Karamanlis

Svojrázna pocta hororovým osemdesiatkám, ktorej tvorcom nechýba nadhľad a osobitý zmysel pre humor. Snímka pôsobí zámerne gýčovito, vyskytujú sa v nej tupé postavy s prízemnými pohnútkami a všetky možné žánrové nedostatky či klišé. Vrcholom je príšerka, ktorá sa tu objavuje - prerastený tasmánsky diabol, nekompromisne trhajúci na franforce každého, kto sa mu pripletie do cesty. Ľudské končatiny a vnútornosti lietajú na všetky strany a fanúšik divokej hororovej zábavy ako som ja si tu príde na svoje.

Nechal som sa nachytať na žánrové označenie mysteriózne krimi. The Boy She Met Online však zďaleka nie je plnohodnotnými krimi filmom a po mysteriozite v ňom niet ani stopy. Je to taká presladená hovadinka o naivnej puberťáčke a rádoby drsných týpkov s nagelovanými emo frizúrami, hrajúcich sa na gangstrov. Pre diváka majúceho viac ako 15 rokov strata času.

Najmä po scenáristickej stránke je Legend of Hell's Gate poriadny blivajz - jeho režisér, scenárista a predstaviteľ ústrednej postavy v jednej osobe Tanner Beard (podľa toho to aj dopadlo) do príbehu napchal doslova všetko čo ho napadlo, vrátane osudov známych osobností tejto éry ako boli zubár - pištoľník Doc Holliday (suverénne najúbohejšie stvárnenie tejto legendárnej postavy, aké som kedy v živote videl) či atentátnik na prezidenta Lincolna John W. Booth. Proste kvantum postáv, nedotiahnuté charaktery, nejasné pohnútky a motívy konania, žalostné akčné sekvencie a more otravnej filmárskej amatérčtiny...

Režisérsky tandem Bustillo & Maury nasadil svojim À l'intérieur pomyselnú latku kvality sám sebe vysoko, no už po pár minútach sledovania ich nového počinu Livide som pochopil, že Inside nebola náhoda a spomínaní dvaja francúzski páni majú horor proste v krvi. Livide je nevšedný kúsok s desivou zápletkou, v ktorom nie je núdza o nervydrásajúce momenty či pre frantíkov tak vlastnú brutalitu. Keď Bustillo s Maurym svojho času dali košom Amerike a odriekli účasť na projektoch Halloween 2 a Hellraiser: Revelations, Maury povedal: "Rozhodli sme sa neísť do Spojených štátov robiť remake alebo film s klasifikáciou PG-13, chceme tvoriť originálne veci" a po pozretí Livide, ktorý oproti dvom uvedeným prepadákom pôsobí priam ako veľdielo musím uznať, že chlapci sa rozhodli sakramentsky správne a pre nás žánrových fanúšikov bude len a len plus, ak si zachovajú svoj štýl a budú naďalej natáčať na vlastnom piesočku.

Parádna pocta sedemdesiatkovými blaxploitationom či dokonca bruceploitationom, vtipne a s patričným nadhľadom parodujúca najväčšie nedostatky a dobové klišé, typické pre tieto, dnes už mŕtve subžánre. Kým napríklad v Undisputed 2 na mňa Michael Jai White v konfrontácii s mrštným Adkinsom pôsobil trochu ťažkopádne, tu mu to sekne a predvádza skvelú one man show.

Mám rád muay thai a páči sa im jeho štýlové zakomponovanie do akčnej kinematografie, ako sa to v ostatných rokoch efektívne darí thajským filmárom. V tvárach fúzatých kráľovských gardistov, ktorí sa na seba podobali ako vajce vajcu sa mi síce občas orientovalo trochu ťažšie, ich protivníci z radov konkurenčného klanu či japonských nepriateľov sa počas súbojov správali na môj vkus príliš pasívne, až to miestami vyzeralo, ako keby odovzdane čakali na smrteľnú ranu a výhrady mám aj k predstaviteľovi hlavného hrdinu Seigimu Ozekimu, ktorý oproti svižným Thajcom pôsobil ako poleno (pochybujem o tom, že tento chlapík niekedy v živote seriózne trénoval bojové umenia), inak je ale Yamada z hľadiska úrovne choreografie bojových scén a celkového vizuálneho dojmu uspokojivá akčná mastenica.

Naked Vengeance očividne kopíruje I Spirit on Your Grave, to mi však vyslovene neprekážalo, nakoľko tento Zarchiho zásadný rape nad revenge vykráda celá plejáda filmov. Príbeh postupne naberá na intenzite, atraktívna hlavná hrdinka po príchode na vidiek na každom kroku čelí sexuálnemu obťažovaniu zo strany nesympatických domácich seladonov, ktorým jej rázne odmietanie ich neotesaných milostných návrhov nie je moc po chuti a situácia sa postupne vyhrotí až do extrémneho násilia, spáchaného zo strany vidlákov. Následná revenge časť prebieha v rezkom tempe a je okorenená akčnými vložkami a niekoľkými svojráznymi krvavými mordami.

Mňa Babycall zaujal. Ide o sympatický mysteriózny thriller, líznutý trochou ducháriny. Avizovaná zápletka s detským telefónom je po chvíli odstavená na vedľajšiu koľaj a do popredia sa dostávajú nejasné preludy hlavnej postavy, komplikované vzťahy, ktoré má so svojimi najbližšími a jej divné vnímanie reality. Noomi Rapace je naozaj zaujímavý herecký zjav, ktorý s prehľadom zahrá akúkoľvek rolu a vďaka jej pôsobivému výkonu pridávam k hodnoteniu Babycallu hviezdu navyše.

Osemdesiatka presne podľa môjho gusta s pútavou okultnou zápletkou a perfektným masakroidným záverom. Clinta Howarda som doteraz vnímal najmä ako predstaviteľa záporných postáv, zväčša kdejakých komicky pôsobiacich pomätencov ču úchylov najhrubšieho rangu, dokonca som si ho ani nedokázal predstaviť bez jeho typickej plešiny, po pozretí Evilspeak-u som však pochopil, že on je to vlastne skvelý výrazový herec.

Počas sledovania Tanca trpaslíkov som si nechcene spomenul na megatrash Attack of the Beast Creature, ktorý ja osobne považujem za jeden z najhorších hororov všetkých čias. Dance of the Dwarfs na tom našťastie nie je až tak tragicky ako spomínané hrátky s moduritovými trpaslíkmi, počas finálnych sekvencií mi ich však predsa len tak trochu pripomínal. Dôvodom boli najmä neohrabané gumené jašterice, s ktorými sa tvorcovia filmu v závere vytasili a ktoré už aj v prvej polovici 80. rokov, teda v dobe najväčšej slávy žánrových klenotov ako Votrelec či Vec museli pôsobiť značne naivne. Pre takéto guilty pleasure ja asi holt nemám vycibrený zmysel...