Karamanlis

Nie som fanúšikom Shakespearových hier, ani ich filmových adaptácií a tobôž nie takých, v ktorých sú vyše 400 rokov staré texty, určené pre dobové divadelné dosky prenesené v doslovnej podobe na strieborné plátno. Svojho času ma to poriadne iritovalo už v Luhrmannovom Rómeo a Júlia a hoci v Coriolanovi to na mňa pôsobilo o čosi znesiteľnejšie, za týmto britským filmom vidím hlavne zbytočne minutý 10 miliónový budget, ktorý mohol byť využitý omnoho zmysluplnejšie.

Bratia Oxide a Danny Pangovci nechávajú postavy zo svojich hororov s obľubou blúdiť po desivých imaginárnych svetoch či dimenziách, mne sa však zdá, že aj oni dvaja sa na svojej filmárskej ceste zamotali kdesi v bludnom kruhu neinvenčnosti, viackrát použitých nápadov a otrepaných postupov či trikov. Je zrejmé, že títo dva hongkongskí maníci už majú svoje najlepšie režísérske roky za sebou a sotva sa už od nich dočkáme niečoho výnimočného. Child's Eye tiež balansuje iba niekde na hranici priemernosti, vďaka scénam so psohlavcom to však u mňa aspoň na tri hviezdy tesne vydalo.

Nemám rád remaky bez štipky inovácie, ktoré sú od A po Z iba kópiou pôvodného filmu, v tomto prípade dokonca iba štyri roky starého. Toto je presne prípad Contrabandu, do ktorého sa produkcii podarilo pritiahnuť známe mená ako Wahlberg, Beckinsale či Foster a tým ho spraviť atraktívnym pre americké mainstreamové publikum, no to herecké obsadenie a logická zmena lokácie príbehu sú oproti islandskému originálu Reykjavík-Rotterdam z roku 2008 asi tak jedinými citeľnejšími zmenami. Je to o hovne, dívať sa na takýto duplikát, keď človek nielen že vie, ako to celé dopadne, ale dokonca aj to, čo sa udeje v najbližších minútach...

Opakovaný vtip prestáva byť vtipom a ničo podobné platí aj v prípade found footage hororov, ktorých v poslednej dobe pribúda ako húb po daždi a pôvodné čaro autenticity ručnokamerového štýlu sa s rastúcim počtom filmov, spadajúcich do tejto kategórie akosi začína vytrácať. Haunted Changi mi v mnohých ohľadoch dosť pripomínalo o rok mladší kanadský Grave Encounters, ten bol však predsa len o čosi lepší a strašidelnejší a hoci aj Changi malo najmä v závere svoje svetlé chvíľe, na zanechanie výraznejšieho dojmu to nestačilo.

Undocumented je vo viacerých ohľadoch klišeovitý exploitation, akých v ostatnej dobe vychádzajú desiatky, navyše "okorenený" handycam štýlom o ktorého momentálnej frekventovanosti v rámci hororového žánru je škoda písať a práve ten ma sprvoti tak trochu odrádzal od projekcie. Nakoniec som však bol celkom milo prekvapený, nakoľko Undocumented má patričnú šťavu a potenciál na to, aby zaujal diváka.

Nechcem War of the Dead príliš krtizovať, vytknúť by sa mu toho síce dalo dosť, v princípe však ide o nenáročný zombie horor, otvorene ponúkajúci zábavu jednoduchého razenia, ktorého najväčší problém vidím v tom, čo tu už spomínal aj ricci a to, že na DVD vyšiel o mesiac neskôr než tematicky veľmi podobný Outpost: Black Sun (2012). Stone's War miestami pripomína osemdesiatkové talianske living dead trashe typu Zombi 3 či After Death - nemŕtvi tu behajú a skáču ako ninjovia, niektorí dokonca ovládajú bojové umenia, fínski vojaci však za nimi v tomto smere nijako nezaostávajú a tiež predvedú zopár "seagalovských" martial choreografií (netušil som, že armádny výcvik bol začiatkom 40. rokov na tak vyspelej úrovni). Celé je to taký nesúrodý mišmaš, skuknúť sa to však dalo...

Kvalitatívne je trojka približne na tej istej úrovni ako dvojka. Henenlotter opäť vsadil najmä na bizarný humor, ktorý ale bohužiaľ prevažuje nad hororovou stránkou. Objaví sa tu síce zopár pozoruhodných mordov, doprevádzaných menšími úchylnosťami a nie najhoršími trikmi, kreatúram madam Ruth tu však bol dopriaty na môj vkus príliš veľký priestor a tie ich lacné, sťaby karnevalové gumenné masky a detinské šaškovanie z môjho pohľadu trochu kazia dojem z filmu.

Vzhľadom na rok výroby a fakt, že ide o v tej dobe ešte zväčša zdržanlivú britskú filmovú produkciu dosť odvážny a násilný horor s kanibalskou tematikou, neodohrávajúci sa kdesi v bohom zabudnutom ázijskom či juhoamerickom pralese, ale v ponurom podzemí distingvovaného Londýna. Ústredný záporák je kvalitný hnusák a pohľad na neho dáva tušiť, čím sa asi o osem rokov neskôr inšpiroval Joe D'Amato pri profilovaní postavy krutého gréckeho antropofága Nikosa Karamanlisa.

Filmové adaptácie biografií amerických sériových vrahov ma vo všeobecnosti nikdy moc nebrali a zásadný obrat u mňa v tomto smere nenastal ani po pozretí filmu Drifter: Henry Lee Lucas, aj keď na druhej strane má táto serial killer story na rozdiel od mnohých iných podobne ladených kúskov miestami aj celkom bavila.

Pre Lucia Fulciho bol prelom 70. a 80. rokoch bezosporu vrcholným filmárskym obdobím. Popri svojich najslávnejších hororoch ako Zombi 2, Páter Thomas, The Beyond či Dom pri cintoríne v tejto dobe natočil aj razantné poliziottesco Contraband, do ktorého neváhal preniesť svoj povestný krvavý trademark a elementy typické pre jeho hororovú tvorbu. Konečný výsledok bol pre mňa ako prioritne hororového diváka prekvapivý, nakoľko tak bohatú gore nádielku, akú predviedol Fulci v Conrabande som doteraz nevidel ani v tej najotrlejšej kriminálke. Luciovi trikári tu idú bez zastavenia a v rámci vojny, prebiehajúcej medzi neapolskými pašeráckymi gangmi servírujú publiku jednu kruťáreň za druhou.