silnejším článkom filmárskeho dua Balagueró & Plaza, takže moje očakávania neboli prehnané a s výsledkom som spokojný.

Trochu naivný, no celkom dobre stráviteľný osemdesiatkový slasher, situovaný do veľkého športového centra. Prvá polhodinka je mierne nezáživná, divák má možnosť obdivovať jedine tak vyšportované slečny (resp. ich občas odhalené vnady), frčiace na aerobiku či posilňovaní a v dnešnej dobe už komicky vyznievajúce dobové frizúry, potom sa však dej poriadne rozšupne a prichádza sled nápaditých vrážd, okorenených aj trochou humoru a primeranými gore efektami.