Karamanlis

Som asi zvrátený divák, ale mňa zmätená konfrontácia prostoduchých alkoholičiek z Turca a kaviarenských rádoby intelektuálov okolo Hafnera, v ktorej jeden o koze, druhý o voze (napr. rozprava o tom, akú farbu by malo mať "pikao" a pod.) pobavila a niektoré ďalšie epizódy tiež ušli. Mladí boxeri postavili intelektuálnu úroveň konverzácie s pornoherečkou do takej roviny, akú si zaslúžila ich spoluúčinkujúca. Pokúšať sa s ňou diskutovať o jadrovej fyzike by asi sotva malo zmysel...

Starnúci Jerome Le Banner sa trápil s japonským judistom Ishiim, v životnej forme sa nachádzajúci Alistair Overeem urobil krátky proces s Toddom Duffeem s UFC, rovnako ako Sergei Kharitonov s nepresvedčivým Japncom Mizunom, inak sa tu ale neobjavili žiadne veľké bojovnícke mená ani nejako zvlášť pozoruhodné fighty, čo sa vzhľadom na prebiehajúcich krach K-1 dalo očakávať a potvrdilo sa to aj na slabej diváckej účasti, keď si cestu do Super Areny v Saitame oproti predošlým ročníkom našla sotva polovica fanúšikov. Zazvonil zvonec a rozprávke menom K-1 bol koniec.

Dianie v tomto období už sprevádzali finančné problémy, ktoré začali organizáciu K-1 zrážať na kolená a do istej miery sa to prejavilo aj v Dynamite. Ročník 2009 poznačilo odrieknutie účasti pôvodne plánovaných bojovníkov Giorgia Petrosyana a Marlona Sandra kvôli zraneniam či zmena obsadenia prvotne avizovaných zápasov Aokiho a Kawajiriho. Na turnaji bol opätovne pretlak dosadených domácich borcov, organizátori sa však tentokrát pokúsili japonské publikum nalákať najmä na tamojšie judistické hviezdy (vyšlo ich to určite lacnejšie, než preplatiť štart japonským publikom žiadaných obrov typu Sapp, Akebono či Giant Silva). V ringu sa tak proti sebe postavili olympijskí víťazi z Pekingu 2008 Satoshi Ishii (+100kg) a Barcelony 1992 Hidehiko Yoshida (-78 kg) či strieborný medailista z Atén 2004 a majster sveta v jude z roku 2005 Hiroshi Izumi a wrestler "Mad Dog" Shibata. Oveľa viac pozornosti než účasť spomínaných pánov si však vyslúžil hlavný ťahák večera - rozlúčkový zápas legendy K-1 MAX Masata, ktorý si po tom, čo si jeho pôvodne plánovaný súper, šampioón K-1 MAX 2009 Giorgio Petrosyan zlomil kosť v pravej ruke do tohto ostro sledovaného fightu vybral nemenej slávneho protivníka - šampióna z rokov 2005 a 2007 Andyho Souwera, s ktorým zviedli solídny päťkolový zápas.

Nie som veľký fanúšik FF štýlu, ale keď už to musí byť, tak forma fiktívnej reportáže, mapujúcej počínanie príslušníkov elitného komanda, vyhľadávajúceho a zneškodňujúceho v neďalekej bezútešnej budúcnosti oživlákov nebola zlá. Pobavili ma odľahčujúce reklamy na zvýšenia sexuálnej aktivity, slastne pôsobiace cigarety, automatickú pištoľ ráže 50, "zaručene fungujúci“ liek proti nákaze alebo posttraumatickú kliniku, predpisujúcej silné antidepresíva hoci aj po telefóne či úsmevne ladená relácia Survival Week o svojráznych hrdinoch boja proti zombies, ktoré postapokalyptická komerčná TV Nákaza popri live prenosoch z výjazdov R-Division a smutných medailónoch práve zabitých členoch oddielu s obľubou zaraďovala do vysielania. Okrem toho je Re-Kill jeden veľký mazec, v ktorom jedna drsná akcia strieda druhú, straty sú na oboch stranách a záplavy obzvlášť silných a odolných nemŕtvych sú nekonečné. Takto nejako mohol vyzerať o rok mladší, podobne ladený horor Pandemic, keby to jeho tvorcovia v kľúčových sekvenciách neskazili neprehľadnými a chaotickým ručnokamerovými zábermi.

Napriek tomu, že K-1 v tomto čase už zápasila s finančným problémami, do tohto turnaja sa jej podarilo poskladať niekoľko zaujímavých bojovníckych mien a zrealizovať divácky atraktívne zápasy ako Semmy Schilt vs Mighty Mo, Mirko "Cro Cop" Filipovič vs. Hong Man Choi či Melvin Manhoef vs. Mark Hunt: Pre mňa osobne však bola udalosťou večera deštrukcia korunného princa K-1 Badra Hariho, o ktorú sa postaral v tej dobe ešte relatívne málo známy Holanďan Alistair Overeem. Ten v nasledujúcich mesiacoch absolútne nečakane ovládol celú K-1.

Musashi, Pettas, Masato, Manhoef či v tej dobe neporaziteľný Yamamoto síce predviedli solídne víťazné fighty v ktorých dokázali zvíťaziť pred uplynutím časového limitu, celkovo však vo mne K-1 Premium 2007 Dynamite zanechala skôr nevýrazný a mdlý dojem, ktorý bol akousi predzvesťou blížiaceho sa súmraku K-1. Škoda zrušeného zápasu Mighty Mo - Sergei Kharitonov (Mo bol zranený), nakoľko stret týchto dvoch ťažkých váh sľuboval slušnú rezanicu.

Vedenie K-1 sa evidentne nepoučilo z prechádzajúcich chýb a do dvanástich zápasov nominovalo až 16 japonských bojovníkov a tradične aj niekoľko nešikovných obrovitých kreatúr, ktoré tentokrát predviedli obzvlášť diletantské zápasy (Akebono vs. Giant Silva či Hong Man Choi vs. Bobby Ologun), nehodné silvestrovského turnaja, tváriaceho sa ako vyvrcholenie roka. Akú - takú kvalitu našťastie zabezpečili ostrieľaní harcovníci ako Badr Hari, Nicholas Pettas, Semmy Schilt, Peter Graham, Musashi či Masato, takže celkovo vzaté ročník 2006 nakoniec nedopadol úplne najhoršie.

Účať osvedčených mien ako Hoost, Aerts, Le Banner, Bonjasky, Schilt či Karaev a zredukovanie počtu kdejakých ťarbavých dvojmetrových kolohnátov (Bob Sapp a Predator Terkay ale bohužiaľ nechýbali ani tentokrát) priniesla zvýšenie kvality jednotlivých fightov a ročník 2005 najmä vďaka tomu považujem za najvydarenejšiu edíciu K-1 Premium 2005 Dynamite!!.

Na môj vkus si K-1 do tohto ročníka dosadila priveľa domácich japonských borcov. Ak počítam aj naturalizovaného Japonca s nigérijskými koreňmi Bobbyho Ologuna, tak sa ich v jedenástich zápasoch objavilo až deväť a snáď s výnimkou Musashiho, ktorý očakávane knokautoval ozrutného amerického wrestlera O'Hairea veľa vzrušenia nepriniesli. Prizvaných bolo opäť aj zopár marketingových fighterov ako The Predator Terkay, Bob Sapp (jeho zápas s Jerome Le Bannerom bol plný špinavých faulov zo Sappovej strany) či vyslúžilý boxer Francois Botha, ktorého pokus bojovať podľa pravidiel MMA logicky nemohol skončiť inak ako rýchlou prehrou.

Organizácii K-1 už v tomto čase začal dochádzať dych aj financie a preto začala v spolupráci s konkurenčnými federáciami usporadúvať takéto eventy, na ktorých sa okrem štandardných regulí K-1 zápasilo aj podľa pravidiel MMA. Pre zvýšenie atraktivity týchto turnajov turnajov začala K-1 do svojich radov regrutovať aj kdejakých prerastených exotov, ktorí síce po fighterskej stránke nemali čo ponúknuť, extrémov chtivé japonské publikum však po nich šalelo (asi dajaký kaiju komplex...). Okrem tradičných bojovníkov ako Ernesto Hoost, Alexey Ignashov či Francisco Filho sa tu teda objavili aj netypické zjavy ako Jan Nortje, Eric "Butterbean" Esch, Sylvester "The Predator" Terkay, Bob Sapp či žijúca sumo legenda Akebono Tarō. Akebonov vstup do sveta bojových športov bol vo všetkých ohľadoch vysloveným prúserom a okrem toho, že si tento vyše dvojmetrový a 250 kg vážiaci gigant touto finančne motivovanou anabázou pokazil dobré meno, v každom jednom zápase ako pre ringové zápolenie netrénovaný a fyzicky nepripravený zápasník ohrozoval svoje zdravie či dokonca život.