Biopler

V úvode je to neprehľadné kto kde prečo a ako... i preto, lebo sú pred nami ázijskí herci za mladi a sú si podobní. Neskôr sa to už pekne rozbehne a hneď prvý kšeft a jeho zmarenie je pôsobivo zvládnutý. Na ústrednú dvojicu a ich dvoch bosov sa veľmi dobre pozerá a prakticky oni sú základom každej zo štyroch hviezdičiek. Príbeh má spád, divák je vtiahnutý do deja, motivácia infiltrovaného gangstra v radoch polície pri vražde bosa mohla byť viac ozrejmená, ale dalo sa to zhltnúť. Čo zamrzí je hudba a ešte viac strašidelné zvuky pri čiernobielych flashbackoch. Dá sa povedať, že réžiu a strih si viem predstaviť o čosi lepšiu.

Výborný dokument vzdávajúci hold významným bratom, ich umeniu, nadšeniu a lásky k filmu. Frémaux chvályhodne zoradil snímky do prehľadných kapitol, z ktorých ma zaujal hlavne Paríž a celkovo nápad natáčať život v iných svetových metropolách a sprostredkovať ho v inom kúte sveta. Film bol už v začiatkoch nástrojom poznania. Čo dokumentu uškodilo bolo prílišné Frémauxovo komentovanie záberov, v ktorých často videl nejaký film natočený o pár desiatok rokov neskôr, resp. komentoval pohnútky budúcich režisérov. Mnohokrát by som si pri obdivovaní záberov vychutnal radšej iba hudbu.

Veľmi zmätočný film, hlavne kvôli nepreloženej nemčine a otravnému hľadaniu Krnáča, ktorého nie a nie nájsť. Celé to bohužiaľ dýcha dojmom, že v štábe poriadne nikto nevedel čo sa má natočiť. Neprehľadné o čo vlastne komu ide... najjasnejšie je vykreslená postava kolaborantky Bey, ktorej sa tiež viackrát v snímke komolí meno keďže chrápe s Nemcom i Francúzom. Najlepšiu robotu odvádza Stračina s minimalistickým hudobným motívom.

Ďalší do radu westernov, ktorý zásadne demýtizuje Divoký Západ. Úvod je bez servítky, rovno sme hodení do víru násilností Komančov. Osud sa nemazná, žiadne naťahovačky, krutá realita. Neskôr sa už film silnému úvodu nepriblíži, o to tu až tak nejde, i keď nemôžem sa ubrániť dojmu aký som mal naposledy pri sledovaní filmu Revenant. Na začiatku je nám predstavený silný nepriateľ, no neskôr dokáže byť zdolaný aj indiánom, ktorý sedí na koni a na rukách má putá... Nie je to však niečo čo by hrozne vyrušovalo, lebo v diele ide v prvom rade o navodenie atmosféry prijatia i zmierenia dvoch nepriateľských strán, ktoré sčasti pokuľháva. Nie na všetko stačí famózny Bale či Studi. Scenár im nedoprial veľa spoločných chvíľ, na základe ktorých by som prijatie viac precítil. Vyrátavanie usmrtených priateľov v závere pred vstúpením do zasnúbenej zeme mi nestačí. Skôr som si mal všetko podstatné domyslieť asi len zo zadumaného Josepha. Nie je to niečo s čím neviem žiť, ale na plné hodnotenie mi to nestačí. Veľmi sa mi páčila z osadenstva Rosamunde Pike, ktorá svojej postave vdýchla charizmu nezlomnej vdovy i keď to tak na začiatku nevyzeralo. Vývoj jej postavy je viac uveriteľnejší ako Baleov. Jedná sa o film na veľké plátno kde nádherne vyniknú scenérie krásnej i keď miestami nehostinnej krajiny. I napriek kritike sa jedná o výbornú filmárčinu, ktorá by minimálne priaznivcom westernu nemala ujsť.

Hollý, podobne ako Uher, mal veľký talent vykresliť atmosféru dediny. Dnes by takýto film nemohol vzniknúť, lebo na to nemáme navyše také typy hercov. Film s baladickým nádychom, s tónmi pomalej Liškovej hudby sa mi páčil, akurát protagonista Štefan akosi prirýchlo vycúva z boja o ženu, hoci sa z budúceho potomka teší i otcovi naloží po svojom, nech sa mu nestará do života i keď sa jedná o jeho dcéru. Ináč pekná hračka-prehadzovačka Dočka s Kvietikom, kde jeden hrá rolu Štefana a druhý Michala. Po chuti mi veľmi nebolo, resp. to bolo u mňa "hard to believe", že Michal si len tak v pohode nocoval u Kači... a že tá mu to len tak dovolila. Postava krčmára Šulgana v podaní Machatu bola vlastne najvýraznejšia a on výkonom predčil i hlavnú dvojicu. Pastejříková podala nenápadný výkon, veľa toho nenarozprávala, ale skvele zahrala ženskú v problémoch, s rozorvaným svedomím. Záver ma prekvapil a síce to končí happy-endom, predsa má trpkú príchuť pre oboch. Slabšie 4*.

Egertonova výstavná rola, majstrovský výkon v každej scéne, v každom detaile. Film je spolu s jeho herectvom hodný uznania aj vďaka réžii. Myslím, že už v žiadnom filme o hudobníkovi sa nepodarí to na čo si trúfol Fletcher. Do scenára o živote muzikanta napasoval brilantným spôsobom texty piesní a okorenil ich miestami muzikálovými číslami, ktoré náramne sedia a hlavne nie sú gýčové. Životné epizódy sú formálne skvele zvládnuté, nedá mi nespomenúť napr. snové dirigovanie orchestra, vznášanie sa Eltona a publika počas koncertu v Trubadour, famózny nápad s bazenóm a následný parádny viacnásobný strih končiaci epickým songom Rocketman. Film ma dostal aj čo sa týka symboliky - Eltonove padajúce pierka, flitre a čačky čo mal na hlave v ústrety úniku za obyčajnosťou, za zmierením, za objatím, za prijatím... záver je jednoducho krásny. Z plynulého a energického rozprávania mi predsa len vadí vsuvka s manželkou, s ktorou bol ženatý 4 roky, no film sa jej venoval absolútne okrajovo... ak by boli spolu do roka, tak nepoviem... no aj ich spoznávanie bolo dlhšie, film to vyriešil jedným polosongom v štúdiu. Keď sa na to spätne pozerám, ani to tam nemuselo byť, lebo scenárista vložil do úst budúcej manželky slová, ktoré majú byť tým čo si má divák prečítať z filmu. Proste je dobré ak je film vo vyznení citov i pocitov implicitný, ak sa nesnaží všetko polopaticky slovne vyjadriť. A minipihy ma ešte škrú, lebo maskéri dneška dokážu skvelé veci. Bryce Dallas Howard, čoby Eltonova matka, sa veru nezmení v čase od teenage rokov synátora po situáciu keď sa Elton po tripe s Berniem vráti k nej. O čosi neskôr je to už lepšie, ale dojem z celku to už nezlepší. Mladší predstavitelia Eltona sú, naopak, tým čo ma potešilo, skvelý výber.

Existenciálna vecička, ktorá nie je poriadne podopretá. Na jednej strane divácky vďačný námet kde sledujeme dvoch partizánov so zajatcom, ktorému sa uchráni život, lebo v nich, resp. v jednom z nich ešte jestvujú kúsky človečiny. To všetko v perfektnej výprave naprieč zasneženými svahmi. Maestro Liška hudobne opäť nesklamal a scenár pobaví fajnovými hláškami, napr. o treskúcej zime: "Ruky sa mi trasú ako drozdovi riť." či o výmyselníkoch vojny: ,,Najhoršie na vojne sú tieto noci, takto spávať chlap s chlapom. Ten, kto vymyslel vojnu, musel byť určite buzerant." Na strane druhej Barabáš strčí do snímky epizódu s prestrelkou kde sú partizáni v riadnej menšine, no nakoniec nepriateľ ustúpi. Dá nám zhltnúť bachorku, že Ondreja zasiahne guľka kdesi pod kolenom, hoci oni strieľali z kopca a neboli naivní a dobre sa kryli. Ďalšia vec je akási čudná pohnútka v zajatcovi keď partizánov zasiahne lavína... zbadá päť chlapov na hrebeni a už má bobky... Keď to takto škrípe, tak tam radšej pošlime ženu, že? Vypočuli sme si z jej úst sťažnosti na vojnu, na chlapov, milencov,... bolo to ozvláštnenie, ale koniec koncov len ďalšia nevierohodná barlička v deji. Záver kedy dôjde k vysporiadaniu na všetkých stranách prostredníctvom nepriateľa je výborný ťah a ťahá dielo kvalitatívne aspoň do priemeru.

Snímka pekne zobrazuje všednosť dňa na škole, na ktorej sa odohraje masaker. Viackrát nám je dopriate vidieť situáciu, stretnutie, pokec z iného uhla kamery čo prináša príjemné ozvláštnenie filmu, ktorý je zámerne chladným akým je chladná doba vzťahov. Film vhodne reflektuje násilie na každom kroku a šialený zákon voľného držania zbraní v USA, resp. ich ľahučkej dostupnosti. Cez čiaru je však iracionálne správanie sa postáv počas útoku. Keď počujem streľbu či výbuch a cítim, že je to blízko mňa, logicky sa u mňa spúšťa pud sebazáchovy a hľadám ako čo najskôr uniknúť. Istým postavám toto chýbalo a správali sa ako postavičky v Counter-Strike, akurát s výnimkou, že neboli ozbrojení.

Film pre pamätníkov, film pre filmových fajnšmekrov, pre divákov, ktorí hlcú staré filmy, starú éru, ktorú reprezentovali filmové esá. Výborný ťah spojiť DiCapria s Pittom do roly parťákov na vzor Redford & Newman. Ich repliky bavia, nosič vody Cliff baví o čosi viac. Tarantino mu vtipne dopraje sen bitky s Bruceom, ktorý preslávil bojové umenia, ktoré v dvoch filmoch náramne využil práve režisér filmu. A tá srandička s LSD...výstavba epizódy, ktorá tomu celému predchádza, je parádička. Tieto detaily, podobnosti, opakovania, prepojenia sú loptičky, s ktorými skvele žongluje najznámejší filmový maniak. Filmová forma na jednotku a vo vizuálnom háve, ktorý sa nedá opozerať. Do toho geniálne namixovaný soundtrack známych i menej známych songov z čarovného obdobia konca sixties. Finálny akt však ukáže, že na režisérskej stoličke sedí stále človek, ktorý miluje preliať umelú krv na plátne. To by nebolo samo o sebe hrozné, no finále však nemá oporu v predošlom deji, nevedie k nemu žiadna navádzačka, je to akoby povedal básnik či politik - vytrhnuté z kontextu. Do toho je strčená zbytočná vykecávačka Ricka, ktorý si posťažuje na starú kraksňu hipisákov ako mu hučí pred barákom. A čuduj sa svete, hipisáci spravia fail. Dá sa konštatovať len lacne prevedená filmová pomsta. Úplný záver kde sa Rick stretne so Sharon je na druhej strane krásna bodka a splnenie sna hasnúcej filmovej hviezdy, že sa dostane do povedomia vychádzajúceho režisérskeho esa. Rickov príbeh tak nekončí smutne, režisér mu dáva nádej. A nám, filmovým fajnšmekrom, dáva nádej, že skutočný film nezomrie.

Takmer dvojhodinová komédia, ktorá pobaví a treba jej uznať, že spojením postáv kňaza i rabína v jednom diele je originálna. Už len to trochu Nortonovi a Stillerovi veriť, v tom je kameň úrazu. Hreje však dojem, že stále je na čo pozerať. Brianova premena či náhle vzplanutie citov k blondínke kdesi v poslednej tretine filmu je chabo podopreté, lebo on sa od polovice stopáže z príbehu pomaly vytráca. Záverečné rýchle zmeny nálad a pocitov rabína i blondínky sú už klasika žánru, v ktorom sa všetko videné musí pekne zomlieť aspoň na konci nech máme happy-end.