Karamanlis

Úspech dokumentárneho cyklu Mafiáni potvrdil, že slovenská divácka verejnosť má záujem o mafiánsku tematiku a takúto formu interpretácie historiek zo slovenského podsvetia, rozhodnutie tvorcov natočiť ďalšiu takto ladenú sériu preto nebolo žiadnym prekvapením. Prvý diel, pojednávajúci o nájomnom vrahovi Jozefovi Roháčovi + staršie rozhovory s ním, v ktorých sa usmievavý Roháč snaží dodať svojim trestným činom akýsi žartovný podtón či pohľad na okolnosti únosu ministrovho námestníka Hatiara z perspektívy aktívneho policajta tej doby Jána Bazovského, ktorý Roháča familiárne oslovuje Jožko boli popri už tradične zovšeobecnenom výklade udalostí v podaní žurnalistov a kriminológov, známych už z prvej série oživením. Ďalšie epizódy sú rovnako výborné. Potešili ma Mellovci, kyselinári, "ľudomil" Miki Vareha, vojna medzi Tóthom a Muszkom, detailnejší pohľad na udalosti v dunajskostredskom podsvetí, príbeh bezcitného Lajosa Sátora či podrobnejšie rozpitvanie diania v skupine "Sýkoriek", v rámci ktorého sa dostalo priestoru aj mnohými Bratislavčanmi obľúbenému Čongrádymu. Názvy jednotlivých epizód: 1. Jozef Roháč, vrah, ktorý rád diskutoval, 2. Jozef Ducký - zabilo ho podsvetie? 3. Dunajská Streda, malé mesto veľkých zločinov, 4. Lajos Sátor a novinár, ktorý zmizol, 5. Baki Sadiki - zločin ako droga, 6. Mikuláš Vareha - rytier von DPH, 7. Bratia Mellovci - Černákova franšíza na Hornej Nitre, 8. Muszka, Tóth a Zlatý trojuholník na východe SR, 9. Devín banka: Trójsky kôň v krvavom tuneli, 10. Kyselinári - Do poslednej molekuly, 11. Sýkorove siroty - Mocné, nebezpečné, večné, 12. Robert Lališ - Podsvetie v kýbli. Lališov profil je očividne improvizovanou epizódou, zlepenou z materiálov, ktoré už boli odvysielané v Mafiánovských dieloch o Sýkorovi, Takáčovi, Piťovi či Žaluďovi. Pôvodne avizovanú záverečnú epizódu Marián Kočner: Biznis medzi politikou a podsvetím STV potom, čo spomínaný kontroverzný podnikateľ po prvotnom predbežnom súhlase po pozretí si pracovnej verzie od projektu odskočil stiahla a nebude nikdy odvysielaná :-(

Pozerateľný, no na druhej strane nijako prevratný home invasion, trochu pripomínajúci vydarenejší You're Next a z určitého uhla pohľadu aj nedávny The Void. Masky a kostýmy príslušníkov vražedného kultu, terorizujúceho mierumilovnú americkú rodinku vo mne vyvolali úsmevnú spomienku na niekdajší fenomén nielen slovenského internetu - dunajskostredského Batmana.

Horor s pumpkinheadovskou tematikou, podporený modernými trikmi tu myslím nebol už dlhšiu dobu, preto by som si The Birch vedel pokojne predstaviť v celovečernej podobe. Je len otázne, či má zubiaci sa stromodémon dostatok potenciálu na to, aby sám utiahol dlhometrážnu stopáž a nezačal diváka po chvíli otravovať či nudiť.

Žiadny slasher sa nekoná, nakoľko Slasher House 2 primárne nie je horor ale nevydarený akčný flák, odohrávajúci sa vo futuristickom undergroundovom svete, obývanom nesympatickými maskovanými kreatúrami, ktoré akoby ušli z maškarného plesu, na ktorom sa hojne užívalo LSD. Choreografia súbojov ako aj fighterské zručnosti hercov na čele s rádoby drsnou rusovláskou sú na úbohej úrovni a odpudivú atmosféru trefne dotvára červený kamerový filter, ktorý sa tvorcovia filmu pre zvýraznenie "umeleckého dojmu" rozhodli použiť.

La Casa del fin de los tiempos sa sprvoti tvári ako tuctový duchársky haunted house horor, príbeh sa však časom vyprofiluje do osobitého a miestami mrazivého mysteriózneho thrilleru s pozoruhodným rozuzlením, vzdialene pripomínajúceho španielsky Los cronocrímenes. Môj prvý kontakt s venezuelskou kinematografiou skončil hneď päťhviezdičkovým zárezom.

Z Pandemicu je cítiť inšpiráciu Balagueróvým RECom tak zjavne, že miestami pôsobí ako jeho voľné pokračovanie. Zopár momentov je tu síce správne mrazivých, pozitívny dojem z nich však vzápätí kazia bezhlavo pôsobiace handycamové scény. Pandemic je jednoducho ďalším hororom, ktorý síce mal potenciál, no found footage štýl mu jednoznačne neprospel.

Neadresný zlepenec notoricky známych udalostí z temného obdobia éry mečiarizmu, interpretovaný v mätúcej a nekompaktnej podobe. Je to škoda, nakoľko takýto parádny námet by si zaslúžil impozantnejšie spracovanie. Tvorkyňa filmu Mariana Čengel-Solčanská sa tu rozhodla nepomenovať veci pravými menami (Strana, Predseda, Chalanisko, Efendi, Bines a pod.) a obsadiť do titulných rolí Mečiara, Sýkoru či Križanoviča ich vzhľadové protipóly Maroša Kramára (ten bol herecky obzvlášť slabý), Daniela Heribana a Petra Oszlíka, čo bolo podľa mňa dosť nešťastné rozhodnutie.

Tematicky sa jedná o zmes nápadov, ktoré sa na striebornom plátne v nedávnej minulosti objavili v kúskoch ako Afflicted či Rare Exports, tentokrát však zaujímavo pretvorenú do podoby miestami desivého clown horroru, v USA síce klasifikovaného ako R18+, napriek tomu však podľa mňa stále dosť opatrného, čo sa explicitného zobrazovania nejakého toho násilia týka.

Originálna, zaujímavá a náležite násilná konfrontácia dvoch mužov s pokrivenými charaktermi, z ktorých je obtiažne určiť, kto je vlastne kladnou a kto zápornou postavou. Spojenie exploitationu s gastronomickou tematikou každopádne oceňujem. Dokázal by som si tento námet smelo predstaviť rozvinutý do ešte extrémnejšej podoby.

Nevidel som v živote veľa filmov, v ktorých by atmosféra gradovala tak pozvoľna, no pritom systematicky a cielene ako v Mort un dimanche de pluie. Pokojná rodinná idylka, občas narúšaná menšími manželskými nezhodami sa najmä od momentu, keď na scénu vstúpi pani Ha(j)zel plynule prehupne do fázy, kedy divák z vývoja začne mať pocity znepokojenia a úprimného rozhorčenia (veď koho by nechalo chladným týranie slušne vychovaných malých dievčatiek?), až napokon vyústi do dramatického home invasion teroru a boja o holý život.