Karamanlis

Objektívne vzaté, Lamberto Bava nikdy nebol ani z polovice tak dobrým filmárom ako jeho legendárny otec Mario a režisérsky sa v konečnom dôsledku moc nevytiahol ani vo svojich masterpieceoch Demons 1,2. Svoj tieň neprekročil ani v Black Sabbath a hoci tento démonický horor nie je úplne na zahodenie, obsahuje hromadu zbytočnej vaty a nezáživných pasáží, bez ktorých by som sa kludne zaobišiel. Dej sa ako tak rozbehne až niekedy v druhej polovici, no samotní démoni napokon veľa vody nenamútia a zmôžu sa iba na pár grimás a zmätené pobehovanie po útrobách jaskynného chrámu.

Béčkový puppet horor o zabijáckych hračkách, ovládaných detským démonom, majúci svetlejšie ale zároveň aj slabšie momenty. Demonic Toys sa snažia čo najnenápadnejšie vykrádať Detskú hru či Puppet Mastera, charaktery démonických hračiek však oproti postavičkám zo spomínaných dvoch filmov nie sú zďaleka tak rozvinuté, aj keď napríklad vulgárne kľajúca bábika Oopsy Daisy stojí určite za povšimnutie.

Namixovanie prvkov buranského hororou do ponurej postapokalyptickej drámy nebolo vôbec zlým nápadom, snímka sa však nevyhla istej, pre nemeckú kinematografiu typickej strojenosti. Hell (Svetlo) ma síce nenudilo, pri súčasnej záplave postapokalypticky ladených filmov si však naň za nejaký mesiac asi sotva bližšie spomeniem.

Záživná a originálna multižánrová záležitosť z kinematograficky exotického Izraela. Kalevet u mňa zabudoval najmä vďaka svojmu prepracovanému scenáru, prinášajúcemu náhodné lesné stretnutie rôznorodej skupinky osôb, vyústiace do série nedorozumení, chybných záverov a prehnaných reakcií, majúcich pre všetkých zúčastnených fátalne následky. Z času na čas tu niekto dostane kvalitne cez držku, krviprelievanie je však zakaždým následne odľahčené scénou, obsahujúcou náznaky trpkého humoru.

Ázijskú hororovú tvorbu som kedysi sledoval so záujmom, no v posledných rokoch sa mi vkusovo dosť vzdialila a Three Extremes môj pocit odcudzenia z divného, pre mňa obtiažne chápateľného štýlu ázijskej kinematografie snáď ešte viac prehĺbili. Z troch poviedok sa mi ako tak páčila jedine tá prostredná o omladzujúcich knedlíčkoch, ostatné dve ma zaujali len minimálne.

Slušné sci-fi o smrteľne nebezpečných baktériách, ktorého príbeh s pribúdajúcimi minútami naberá stále viac na obrátkach a nadobúda čoraz výraznejšie hororové kontúry. Priebeh nákazy a správanie infikovaných mi trochu pripomínali o dvanásť rokov starší Romerov The Crazies a čiastočne aj úlety ako I Drink Your Blood či Shivers a hoci Warning Sign nie je až tak divoký a zábavný ako spomínané snímky, v sumáre celkom ujde.

Paul Naschy sa vo svojich filmoch z času na čas pokúšal o drsnú akčnú pózu a presne z tohto súdka je aj Muerte de un quinqui, v ktorom Paul stvárňuje cynického zločinca Marcosa, pre ktorého nemá ľudský život žiadnu hodnotu, preto bez váhania strieľa na každého, kto mu prekríži cestu a s obľubou praktizuje hrubé násilie hoci aj na bezbranných ženách. Podobnú rolu si Naschy už pod vlastnou režisérskou taktovkou strihol aj desať rokov neskôr v Human Beasts, v ktorom sa do určitej miery zopakovala aj zápletka s ukradnutými diamantmi, zabijákmi v pätách a ukrývaním sa na zdanlivo bezpečnom mieste. Paulovi však tieto akčné úlohy podľa môjho názoru moc nesedeli a pôsobil v nich akosi ťažkopádne, preto je len dobre, že k nim nikdy príliš neprilipol a zakaždým sa rýchlo vrátil k svojmu domovskému hororovému žánru.

Osemdesiatkové démonské béčko s prvkami slasheru či monster hororu, ktorého príbeh síce občas pôsobí nezmyselne a výkony jeho hereckého osadenstva na čele s okato prehrávajúcou Bobbie Bresee by sotva zniesli sebemenšiu kritiku, film však prináša šťavnatú gore nádielku, nápadité mordy, pozoruhodné hororové masky a moju obľúbenú telekinézu ako vražedný nástroj, takže ja osobne som bol s Mausoleom spokojný.

Povšimnutiahodný strednometrážny horor o problémami zmietanom manželskom páre, ktorí si počas "oddychového" víkendu na chate dá vzájomne poriadne do držky. Nechýba tu brutalita, psychopatické správanie či šetrné gore scény, korením filmu je však najmä jeho nečakané záverečné rozuzlenie.

Smutná, no štýlová kritika spupnej novodobej spoločnosti zo strany starnúcej legendy európskeho hororu Paula Naschyho. Paul v jednom rozhovore povedal, že Rojo Sangre je čiastočne autobiografickým filmom a je cítiť, že svoj hnev a nespokojnosť s bezočivými maniermi, vládnúcimi v španielskom kinematografickom priemysle preniesol do scenára, ktorý sám napísal. Objavujú sa tu odkazy na Naschyho slávne snímky a určité narážky, z ktorých som si vyložil, že niektorí maestrovi bývalí spolupracovníci a kvázi priatelia sa k nemu nezachovali zrovna korektne. Pre človeka neznalého tvorby a osoby Jacinta Molinu je Rojo Sangre možno iba tuctovým, ľahko zabudnuteľným filmom, no zainteresovaní túto jeho skrytú žalobu iste pochopia a patrične precítia...