maddy

Plaza a Balagueró sa po dvoch vynikajúcich „zombie“ hororoch rozdelili a to, čo som viac menej čakal sa stalo skutočnosťou. Tretí REC je sklamanie. Plaza nikdy nebol (a pravdepodobne ani nebude) nadpriemerný režisér, je to obyčajný rutinér, ktorý točí síce štandardné a po technickej stránke dobre zvládnuté filmy, ale bez jediného nápadu alebo akejkoľvek atmosféry (viď jeho režisérska sólo filmografia). Tretí REC je presne ten typ snímku. Po technickej stránke v podstate bez problémov – masky sú na úrovni, obraz prehľadný, ale oproti predošlým dvom častiam mu chýba takmer všetko to, čo z nich robilo výnimočný horor. O atmosfére a strachu sa tu totiž nedá hovoriť ani omylom. Plaza zahodil takmer všetky postupy predošlých RECov, dokonca vrátane ručnej kamery (aj keď tento nápad viac menej vítam a ako jediný pôsobí sviežo) a servíruje obyčajnú zombie „rezničinu“. To by možno nebol problém, keby film neniesol v titule názov REC, ale iba Génesis. Apropo napriek podtitulu sa o pôvode vírusu vôbec nič nedozvieme, a ...ehm... „príbeh“ sa odohráva viac menej súbežne s predošlými časťami, len na inom mieste. Uznávam, že film ponúka aj pár skvelých „eye-candy“ momentov ako napr. nevesta s motorovou pílou, ale celé dianie na plátne Plaza ubíja zbytočným tlačením na humornú stránku (rytiersky oblek by sa ešte dal viac menej logicky odôvodniť, ale „sponge John“ už pôsobil ako paródia na REC). Navyše vo viacerých častiach dopĺňa dianie nevhodne zvolenou hudbou, čím len podčiarkuje komediálne/parodické vyznenie snímku. V takomto prípade vďakabohu za triezvu ani nie 75 minútovú stopáž (nepočítam záverečné titulky), ktorá sa dá vydržať aj bez väčšej ujmy. CELKOVO: 2,5* (s poriadne odretými ušami, ale predsa... uvažoval som aj nad 2*, ale za vynikajúcu CCTV kamerovú scénu s autobusom a deťmi pridávam bod, z celého filmu išla z nej jedinej atmosféra a strach, navyše v súčasnej dobe sa točia aj oveľa väčšie amatérske zombie somariny). Úpadok série je síce zrejmý (REC = 5*, REC 2 = 4*, REC 3 = 2,5*), ale na štvorku sa napriek tomu teším, Balagueró by mal byť totiž záruka kvality.

V podstate rovnaká nuda ako originál La Casa Muda (2010) (1*). Toho jediným lákadlom bolo, že sa jednalo o 80 minútový film natočený na jeden záber bez strihu, inak by za filmom neštekol ani pes. Americký remake sa tvári podobne, ale zo zákulisia je už jasné, že táto „originalita“ mu chýba a bol točený v niekoľkých dlhších záberoch. Každopádne oproti Uruguajskému predobrazu je remake o niečo viac prehľadnejší (rozumej nasvietenejší) a konečne je v scénach aj vidieť, čo sa deje a čo postava práve robí, oceňujem. V závere dokonca viac pritlačí na pílu a vytasí aj s pár digi efektmi, čo trocha osvieži jednotvárne putovanie domom. Príbeh (ak sa to dá tak nazvať) ostal však úplne rovnaký, v závere o niečo viac vysvetľujúci, toto doslovne vysvetlenie však uštedrilo poriadny úder logike (a ani nálepku podľa uruguajských skutočných udalostí filmu neverím). Osobne kvitujem sympatickejšiu herečku – tretia zo súrodencov Olsenových vyzerá byť konečne prvá z tých talentovanejších, a navyše je aj celkom sympatická a neafektovaná. Keď to zhrniem, tak uznávam, že v určitých momentoch má film svoje „čaro“, ale celkovo sa jedná len o opozerané väčšinou nudné putovanie po jednom dome, pri ktorom som necítil žiadne napätie. Asi dve/tri pútavé atmosférické a dajme tomu, že aj strašidelné scény sa naozaj nájdu (skrytie sa za rohom v pivnici, chytenie za nohu pod stolom, scéna s fotoaparátom, pár záberov zo záveru s malým dievčatkom), ale to je aj na 85 minútový film poriadne málo, ak sa v ňom absolútne nič iné výraznejšie neudeje. Navyše remaku sa už nedá pripísať body k dobru za originalitu. Stále dosť slabé, ale pre mňa predsa len o kúsok lepšie ako originál, čiže CELKOVO: 2*

Nenechajte sa odradiť podivným názvom – Salmon Fishing in the Yemen je totiž jeden z najpríjemnejších filmových zážitkov za posledné obdobie! V podstate banálny príbeh o vybudovaní vodnej nádrže s lososmi na území Jemenu je podaný s tak neuveriteľnou ľahkosťou a priam z neho srší pozitívna energia, že snáď musí rozveseliť každého melancholika. Režisér Hallström dokázal počas takmer dvojhodinovej stopáže presne vystihnúť, kde ubrať, kde pridať, na ktorý dejový prvok sa sústrediť viac (romantický vzťah) a ktorý zbytočne netlačiť do popredia (politika), aby nepôsobil zbytočne pateticky. Zo začiatku je preto divák obdarený veľmi jemnou a ľahkou komédiou – žiadne pubertálne trápne infantilnosti, len decentný britský humor, ktorý je po celý čas prezentovaný jedine rečovým prejavom postáv, napr. arogantnou cynickou političkou v podaní Kristin Scott Thomas, ktorá má v každej situácii trefný komentár snažiac sa využiť situáciu Jemen VS Great Britain pre politické účely alebo „podpapučovým“ zásadovým vedcom v podaní Ewana McGregora, ktorý banálny nápad s lososmi náležite zhadzuje svojim negatívnym postojom. Jednoducho inteligentný humor na úrovni. Hlavne v tejto časti je možné oceniť kvalitný scenár, ktorého predlohou bola populárna kniha. V druhej polovici film plynulo prejde do prevažne romantickej/dramatickej časti, nevtieravo sa venuje otázkam ako krehkosť začínajúceho vzťahu, kríze stredného veku, resp. dlhodobého manželstva, dokonca aj terorizmu. Ničím však nenarúša plynulosť deja. Nenásilne servíruje aj niekoľko učebnicových fráz o hodnotách života (prezentované možno až príliš „bezchybným“ šejkom), čo pár divákov už nemusí tak úplne zniesť. V dramatickej časti príliš nepreháňa, v tej romantickej nepôsobí sladko a afektovane, vykresľuje len začínajúce sympatie dvoch ľudí, ktorí sa zanietili pre jednu a tú istú vec. Hudba je svieža a splýva s atmosférou filmu. Kamera prekvapivo vytvára niekoľko veľkolepých záberov na prekrásnu rozsiahlu krajinu, či už Škótska alebo Jemenu. Vynikajúce herectvo súčasnej Britskej špičky už ani nie potrebné spomínať (hlavne Kristin Scott Thomas a Ewan McGregor dokazujú, že im je možné veriť akúkoľvek úlohu). Áno, priznávam, že filmu sa toho dá aj veľa vytknúť, či už jednotvárne postavy, ktorá majú jasne definované vlastnosti a správanie podľa ktorého sa riadia celý film a nejaký vývoj od nich očakávať nejde, v jednu ruku s tým ide aj predvídateľnosť, kde záver snímku je možné odhadnúť po jeho prvých 10. minútach, ale na komplikované rozprávanie sa „lososy v Jemene“ ani len nehrajú, občas sa jemne preháňa aj v tej „dobrosrdečnosti“ a naivite (postava šejka). Pre tentokrát však rapídne nadhodnocujem, pretože takýto pozitívny dojem vo mne žiaden film už dlho nezanechal, nechal som sa uniesť jeho príjemnou atmosférou a počas celých dvoch hodín som nemal ani na sekundu pocit nudy. A to ani nie som rybár! :) CELKOVO: 4,5*

Toto natočil Coppola? Neviem, či sa na staré kolená už úplne zbláznil alebo vekom od neho odišiel aj posledný kúsok režisérskeho talentu, ale pokiaľ mieni aj naďalej nakrúcať filmy v štýle Twixt (údajne podľa jeho sna, resp. nočnej mori) tak to nech radšej „remeslo“ zavesí na klinec a užíva si dôchodku. Twixt je absolútne nesúdržný mix všetkého možného – tu sa chvíľu tvári duchársky horor, neskôr prídu na rad aj upíry, masový vrah... značne sa do toho zamieša fantasy, Edgar Allan Poe (vážne?!) atď. Občas to pôsobí ako groteska alebo priam komédia (scény videohovorov s manželkou). Je badať aj pokus o drámu, no ako všetko ostatné ani tá nefunguje. Príbeh je jeden nezmyselný fantazmagorický guláš, ktorý neponúka absolútne žiaden dôvod zotvrvať pri ňom až do záveru. Navyše to je celé zabalené do nechutného digitálneho looku, kde sa striedajú scény z reality s tými snovými, ktoré sú natočené kompletne s digitálnym pozadím (ala Sin City). Na to však evidentne neboli peniaze a tak tieto do kompletne modrého filtra obalené scény pôsobia lacno. Hudba nie je v podstate žiadna alebo je tak nevýrazná, že sa ani nedá vnímať. Film bez atmosféry, ktorý neobsahuje žiadnu aspoň sebemenšiu scénu, ktorá by mala gradovať a v takom mdlom tóne ako film začal aj skončí. Val Kilmer je na plátne takmer po celý čas, čo tiež nebola priam najšťastnejšia voľba, pretože do role neúspešného spisovateľa sa mi veľmi nehodil, veril som mu akurát tak to neustále chľastanie. Naopak vyniká mladučká „upírka“ Ella Fanning a prajem jej rovnako ako úspešnejšej sestre Dakote zaujímavejšie úlohy. Ani neviem za čo tu hviezdičku dávam, snáď len za to, že som to vzhľadom na krátku stopáž vydržal dopozerať do konca. 1,5*

Nenápadný, (zatiaľ) takmer neznámy snímok, ktorý je však dôkazom, že aj za očividne veľmi málo peňazí (aspoň look filmu pôsobí značne televízne, aj keď sa nájde aj pár CGI efektov) sa dá urobiť dosť slušnej hororovej muziky. Kto čaká famózne veľdielo bude pravdepodobne sklamaný. The Pact je čistá 90 minútová žánrovka, ktorá síce neponúka nič viac, ale v rámci mantineloch žánru sa pohybuje naozaj slušne. Duchársky príbeh nie je kto vie ako originálny, ale dokáže hlavne na konci prekvapiť svojím vyústením. Čo však vyťahuje The Pact z kategórie čistých béčkom určených „straight-to-video“ je vynikajúca práca s napätím. Pomalé putovanie izbami jedného malého mestského domu doprevádza kamera zameraná na detaily a vytvára príjemné atmosféru, ktorá drží diváka neustály čas v napätí. Ku konci pridáva pár infarktových scén a stupňuje napätie až na samotný vrchol. Film nikdy nestihne skĺznuť do trápnosti alebo prílišnej lacnosti, má rozumnú stopáž a hlavne nestihne nudiť. Vždy ponúka nejaké ďalšie smerovanie príbehu alebo ďalšie postrašenie diváka. Čo zamrzí je možno výber nevýraznejších topornejších hercov. Nejedná sa síce o žiaden horor, ktorý bude prepisovať históriu, ale v rámci žánru (hlavne v tomto roku 2012 a od krajiny pôvodu USA) o príjemné prekvapenie, ktoré by si fanúšikovia strašidelných domov, ktorí sa vedia oprostiť od trocha lacnejšieho vizuálu, a pomaly plynúcich duchárskych príbehov nemali nechať ujsť. Ostatným skôr radím ruky preč. Našťastie patrím do tej prvej kategórie, takže som si film príjemne užil, na vyplnenie jedného večera ako stvorené. Objektívne skôr za 3*, ale subjektívne ešte pol hviezdičky prihadzujem, čiže CELKOVO: 3,5* / PS: som zvedavý, čo natočí režisér ďalej, dúfam, že sa mu do rúk dostane aj o niečo vyšší rozpočet.

Exit Humanity ma dosť nešťastnú štartovaciu pozíciu, ako prírastok do zombie žánru sa k nemu logicky dostanú priaznivci zombie hororov, u ktorých však hrozí sklamanie, pretože prekvapivo je výskyt zombies vo filme zriedkavejší, resp. skôr ako na akciu sa sústredí na pomalé putovanie jedinca po spustošenej krajine (tu zastúpené prevažne lesom) ala The Road, navyše so zameraním na podobné filozofické otázky života. Štýlom mi to pripomínalo nedávne kúsky ako Stake Land, z ktorého tu chýba dravosť ojedinelých akčných scén alebo The Dead, z ktorého tu chýbali hororovejšie scény a napätie. Za to však Exit Humanity oplýva oproti spomínaným dvom veľmi dobrou atmosférou. Zasadenie zombies na koniec 19. storočia už v dnešnej dobe nie je originálne, ale Exit Humanity stavia na celkom slušnom príbehu, ktorý síce rieši 100x omieľané problémy zombie žánru ako imunita, nájdenie lieku, úkrytu a pod., ale jeho realistické podanie a uveriteľné postavy, ktoré nie sú divákovi ukradnuté, ho robia pútavým. Spočiatku samostatný boj jedného utrápeného muža, neskôr do príbehu prichádza čoraz viac postáv, postupne každá odhaľuje svoje tajomstvo a pravú tvár, vzťahy sa začínajú preplietať a vyhrocujú. Masky sú na úrovni, a aj keď tu nie sú novodobí šprintujúci zombies, tak dokážu vyvolať pocit nebezpečenstva, hlavne v spojení s tým, že postavy nejazdia v jeepoch, ale na koňoch, sú viac menej neustále na očiach, keďže príbytky sú postavené len sem tam aj to len z dreva, takže vyzerajú takmer na spadnutie pri sebemenšom zatrasení. Poteší aj pekná hudba, s ktorou sa pracuje viac ako v bežných zombie filmoch a väčšina scén sa bez nej nezaobíde, dokonca nechýbajú scény, kde reč a všetky iné ruchy utíchnu a dianie je doprevádzané len hudbou. Animované vsuvky síce pôsobia ako spestrenie, ale skôr len zakrývajú nedostatočný rozpočet (aj podľa slov režiséra, keďže nebolo inej cesty), čo poriadne zamrzí, lebo po pravde radšej by som túto animovanú akciu videl na živo s reálnymi postavami, obzvlášť keď akcie je pomenej a ak už nastane, tak je prevažne odbitá niekoľko sekundovým animákom. Jednanie postáv občas zahapruje (bezdôvodné kričanie na plné ústa, pri každej aj nepodstatnej príležitosti keď viete, že okolo Vás sa v lesoch pohybuje množstvo nemŕtvych ma dosť často iritovalo). Taktiež aj stopáž 110 min. je poriadne prestrelená, pretože v niektorých častiach až priveľmi zdĺhavo film stojí na mieste a dookola rieši filozofické tápanie postáv, občas by neuškodilao pritlačiť na pílu. CELKOVO: 3*

Toto vážne nie! Osobne som sa vždy čudoval, kde režisérske duo Neveldine/Taylor nabralo takú popularitu. Ich Crank(Zastav a Neprežiješ) ma nebavil, Crank 2 už bol vrcholným nezmyselne prestreleným odpadom, Gamer staval aspoň na slušných akčných scénach, inak taktiež ničím nevynikal (v prípade fanúšikov Dextera snáď len účasťou Michaela C. Halla). Pri pokračovaní Ghost Ridera 2 ašpirujú na ďalší Crank 2 a najväčší nezmysel roka 2011. Kameňom úrazu je takmer všetko: Scenár zaberá priestor maximálne jednej A4, opis príbehu zaberie pri všetkej snahe tak jednu vetu: „John Blaze sa snaží zachrániť chlapca pred Satanom“, to by bolo všetko, žiaden zvrat, prekvapenie alebo postupné odhaľovanie. Neprispievajú k tomu ani režiséri, ktorí nezvládajú ani takto jednoduchý príbeh podať a väčšina debát vo filme pôsobí nezmyselne a vytrhnuto z kontextu. Navyše je celé toto dianie zasadené do „atraktívnych turistických“ lokácií v Rumunsku (pozdravuje Van Damme a Seagal) oproti ktorým vyzerá aj najzapadnutejší kút Východného Slovenska (a veru, že ich tu máme taktiež dosť) ako Eiffelovka zostrojená zo zlatých tehličiek – predstavte si schátralé budovy so špinavými stenami a opadanou omietkou obklopené sanitkami, ktoré pamätajú ešte komunizmus (a výhovorka skráteného rozpočtu u mňa nezaberá, 57 miliónov je stále slušný peniaz, s ktorým vznikli oveľa slušnejšie filmy v atraktívnejšom prostredí). Do tohto všetkého sú zasadení herci, ktorí počas nakrúcania s najväčšou pravdepodobnosťou šňupali koks, lebo inak si ich mimické kreácie neviem vysvetliť – Cage pre mňa nikdy nepredstavoval dobrého herca (a ani toho Oscara mu už v dnešnej dobe nikto neverí), ale jeho vystúpenia sa už nedajú nazvať ani zámernými (počkajte, keď uvidíte scénu premeny na motorke alebo jeho vyhrážanie sa zločincovi v bare, ktoré tomu predchádza), bohužiaľ ani ostatní na tom nie sú o nič lepšie – inak skvelý Ciarán Hinds (ktorého som za posledný pol rok videl asi v piatich rôznych filmoch) tu pôsobí ako keby ho do úlohy nútili a jeho stelesnenie Satana je asi najtrápnejšie od zrodu kinematografie. Podporná hudba hlasitých ukričaných gitár vyslovene ruší a len prispieva k ďalšiemu bolehlavu. Demencia strieda väčšiu demenciu – „čo spravím s autom, v ktorom ide moja priateľka? Jasne! Odtrhnem mu v plnej rýchlosti výfuk a nechám ho 4x prevrátiť sa po dialnici!“ A celkovú pohromu zavŕši neprehľadná kamera a lacný look. Toto vážne neslúži, ani len ako zábavné „guilty pleasure“ béčko (ako napríklad predchádzajúci Cageov počin Drive Angry), ale pokukáva až po „céčkovej kvalitatívnej katogórii“. Pri pozícii „direct-to-video/bluray“ by sa nad tým pravdepodobne nikto nepozastavil, ale v dnešnej dobe pustiť takýto film do širokej kinodistribúcie?! A potom sa čudujme, že kinematografia a návštevnosť kín je v súčasnej dobe v takom stave v akom je! Za čo vlastne dávam to hodnotenie a čo film zachránilo od absolútneho odpadu? Napriek predchádzajúcej absolútne zdrvujúcej kritike film pár bodov predsa len nazbieral za slušné CGI efekty - súčasným Hollywoodskym bijákom za 200 melónov sa samozrejme rovnať nemôže, ale v rámci možnosti vyzerajú efekty naozaj slušne, vizáž Ghost Ridera prešla od prvého dielu radikálnou zmenou, horiaca lebka nepôsobí tak trápne, snaží o realistickejšie a strašidelnejšie zobrazenie. Akcia je taktiež svižná a ako jedinú zložku vo filme ju režiséri zvládajú a občas sa im podarí aj nejaký ten nápad, striedajú rýchle nájazdy kamery so spomaľovačkami a švihanie Riderovými reťazami pôsobí značne „cool“ v spojení s efektom rozprášenia protivníkov – vtedy sa film dokáže rozbehnúť a aj slušne baví (napr. naháňačka na diaľnici). Bohužiaľ akčné scény (aj keď značne dlhé) sú asi tak tri a poriadne naštve, že každý a jeden záber z nich je už zobrazený v 3 minútovom traileri. Prečo potom zabíjať čas s filmom takej kvality, pri ktorom aj 90 minútová stopáž pôsobí značne prepálená. CELKOVO: 1,5* a prosím ani jedného z režisérov už nikdy nepustiť za kameru, šancí mali viac než dosť a zatiaľ každú premrhali, ich réžia nie je ani štýlová, ani zábavná, dokonca ani len trapná, len vyslovene neschopná.

Rozhodne si John Carter nezaslúži osud takého (finančného) prepadáku, aký ho postretol. Rozpočet bol síce prestrelený (250 mil), ale vidieť ho každým záberom, mimozemské rasy pôsobia naozaj (v rámci možností) reálne a výprava je priam famózna. Sci-fi sa výrazne mieša s fantasy žánrom a vytvára pútavú atmosféru vzdialeného sveta. Síce to pôsobí ako copy&paste Star Warsu (hlavne Episode I a IV), ale to nie je vinou filmu, keďže predloha Princezná z Marsu vznikla skôr než samotný Lucas uvidel svetlo tohto sveta. Po takmer 100 rokoch od vzniku sa ňou, ale inšpirovalo také nespočetné množstvo tvorcov, že v súčasnej dobe už John Carter nepôsobí ani jednou scénou originálne. To mi však výrazne nevadilo, pútavý svet s množstvom mimozemských rás zaujal, držal pozornosť a film zbieral množstvo plusových bodov. Príbeh bol v rámci žánru dobrý, jednoduchší, niekedy priam až rozprávkovo-pútavý – nič viac, nič menej. Občas príliš priamočiary (jednoduché cestovanie z bodu A do bodu B), inokedy zavádzajúci vzhľadom na nedostatočné vysvetlenie určitých fantasy prvkov. Na vyplnenie vyše dvojhodinovej stopáže však stačil, neprekážal svojou hlúposťou a po skončení všetko dokonale uzavrel, nenechal nevyriešené zbytočné odbočky. O málo horšie je na tom scenár, ktorý doslova šuští predlohou, pomaly ako by z nej bol skopírovaný bez jedinej zmeny. Nečítal som ju, ale preslovy postáv nepôsobili dôveryhodne, ľudsky, emotívne. Tým pádom zlyháva romantická línia medzi Johnom a princeznou, keďže medzi nimi nefunguje žiadna chémia a ich konverzácia často pôsobí silene. Výhodou je, že väčšina ostatných dialógov je osviežená celkom príjemným humorom – hlavne rasa Tharkov (Virginia!:) a neraz tieto digitálne vytvorené postavy dokážu vyvolať viac emócii ako ľudskí protagonisti, z ktorých výrazne nevyčnieva ani jeden (Taylor Kitsch nie je vyslovene zlý herec, len mu chýba výraznejšia charizma). Disneyho infantilnosť sa však nevyhla ani niektorým týmto postavám – viď prítomnosť mimozemského „psa“. Najviac však zamrzia rutinne podané akčné scény, na ktoré sa síce krásne pozerá, ale to je asi tak všetko. Nebadať pri nich žiadne napätie, náboj, atmosféru. Tam režisér Andrew Stanton (WALL-E, Finding Nemo) doslovne zlyháva, pri tom zo scén ako boj s hromadou Tarkou a prelýnaním sa minulosti alebo súboja v aréne s bielymi opicami priam kričalo, aby boli niečím viac, než len štandardne odvedeným sledom scénok. Zamrzí, že takto „štandardne“ (a to teraz nemyslím ako pochvalu) sú odvedené všetky akčnejšie scény, ktorých zase nie je až tak veľa, ale mohli Johna Cartera vytiahnuť o úroveň vyššie, pretože pôdu na budovanie niečoho pompéznejšieho mal vytvorenú naozaj stabilne. Poteší však kamera, ktorá sníma naozaj dianie bez výraznejších šumov a „epliptických záchvatov“. CELKOVO: 3,5* (ale vzhľadom na fanúšika fantasy si Johna Cartra určite ešte niekoľko krát pozriem, nakoľko vo mne vyvolal po skončení príjemný pocit a to sa pri akomkoľvek filme počíta 2x, zamrzí len fakt, že mal na oveľa viac, chcelo by to možno väčší tvorcovský rozhľad a nie len točiť film ako na „zakázku“ bez jedinej inovácie, reputáciu sice už však nepraviť nemôže, keďze osud pokračovania padol rýchlejšie ako tržby)

Watkinsov predošlý počin Eden Lake (4*) považujem za vynikajúcu adrenalínovú jazdu, ktorá dokonca vyvolala v divákovi aj pár otázok o súčasnej spoločnosti. Tento krát opäť zabŕdol do hororových vôd a zrežíroval remake The Woman In Black, do ktorého som vkladal dosť vysoké očakávania, vzhľadom na to, že sa odohráva v pútavom prostredí strašidelného domu koncom 19.storočia a presne tento typ hororu mám rád. Popravde však takmer väčšina z mojich očakávaní zostala nenaplnená. Tam kde zo zabehnutého konceptu exploitation dokázal pri Eden Lake vyťažiť maximum, čo tento subžáner ponúka, do Woman In Black nepriniesol ani štipku inovácii, len trestuhodne kopíruje zabehnuté a tisíc krát omieľané postupy duchárskych historiek. Čo by na jednej strane až tak nevadilo, ak by do toho zakomponoval správne mrazivú atmosféru a pútavý príbeh. Zlyháva v oboch prípadoch. Predlohu som si ešte nestihol pozrieť, takže neviem, či je to vina pôvodného filmu alebo Watkins takto zmäkol. Vo svojej podstate film nie je zlý, len... prvých 50 minút (pokiaľ nepočítam úvodné 2 minúty) sa v podstate nič hororové nedeje. Príbeh je po väčšinu času zbytočne naťahovaný, keďže jeho smerovanie a rozuzlenie je zrejmé po cca. 20 minútach. Pozornosť tým pádom drží len zaujímavé prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, vrátane dobových rekvizít, kostýmov a pod. Hororovejšie ladená je až záverečná 40 minútovka, z ktorej najviac vyniká 15 minút, ktorých Daniel Redcliff strávi v noci v opustenom dome. Tu však celé dianie stojí len na tom, či na neho divák pristúpi alebo mu bude liezť na nervy. „Strašenie“ je totiž zakaždým postavené na tých najjednoduchších základoch – postava niekam vkročí, pozrie, natiahne sa a duch urobí baf na diváka v sprievode hlasnej hudby. To sa síce využíva pri viacerých hororoch, tu však postupne naberá interval jeden krát za dve minúty. Je až smutné sledovať, že Watkins sa nezmohol na nič iné, nebuduje atmosféru, nevyvoláva zimomriavky, len sa z každého rohu snaží nechať na postavu (resp. diváka) niečo vyskočiť. Odhliadnuc od toho je však pobyt v dome tou najzaujímavejšou časťou filmu. Rozuzlenie filmu ako som už napísal je odhadnuteľné dávno dopredu, navyše sa pri ňom začnú do popredia dostávať otázky s haprujúcou logikou filmu (SPOILER Prečo sa žena v čiernom vlastne zjavuje a v podstate zapríčiňuje smrť detí, ktoré nemajú nič spoločné so smrťou jej potomka? Navyše, keď táto smrť bola len nehoda a nie zámer? / Prečo celý čas v dome straší hlavnú postavu? Ak by sa jej chcela zbaviť tak ju taktiež zabije ako spomínané deti? / Prečo hlavná postava bez problémov vyloví mŕtveho chlapca z močariska, keď predtým to bol pred dedinčanov taký veľký problém? Atď. KONIEC SPOILERU) Jediné čo ma prekvapilo je nie príliš potešujúci samotný záver filmu, ktorý som v tohto druhu príbehu tento krát nečakal. Pútavým tak vo filme ostáva hlavne vďačné prostredie opustenej dedinky plnej hmiel a temný opustený dom na ostrove. Daniel Redcliff zvládol úlohu obstojne a celkom sa mu podarilo vymaniť z „harry potterovskej ságy“, zároveň aj slušne spĺňa úlohu „ťahúňa“ nástročného publika odchovaného na čarodejníckej ságe. Napriek mojej predošlej kritike sa však jedná síce o priemerný, ale neškodný hororík staviaci na lakačkách, ktorý ako jednohubka obstojne poslúži, ale vzápätí vyšumí z hlavy ako lacné šampanské. Watkins, nabudúce chcem viac! CELKOVO: 3*

Season 1 = 3*