Karamanlis

Escape Room je ďalšou variáciou SAWu, prípadne jeho viac či menej vydarených kópií ako sú House of 9, Jack in the Box, Grotesque, KR 13, Amusement a pod., ktorá vo svojej druhej polovici (tá je o dosť zaujímavejšie než tá prvá) chytí nádych nadprirodzeného slasheru. Neurazilo, ale o pár týždňov si na tento kúsok už asi sotva spomeniem.

Poisťovaciemu agentovi Adamovi K. to kvalitne strihá v bedni, no prv, než dá voľný priechod svojim negatívnym emóciam, divák musí pretrpieť nekonečné množstvo zbytočných a otravných dialógov v podaní poloamatérsky pôsobiacich hercov.

Crawlspace je v podstate akousi zmesou obvyklej haunted house tematiky a vecí, ktoré sa objavili vo filmoch El Habitante incierto, The Boy či dokonca Among the Living. Prvá polovica príbehu je len opatrná oťukávačka, no následne sa dianie predsa len sympaticky zintenzívni.

The Windmill Massacre je x-tou variáciou na tému, ktorou sa v predošlých rokoch viac či menej úspešne zaoberali už horory ako Dead End, Reeker, Wind Chill, Kingdom Come a pod.., aj keď tentokrát situovaný do neopozeraného prostredia holandského vidieka a s rešpekt budiacim zabijakom, ktorý predvedie aj zopár brutálnych mordov. Holanďania sa každopádne ukázali v dobrom svetle a svojim Masakrom vo veternom mlyne predčili väčšinu americkej žánrovej produkcie z roku 2016.

Odjakživa milujem parapsychologické úkazy ako sú telepatia, telekinéza prípadne pyrokinéza a tým pádom aj filmy ako sú Carrie, Dotyk Medúzy, The Fury, séria Scanners či Firestarter. Takto ladené kúsky sa ale v súčasnosti bohužiaľ už takmer netočia (ak nepočítam psychokinetické schopnosti niektorých superhdinov z komiksových adaptácií) a záujem kinematografie o túto sféru akoby poklesol, preto som za pútavé The Mind's Eye Joe Begosovi vďačný. Oproti jeho predošlému hororu Almost Human sa mu podarilo pomyselnú latku kvality pozdvihnúť o level vyššie.

Originálny, netypický a miestami aj svojrázne vtipný zombie horor, ktorý ma zaujal aj napriek tomu, že sa v ňom nekonajú žiadne veľké jatky či masívne útoky nemŕtvych. The Vicious Brothers (filmárska dvojica Colin Minihan & Stuart Ortiz) sú bez debaty sviežim vetrom v hororovom žánri a zatiaľ nepokazili nič z toho, na čo siahli.

It Comes at Night by som prirovnal k Here Alone z minulého roka, aj keď atmosféra v ňom je oproti spomínanému zombie kúsku predsa len o čosi tiesnivejšia, čo je samozrejme na dobro veci. Inak ma tento postapo horor o smrteľnej nákaze, odohrávajúci sa na malom kúsku lesa, byť aj so skvelým Joelom Edgertonom v titulnej roli, proste nejako extra nebral.

Veľmi dobré po hudobnej aj textovej stránke a k tomu nadupaný, patriotisticky a motivačne ladený videoklip. Škoda len, že sa dvojici Kali & Mates nepodarilo vyprodukovať viac takýchto peciek, keď už to mali tak parádne našliapnuté.

Chytľavá melódia a k tomu prostoduchý, miestami bezúčelne oplzlý text, ktorý však do bodky vystihuje nekomplikované myšlienkové pochody súčasnej generácie vymetačov barov a diskoték.

Z pokračovania môjho obľúbeného Rise of the Footsoldier, ktoré bolo zároveň režijným a scenáristickým debutom predstaviteľa hlavnej postavy Carltona Leacha Ricciho Harnetta som mal isté obavy, tie sa však rýchlo rozplynuli. Harnett za tých 8 rokov síce viditeľne zostarol a v porovnaní s jednotkou mu ubudlo svalovej hmoty, Carlton Leach v jeho podaní však opäť budí patričný rešpekt. Hoci sa borí s osobnými problémami, za ktoré môže v neposlednom rade aj nadmerné šnupanie kokaínu, stále je to ten starý dobrý nebojácny rabiát z Essexu, ktorý nechodí po ranu ďaleko. Trochu mi tu chýbala dejová línia s hooligans, pouličnými bojmi pod záštitou Inter City Firm a fandením WHU, o tom však už ale Leachova neskoršia životná cesta nebola.