Karamanlis

Myslel som si, že žraločí atak je v rámci natural hororu už vytuchnutá téma, ktorá ma nemá čím prekvapiť, no mýlil som sa... Pri sledovaní britského 47 Meters Down som opäť zažil pocity mrazenia, napätia a úzkosti podobné tým, aké som mal svojho času počas kino projekcie dnes už legendárnych Spielbergových Čeľustí. Keď si prezerám režijnú filmografiu Johannesa Robertsa, musím uznať, že tento ortodoxne hororový filmár mi hrá do noty ako málokto a na jeho tvorbu v najbližšej budúcnosti určite zameriam pozornosť.

Exorcistických hororov vychádza v posledných rokoch nemálo a svoj prínos danej téme sa posnažil aj rešpektovaný francúzsky režisér Xavier Gens. Nič prevratné však nevytvoril, dve - tri strašidelné scény, o ktoré sa pokúsil vlastne až tak strašidelné neboli, postavy boli charakterovo plytké a prostredie rumunského vidieka malo low-budgetový look. Gens v podstate vyrukoval iba s x-krát videným klišé, ktoré skúsenejšieho diváka nemá čím ohúriť. Keď to porovnám napríklad s atmosferickým Deliver Us from Evil z roku 2014, Crucifixion je o dve triedy horším filmom.

Režisérovi Peckoverovi sa tak, ako sa od jeho priezviska koniec koncom očakáva podarilo po Undocumented natočiť ďalšiu pecku, primárne síce orientovanú ako teenagerský soft horor, zato však s tendenciou vtiahnuť publikum do deja a trochu ho aj ponaťahovať. Dlho to totiž vyzerá, že vzniknutá situácia sa ešte dá zvrátiť a hlavné postavy nájdu cestu späť do normálu, divák však v určitom momente pochopí, že takáto možnosť tu nikdy neexistovala.

Každá snímka z boxerského prostredia sa ráta a sfilmovaná story borca s tak pohnutým životným osudom, aký mal Pazienza obzvlášť. Miles Teller tu síce občas pôsobí trochu strnulo, pozitívom však je, že sa na reálneho Vinnyho Pazu s prižmúrením oka aj trochu podobá. Vadilo mi však, že Ben Younger postavil Vinnyho pästiarsky príbeh vyslovene okolo troch zápasov (Mayweather, Dele, Duran) a na ostatok, vrátane dôležitých prehratých titulových zápasov s Camachom a Garzom, ktoré mali zásadný vplyv na jeho prechod do ťažšej váhovej kategórie sa vykašľal, čo na boxersky nezainteresovaného diváka môže pôsobiť zbrklo až chaoticky. Vyzerá to tu tak, akoby Paza svoj slávny titulový zápas s Robertom Duranom vybojoval sotva pár týždňov po tom, ako mu chirurgovia zložili fixačný kovový Halo aparát, čo je samozrejme nezmysel, nakoľko Vinny v tomto období ťažko hľadal súperov, ktorí by s ním boli ochotní vliezť do ringu a musel odboxovať šesť zápasov, než sa stretol so spomínaným Duranom.

Som príjemne prekvapený z toho, ako sa tvorcom Turbo Kid podarilo vytvoriť autentický osemdesiatkový look a navodiť jedinečnú atmosféru dobových postapo snímiek. V kombinácii s patrične bizarnou a nadsadenou gore nádielkou, evokujúcou uletenú tvorbu japonských splatterových filmárov ako sú Iguchi, Nishimura, Tomomatsu či Sakaguchi tak z toho vznikol vskutku netypický spektákel.

Včely ako agresori v animal horrore úplne nie sú moja šálka kávy (v tomto smere preferujem väčšie zvery), navyše triková stránka The Deadly Bees nie je ani s ohľadom na rok výroby filmu nijako svetoborná. Na druhej strane, osamelý ostrovček s minimálnou populáciou, na ktorý je príbeh situovaný má svoje pochmúrne čaro a šarmantná Suzanna Leigh v titulnej úlohe tiež nie je na zahodenie.

Súhlasím s riccim - tiež mi uniká dôvod vzniku tohto španielskeho remaku, pod ktorého scenár sa podpísali elitné persóny súčasného eurohorroru a režíroval ho Miguel Ángel Vivas, ktorý v žánri tiež nie je žiadnym nováčikom. Keď sa človek pozerá na tie zvučné mená, vraví si že toto z princípu nemohlo dopadnúť zle, lenže... Zmyslom remaku je podľa mňa odstrániť nedokonalosti a vychytať muchy pôvodnej verzie, najmä čo sa technickej a trikovej stránky týka, obsadiť do neho známe herecké tváre, prijateľné najmä pre ignorantské americké publikum, v prípade hororu ho urobiť napríklad násilnejší (toto by zrovna tu ale bolo sotva možné), krvavejší, desivejší a celkovo vizuálne atraktívnejší. V prípade Vivasovho Inside sa však nič z toho neudialo, jeho prerábka vo všetkých spomínaných ohľadoch za výborným francúzskym À l'intérieur naopak značne zaostáva a je teda potrebná asi tak, ako vianočná výzdoba na záhradnej latríne.

Keď prižmúrim očko nad miestami až prekvapivo naivným scenárom, z ktorého The Vault vychádza, tak ma tieto nadprirodzené bankové hrátky kupodivu celkom bavili. Je však pravda, že Trezor diváka vo svojej druhej polovici tak nejak omrzí, príbeh už zásadným spôsobom nikam nenapreduje a záverečné odhalenie nie je zďaleka tak neočakávané a šokujúce, ako by si jeho tvorcovia iste priali.

Niektoré scény s besnejúcimi prerastenými krysami (kanál, bowling bar či masívny útok v kine) nie sú vzhľadom na rok výroby filmu najhoršie, navyše fakt nemám rád potkany, ako hororoví predátori teda pre mňa majú isté čaro. Potešila ma aj predstaviteľka jednej z titulnýchch rolí - necudná Lisa Langlois, ktorá sa neskôr blysla vo výbornom švábom animal horore The Nest.

Prišlo mi to tak, ako by sa režisér a scenárista Jeong-won Sin nedokázal striktne rozhodnúť, ktorou cestou sa tu vydá. Chawoo je totiž taký ani ryba ani rak - z polovice vážne sa tváriaci animal horor, snažiaci sa príležitostne zabŕdnuť aj do juhokórejských sociálnych tém a z polovice odľahčená komédia s občas sa bláznivo chovajúcimi postavami. Keďže však digitálny kanec po vizuálnej stránke nebol žiadna sláva, prvoplánový zámer so serióznym natural hororom vyfučal hore komínom a asi to chcelo viac sa zamerať na to humorné poňatie.