nascendi

Filmové suchoty v televízii ma donútili opätovne si pozrieť jednu z trojice "alibistických" detektívok Vladimíra Čecha, a síce 105 % alibi. Úspech filmu v čase jeho premiéry zabezpečilo nielen reprezentatívne herecké obsadenie, ale aj vyhnutie sa prílišnému ideologizovaniu. Vznikla tak pozerateľná detektívka, ktorá v ničom neprekvapila, ale ani nesklamala.

Iba v ojedinelých prípadoch siaham pri disproporcionácii trojhviezdičkových neokomentovaných filmov po vyššom hodnotení. Vrcholne neobvyklé je to pri filme žánrovo zaradenom do sci-fi hororu. K hororom mám dlhodobo rezervovaný postoj v akejkoľvek forme a sci-fi mám rád iba ako literárny žáner. Cronenbergova Mucha ma príjemne prekvapila až pri opakovanom sledovaní. Dovtedy som si myslel, že to je iba nejaká variácia Kafkovej Premeny. Prekvapilo ma, ako nenásilne a systematicky sa odohráva dej filmu. Samozrejme, že leví podiel na hororovej atmosfére mali maskéri, ale porovnateľne dobre fungovali aj ostatní členovia tvorivého tímu.

Mňa tento atypický western nezaujal už v dobe, keď som ho videl po prvý krát. A nezaujal ma ani dnes. Nebudem sa siliť, ponechám mu tri hviezdičky a budem naň spomínať ako na pošmúrny film s peknými pesničkami Leonarda Cohena.

Nemôžem si pomôcť, ale filmy z obdobia talianskeho neorealizmu ma buď nudia alebo rozčuľujú. A pritom si pamätám, že v mladosti som bol nimi takmer nadšený. Pravda v tej dobe boli jedinými filmami, ktoré k nám usilovní cenzori pustili. Osobitne neznášam filmy trojpéčkového úchyla a to je čo povedať, pretože som ešte nevidel jeho vrcholné dielo Saló. Takže Pasolini v mojom ponímaní už patrí iba do filmovej histórie, pretože súčasný divák aj v tomto filme okrem hereckého prejavu Anny Magnani ťažko nájde niečo, čo by ho mohlo zaujať.

Miloš Forman figuruje na druhom mieste rebríčku mojich najobľúbenejších filmových režisérov. To samozrejme neznamená, že všetky jeho filmy majú vyrovnanú a mimoriadnu úroveň. Bohužiaľ aj tento jeho film radím iba medzi jeho priemerné diela. Oceňujem odvahu, s ktorou sa Forman pustil do kontroverznej témy, ktorá poskytuje materiál na nekonečné hodnotenia, spory, úvahy a pritom neexistuje šanca dopracovať sa pravdy, maximálne tak rozsudku súdu. Tento životopisný film považujem za film o slobode. O slobode existuje prefláknutá pravda, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. To sa dá zariadiť u dvojice, ale nie u spoločnosti, pretože by to skončilo anarchiou. A tak po skončení tohto filmu zistíme, že nám pribudli skôr ďalšie otázky na premýšľanie, než odpovede na predtým položené otázky.

Nedokázal som film sústredene sledovať celú dobu. Chápem tragédiu rodičov i bezmocnosť lekárov. Zatiaľ je možné tieto zdanlivo neriešiteľné situácie zmierniť a predĺžiť tak prežívanie pacientov využitím solidarity a aktivizáciou darcov i riešiteľov. Zvyšovanie počtu pacientov vyžadujúcich extrémne finančne náročnú liečbu však postupne zlikviduje zdroje a lekári budú postavení pred sofiinu voľbu. Lebo pôvodne medicínsky a etický problém narazí na ekonomické mantinely. Je dobre, že bol nakrútený tento film, pretože mu predchádzal skutočný príbeh a diváci sa mohli vcítiť do situácie, akú by sami neradi zažili.

Byla krásná, byla milá, byla chytrá, skrátka fajn. Na zahrádce něco ryla a říkali jí Klementajn. Tak tento text Jiřího Suchého si pamätám lepšie, ako Fordov film, ktorý som videl vo filmovom klube najmenej pred pol storočím. Dokonca sa dá konštatovať, že som si z neho nepamätal takmer nič, než som si ho pred chvíľou dopozeral. Je to asi nejaká kultová záležitosť, lebo bolo o nej nakrútených viacero filmov. Mne stačí tento jeden. Nič ma na ňom osobitne nezaujalo. Henry Fonda bol fajn, pesnička známa, kone cválali tryskom, strelci väčšinou triafali, Ford ostal spätý s Monument Valley, takže všetko v poriadku na mierny nadpriemer.

Pomerne neúspešný pokus o krimikomédiu, ktorej nepomohla ani účasť Brucea Willisa, osobitne preto, že väčšina jeho hereckých partnerov ma iritovala. Všimol som si, že boli nakrútené nejaké pokračovania, čo svedčí o tom, že značná časť divákov sa uspokojí s málom.

Ani tento americký sen na ľade ma nedokázal zaujať. Nie som si istý, či špičkový krasokorčuliar nepotrebuje na rozdiel od špičkového hokejistu obe oči, nie som si istý, či je možné nakrútiť romantickú komédiu s dvojicou slabších hercov, medzi ktorými to nefunguje. A keď k tomu pridám stereotypný dej, ktorý sa už odohral v podobných filmoch nespočetne krát, tak ostáva iba ten americký pátos a vlajúce zástavy v závere, ktorými chce režisér ospravedlniť všetko, čo tomu predchádzalo.

Existuje asi tucet filmových režisérov, ktorí sú úspešní, slávni, pravdepodobne aj bohatí, umiestňujú sa vysoko v rebríčkoch, vrátane ČSFD, a ja im minimálne nerozumiem, ale lepšie bude tvrdiť, že ich neznášam. Patrí medzi nich aj David Fincher, o ktorého duševnom zdraví som už v niektorom komentári zapochyboval. Nevidel som od neho ani jeden mimoriadny film, čo je zvláštne u režiséra, ktorý je 6. najlepším režisérom. Nerobím si z môjho odmietavého postoja žiadne zásluhy, nie som naň hrdý, ale po skúsenostiach so siedmimi jeho filmami ho už nezmením. Má desaťtisíce obdivovateľov iba v ČSFD a ja mu určite chýbať nebudem.