maddy

Na rovinu: druhá tohtoročná Snehulienka sa mi páčila a niečo viac ako až príliš infantilný, preplácaný a gýčovitý Mirror, Mirror (2,5*) od vizuálneho mága Tarsema Singha. Má však trocha nešťastnú úlohu - názvom Snehulienka a Lovec láka skôr detské, nanajvýš pubertálne publikum, napodiv sa však po dlhom čase od Pána Prsteňov jedná o temnejšie ladenú fantasy (aspoň mne sa nevybavuje žiadna iná “dospelejšia” fantasy od dôb Návratu Kráľa, všetky tie Narnie a Zlaté Kompasy atakovali skôr detské publikum). V tomto je film príjemným prekvapením. Problém bude len deťom vysvetliť, že toto nie je Snehulienka práve pre nich a pustiť im neškodný Mirror, Mirror (v podstate rovnako nešťastná úloha ako temnejšie až hororovo ladená Červená Karkulka (3*) z 2011). Debutant na poli celovečerného filmu Rupert Sanders svoj pôvod v krátkych hororoch nezaprel, a aj keď si film stále (pochopiteľne ako každý hollywoodsky blockbuster) drží rating PG-13, servíruje pár prekvapivých záberov (jedenie vnútornosti vtáčika). Približuje sa skôr pôvodnej Snehulienke od bratov Grimmovcov ako tej pestrofarebnej Disneyovke, ktorú všetci poznáme. Pochvalu zaslúži v prvom rade vizuál, ktorý je priam perfektný a takmer 200 miliónový rozpočet je vidieť v každom zábere. Temný les, krajina víl, naháňačka s trolom, čarovné zrkadlo, premeny zlej kráľovnej, záverečná epická bitka s útokom na hrad - približne každých 5 minút film servíruje oku dokonale lahodiace obrázky. Obraz je ladený do špinava a ani hudba sa nebojí hlbších tónov. Z hercov vyniká Charlize Theron, ktorá tento rok chytila druhý dych (viď Prometheus a Snehulienka) a aj tu dokazuje, že jej záporná postava výborne sedí, vytvorila jednu z najvýraznejších postáv, ktorá napodiv tiahne celý film (škoda, že po prvej tretine, ktorá je jej venovaná musia povinne dostať priestor ďalšie postavy). Chris Hemsworth potvrdzuje, že má cit na podobné role a srší z neho podobná charizma ako v Thorovi, výnimkou ostáva iba Kristen Stewart, ktorá si s vyplašeným výrazom, ktorý nahodila už v prvom Twilighte vystačuje aj po toľkých rokoch (dievča haló mimika!). Čo film zráža nadol je oklieštený príbeh – áno, nechýbajú základné atribúty klasického príbehu ako otrávené jablko, bozk z pravej lásky, (na silu zakomponovaní) trpaslíci a pod. Na tento motív nabalili tvorcovia dokonca úplne odlišný fantasy svet ako ten rozprávkový, na ktorý sme zvyknutý. Avšak pokiaľ vo vyše dvojhodinovom deji nejde o nič iné ako o presun z miesta X na miesto Y a následný útek pred vojakmi, tak niekde je problém. Točiť kvalitnú fantasy bez výrazného príbehu s poctivo vybudovaným mýtickým svetom a určením jeho pravidiel jednoducho nejde (aké sú vlastne limity kráľovninej moci?!). Škoda, že na to sa v scenári absolútne zabudlo. Niekoľko motívov je načrtnutých, ale žiaden nie je ďalej rozvinutý (dokonca ani ten základný príbeh lásky snehulienky s lovcom a princom). Nepríjemne hapruje aj logika (Snehulienka po celoživotnom držaní vo veži bez problémov vzápätí cvála na koni, Ravenna ju celý čas loví, aby sa v 3/4 filmu mohla v jednej sekunde presunúť priamo k nej jedným kúzlom a pod.). Nepomáha ani jednoduchý scenár, pri ktorom som mal pocit, že postavy rozprávajú len preto, aby nebolo vo filme ticho, inak si nemajú čo povedať. Našťastie to všetko slušne odsýpa, stále sa je na čo pozerať, ani raz to nenudí a po tých 130 minútach (videná extended version) nakoniec ostane veľmi príjemná pachuť. CELKOVO: 3,5*, ale ako fanúšik fantasy/sci-fi zaokrúhľujem vyššie (po rokoch fantasy filmov s deťmi v hlavných úlohách ma toto bavilo o poznanie viac).

Vykrádačka Blade Runner + Minority Report + I, Robot + Dark City = Total Recall 2012. No a čo!? Ako správny fanúšik sci-fi túto akčnú sci-fi pecku nemôžem hodnotiť menej ako 4* Takýto nárez som vážne nečakal! Navyše Kate Beckinslae a Jessica Biel v sexi úlohách, čo viac si priať. Film ako taký ma v prvom rade baviť, a Totall Recall počas dvoch hodnín bavil na veľkom plátne priam dokonale! Perfektný vizuál, vynikajúca non-stop akcia, príjemná hudba, solídne herecké výkony (.. a ehm nelogický príbeh). Síce nadhodnocujem, ale vôbec sa za to nehanbím! 4* PS: pôvodná verzia so Schwerzenggerom sa môže schovať do kúta. / edit: pri Director's cut nie sú badať veľké rozdiely

Sci-Fi pre fanúšikov Twilightu. Nech mi nikto nehovorí, že Collinsová prišla s nápadom na túto knihu pri prepínaní televíznych kanálov. Ledaže tam natrafila na 10x lepší japonský Battle Royale a 100x lepšiu americkú Truman Show. Dnešný filmový svet je plný rôznych remakov, reštartov, rebootov a neviem čoho všetkého, ale stále ma prekvapuje, čo sa dnes dokáže tvári ako „originálne“ dielo a pritom len vykrádať myšlienky iných. Každopádne knihu som nečítal, súdim len podľa jej sfilmovanej verzii. Viem, že sa hľadá (a v podstate už našiel) ďalší nástupca Twilight ságy, z ktorej môže štúdio ťažiť milióny ďalších 5 rokov, ale osekať námet o vraždení sa v aréne na prístupový rating PG-13 je priam hriech. Nie, nemusím vidieť v každom filme hektolitre krvi, ale aby účastníci reality show namiesto vlastnoručného zabíjania radšej zomierali útokom včiel a digitálnych psov, aj to mimo záberu, mi príde len ako slabý odvar. To radšej vážne zostanem u Battle Royale a jeho (slabšieho) pokračovania. Navyše aj základne motívy tu sú vysvetlené len veľmi scestne a povrchne – možno sa nápad rozvinie v pripravovaných pokračovaniach, ale z tohto prvého filmu teda nie je vôbec jasné ako Kapitol pomáhajú Hunger Games k nadvláde nad ďalšími krajmi? a k čomu sú vlastne určené? Aké sú ich pravidlá? Kto ich riadi? Navyše jedná sa len o ilúziu (programovanie tvorov a stromov) alebo o realitu? Trojvetový dodatok na začiatku filmu zdôvodňujúci prečo sa konajú mi k tomu naozaj nestačí. Tým pádom táto „originálna“ myšlienka pôsobí len ako zbytočná nadstavba kvôli tomu, aby sme mohli deti nahnať do vražednej arény (ktorá mimochodom vôbec taká vražedná nakoniec nie je). Navyše Hunger Games si nie sú vôbec isté, čo chcú vlastne kritizovať – celú spoločnosť a jej sociálny systém, reality show ? A navyše si neuvedomujú, že to čo kritizujú pritom samé predstavujú. Plno myšlienok je v pozadí načrtnutých, ale žiadna nie je ďalej rozvíjaná. Po tej zdrvujúce kritike by malo prísť asi čo najnižšie hodnotenie, ale koniec to až také zlé nie je. Z ústredných postáv vyniká sympatická Jennifer Lawrence, ktorá si pomaly, ale isto buduje hviezdny status (aj keď v X-Men: First Class sa mi páčila viac) a v podstate tiahne celý film. Laťku pozdvihuje zručný režisér Gary Ross, ktorý mal pravdepodobne úplne zviazané ruky, čo sa týka príbehu a brutality, ale aspoň dokázal vykresliť celkom ponurú atmosféru. Vypomáha si síce len kamerou a hudbou, ale za to veľmi nápadito zvolenou – stavil na surovú ručnú digitálnu kameru, dlhé a detailné zábery, ktoré v rámci kontextu pôsobia občas naozaj depresívne, navyše hudbu úplne zminimalizoval a tak je sledovanie dlhočizných detailov Jennifer Lawrence bez štipky melódie naozaj pútavé. Celkom netradičný prístup pre v podstate obyčajný teenegerský blockbuster. Prvá hodina odohrávajúce sa v 12. kraji a hlavnom meste Kapitol, zobrazujúca tréning bola svieža, plná očakávaní, prostredie pútavé a ani masky po babičke Lady Gaga mi nevadili (práve naopak). To, čo sa však malo rozbehnúť a na čom je film postavený však následne zlyhalo. Bojovanie v aréne je totiž natočené najobyčajnejších možným spôsobom. Neprichádza žiadne zvýšenie tempa, adrenalínu alebo napätia. Kecá sa, do popredia sa dostáva nedôveryhodný motív lásky. Každú chvíľu sa dianie síce snaží oživiť nejaký ten nový nápad – posielanie balíčkov, rozloženie požiaru, útok psov, zmena pravidiel a pod., ale to nemení nič na tom, že bojovanie v aréne je len slabým čajíčkom bez štipky inovácie. Záver spĺňa všetky očakávané klišé a tak sa film dopracuje v jednom a tom istom tempe do zdatného konca. Našťastie tempo 140 minútové filmu utečie nečakane svižne bez nejakých výrazných nudných scén, dá sa na to pozerať bez väčšej ujmy na mozgovej kôre, občas to prekvapí pekný záberom. Takže nakoniec slušný priemer a slušné 3*, ďalším jasajúcim fanúšikom rozhodne nebudem, ale určite mi je tento produkt o úroveň sympatickejší, a v prípade pokračovania som zvedavý na ďalší vývoj príbehu, ako v prípade zúfale nezaujímavého Twilightu. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Zombie sú teraz v móde, ale to snáď neznamená, že ich budú točiť všade ?! Taiwanská kultúra, hudba, kinematografia mi sú blízke, ale toto vážne nie. Amatérska zombie somarina, ktorá sa v druhej polovici premení na exploitation. Lacné digitálne efekty tu zakrýva jedina slušná kamera s modro-žltými filtrami a občas celkom dobré masky. Inak v podstate bez príbehu, bez napätia, bez strachu, v podstate bez všetkého, čo horor robí hororom. Ruky preč a už mi sem konečne dajte nejaký poriadny zombie horor. Tie zúfalosti, ktoré som videl v posledných dvoch rokoch mi už idú hore krkom. 1* (vážne viac nemôžem, aj keď zvyčajne mi sú ázijské snímky viac ako blízke)

The Dark Knight Rises dokazuje, kde sú hranice súčasnej Hollywoodskej tvorby, niečo takto majestátneho, ale zároveň na vysokej filmárskej úrovni som posledných pár rokov nevidel a najbližších pár určite ani neuvidím. Som zvedavý na ďalší Nolanov samostatný projekt, ten chlap nemôže sklamať. Napriek drobným vytkám považujem Dark Knight Rises za blockbuster roka. CELKOVO: 5*

K Inglourious Basterds som pristupoval s obavami (téma 2. svetovej vojny ma nikdy výrazne nebavila) a nakoniec som sa dočkal „klenotu“. Mať v dva a pol hodinovom filme dve a štvrť hodinu len čistú konverzáciu, navyše prevažne v nemčine a napriek tomu baviť každou minútou? No problem, na to tu je Tarantino. Jeho dialógy majú väčší náboj a pútavosť ako akčný trikmi nabitý výplach od Baya. Hlášky a pamätné dialógy púšťajú postavy z úst v tak zbesilom tempe, že je snáď nemožné ich všetky pobrať na prvý krát. 20 minútové dialógy pár postáv v dohromady asi štyroch kulisách (na čom bol minutý ten 70 miliónový rozpočet ako jediné nechápem) sú totiž úžasné napísané a v závere sa jednotlivé zdanlivo nesúvisiace scény spoja do fungujúce príbehu. Dalo by sa Tarantinovi vytknúť, že len opisuje zo štruktúry kultového Pulp Fiction, ale toto je jeho tradičný „trademark“. Rozdelenie na kapitoly má svoj zmysel, každá lemuje určitú časť príbehu, určitú skupinu zdanlivo nesúvisiacich postáv a končí vyvrcholením v podobe zabíjania. Dokonalý prístup, ktorý (aj napriek tomu, že sa Tarantino mierne opakuje) funguje aj po niekoľký krát. Či už sa sústredí na príbehom opradené postavy (Waltz, Laurent), na humor (Pitt) alebo emócie, nikdy neskĺzla do nudy, nebodaj trápnosti a dokonca ani zdĺhavosti. Výrazne si dopomáha výborne zvoleným castingom – všetci herci odvádzajú snáď svoj životný výkon – samozrejme prevláda, nebojím sa povedať, dokonalý Waltz (tomu by bolo aj 20 Oscarov málo!), ale radosť je pozerať aj na Američanov parodujúceho Pitta (vrcholom je scéna taliančiny s americkým prízvukom), Kruger, ktorá dokazuje, že je pod dobrým vedením viac ako obstojná herečka, krehkú Laurent ..mohol by som menovať každého herca zo záverečných titulkov. K tomu, ako už u Tarantina býva zvykom, pútavo zvolený hudobný doprovod. Jednoducho to všetko vytvára film, pri ktorom 150 minút utečie rýchlejšie ako predpoveď počasia rosničky na Markíze. Najlepší film od Tarantina! (neukameňujte ma, ale áno o malý kúsok lepší ako Pulp Fiction alebo Kill Bill Vol. 2) CELKOVO: 4,5*

Očakávať od The Tall Man druhých Martyrs je naivné. Po viac ako nezaujímavom traileri podľa ktorého sa film tváril ako lacný TV slasher akurát s Jessicou Biel v hlavnej úlohe sa však dostavilo prekvapenie. The Tall Man nie je horor, aspoň nie horor v pravom slova zmysle – samozrejme nájde sa pár scén ako krátke mučenie, ale inak sa jedná o zaujímavo koncipovaný thriller krížený s drámou. Je to nevýhoda? Za seba môžem prehlásiť, že rozhodne nie. Najzaujímavejšou zložkou sa tu napodiv stáva práve príbeh vyvíjajúci sa smerom, ktorý som pri tomto filme vôbec nečakal. Laugier práve tu dokazuje, že stále dokáže prekvapiť (tento krát však nie jatkami) a opäť sa javí ako zručný režisér, ktorý má snímok premyslený a plne pod kontrolou. Viem si predstaviť, že by sa v rukách iného režiséra film rozpadol na absolútnu zlátaninu. Laugier však v jeho priebehu ponúka, podobne ako v Martyrs, niekoľko zvratov o 180 stupňov a drží diváka v neustálom napätí ďalším vývojom. Dokonca ponúka aj zaujímavý pohľad na tému únosu detí z tej opačnej stránky ako je bežne zvykom. To bohužiaľ platí pre prvú cca hodinu, potom už nastáva mierna únava z témy, s príbehom sa nie je veľmi kde pohnúť, sústreďuje sa na zdĺhavé a zbytočné vysvetľovanie každého a jedného detailu a divákova fantázia už nemôže/nemusí nijako spolupracovať. V Martyrs tomu v závere dopomáhala silná myšlienka, tu ju nahrádza viac menej doslovný a zbytočný „happy end“. 105 minút sa nakoniec javí ako priveľa. Oceňujem však tú prirodzenú zmenu žánrov. To čo sa zo začiatku tvári ako zbesilá thrillerová naháňačka únoscu VS obeti, neskôr servíruje pár hororových scén a na koniec skĺza cez kriminálku až po drámu. Po technickej stránke skôr bežný štandard (občas mierne televízny), ale nič vyslovene lacno pôsobiace – z daného prostredia malinkej dediny, lesu a jaskyne toho ani viac vykúzliť nešlo. Napriek obavám sa Jessica Biel nakoniec do úlohy „matky“ výborne hodila, ostatní herci sú skôr do počtu. Záverom: slušný snímok, ktorý prekvapil tým ako sa nakoniec vyvíjal, len od neho nečakať horor, nebodaj Martyrs 2. Laugier sa vydal nečakane iným smerom. A po jeho zhliadnutí oceňujem ten nudný trailer, že neprezradil ani kúsok z deja, strihači mali pre tento krát naozaj ťažkú úlohu. CELKOVO: 3*

Doomsday Book vyzeral ako celkom ambiciózny projekt. Tri poviedky vynikajúcich juhokórejských režisérov (Pil-seong Im - napr. Antarctic Journal 4*, Hansel & Gretel 5* / Ji-un Kim - A Tale of Two Sisters 5* Good, the Bad, and the Weird 3,5*, I Saw The Devil 4*...) pojednávajúce o „našom“ súdnom dni. Nakoniec sa z toho vyvinula neskutočná absurdita a sklamanie roka 2012 na poli ázijských filmov. Prvá poviedka pojednáva o „zombie“ nakáze. Zombie v podaní Juhokórejcov? Bohužiaľ, nechajte si zájsť chuť! Z počiatku sa jedná o nejakú prapodivnú romantickú komédiu, a keď asi po 20 minútach vypukne nákaza, tak záberov na zombie svet je málo a nečakajte ani žiadne naháňačky s žijúcimi postavami, ani žiaden gore. Jednoducho nepríde nič ... namiesto toho sledujeme ako si juhokórejska moderátorka (alebo politička? Deň po zhliadnutí si už ani to nepamätám) spieva ruské piesne. Osobne som sa ani raz nezasmial. Nejaký pokus o sociálnu kritiku je badať (krátky záber na evolučný vývoj človeka až po zombie), ale všetko je utopené v trápnom nevhodne zvolenom humore. Posledných cca 5 minút na diváka čakajú aj nejaké veľkolepejšie zábery na mesto alebo prelet helikoptérou, ale predošlú nudu to nedokáže zachrániť. Jedine, čo stojí za zmienku je technické spracovanie, ktoré je naozaj na úrovni, vrátane masiek – tých pár zombie Kórejcov nepôsobí tak smiešne ako to znie. 2* / Druhá poviedka značne zmení prístup a jedná sa o filozofickú drámu. „Doomsday“ tu predstavuje strach z robotov vyspelejších ako sú ľudia. Akokoľvek zaujímavo to znie, tak zabudnite na hocičo v štýle „I, Robot“. Jedná sa totiž o pomalú drámu s množstvami dialógov/monológov. Ústrednou postavou tu je robot, o ktorom si myslia, že je Buddha. Zvolený prístup by síce nevadil, ale na to by poviedka potrebovala silný scenár. Musela by pokladať otázky, ktoré „intelektuálne pozdvihnú“ alebo sa nad nimi je možné aspoň zamyslieť. Nič také nečakajte. Jedná sa len o prapodivný pokus o filozofický blábol. V závere sa to navyše snaží vyvolať emócie, ale kde nie je žiaden vzťah k postavám, tam to jednoducho nejde. Čo poviedku opäť drží nad vodou je opäť priam brilantné technické spracovanie. Robot vyzerá ako by vypadol z vysoko miliónového amerického blockbusteru, zaujímavé je nasvietenie budhistického chrámu alebo aj futuristická strohosť chodieb/bytu vytvára aspoň filmové obrazy, na ktoré je radosť pozerať. Škoda len, že im chýba akákoľvek hĺbka. 2* / Posledná poviedka pojednáva o zrážke Zeme s ...ehm... asteroidom vo forme biliardovej gule (nie, to nie je spoiler bolo to už aj v traileri). Keď predošlé poviedky boli značne absurdné, tak pri tejto poslednej je absurdita na maxime. Neviem, či to mal byť pokus o tragikomédiu alebo paródiu, ale poviedka skáče každou sekundou z jedného žánru do druhého. Raz pridáva na vtipe (značne nevtipnom), inokedy sa tvári ako smrteľne vážna apokalyptická dráma, na konci tlačí na pílu a zobrazuje postavy zaliate slzami, ale je otázne, či to myslí vážne, keďže sa venuje takto absurdnej téme. Budem sa opakovať, ale poviedku opäť drží na úrovni len slušné technické spracovanie. 1,5* / CELKOVO: 2*

Nie len kórejské kvalitné hororové časy sú už dávno preč, ale pomaly sa „do dôchodku“ uberajú aj inak na horory vynikajúci Thajci. Ich posledné zárezy do tohto žánru už totiž nespadajú takmer ani do „priemeru“. Issara Nadee natočil skvelý Art of the Devil 2 (4*) a priemerný Art of the Devil 3 (3*), z Dark Flight sa tak mohlo vykľuť hocičo ...a veru, že sa aj vykľulo a režisér si drží strmo klesajúcu kvalitu filmov. Dark Flight je typický súčasný thajský horor, ktorý sa snaží tlačiť na pílu zo všetkých strán, ale bohužiaľ nič nefunguje. Príbeh a jeho rozuzlenie je jasné pri treťom zábere, prevažne digitálny duchovia strach nenaženú, stopáž je zbytočne prestrelená (105 minút!), herci prehrávajú, čo sa len dá (v poslednej polhodine mi vrieskanie pri každej príležitosti išlo tak na nervy až som uvažoval, že film dopozerám v „mute mode“). Vizuál ten si Thajci našťastie udržať stále vedia – kamera slušná s modrými filtrami a pod. má svoje čaro, hlavne v porovnaní s japonskými televíznym hororovými zárezmi. Oceňujem nápad presunúť horor o duchoch do lietadla (aj keď na ploche jednej uličky, kokpitu a nákladnej časti sa toho veľmi vymyslieť nedá), ale tentokrát bol ubitý v poriadnej dávke klišé. Zo začiatku si film udržal pútavosť, ale tá prudko upadala každou pribúdajúcou minútou. Jednoducho horor, ktorý nevystraší, nezaujme, skôr otrávi. CELKOVO: 2*

Tomuto hovorím filmové umenie, keď film aj po svojom skončení núti k hlbšiemu zamysleniu, položeniu si otázok a pod. Depresívny snímok, ale zároveň veľmi humánny. Pôvodná kritika súčasného školstva postupne na seba naberá niekoľko ďalších podzápletok (staroba, prostitúcia, spolužitie, rodičovstvo a pod.), aby vytvorila komplexný obraz našej spoločnosti a jej (neriešiteľných?) problémov. Toľko silných tém v jednom filme a pritom ani jedna nie je zbytočná. Skrz inteligentný scenár pokladá niekoľko závažných otázok, ktoré nútia k zamysleniu. Servíruje skutočné ľudské dialógy, momenty zo života, širokú škálu emócií. Žiadne utešujúce rozriešenie, žiadne zadosťučinenie, len melancholické zakončenie bezvýchodiskovej situácie. V závere ponúka aj niekoľko zaujímavých a nečakaných rozuzlení. V podstate ani nemám slov, páčilo sa mi takmer všetko – od tém, cez špičkové herecké výkony (Brody – ďalšieho Oscara prosím, prekvapivo Lucy Liu, ktorá už poriadnu rolu potrebovala, Hendricks, Harden, Petersen...), po autentickú takmer až dokumentárnu kameru a jemnú hudbu (podmanivý klavírny motív). Uznávam, že v určitých momentoch je to príliš jednostranné, ale to je forma, ktorá si Tony Kaye zvolil – zobraziť tú najväčšiu skazu, ten najhorší možný scenár a psychický úpadok. Som rád, že aj v dnešnej „hollywoodskej“ dobe sa niekto nebojí natočiť takto inteligentnú výpoveď a pozdvihnúť filmovú tvorbu zase o úroveň vyššie. Snímok pre náročného diváka, škoda len, že trval tak krátko, pretože s nastolenými myšlienkami by bez problémov dokázal vyplniť aj dvojhodinovú stopáž. CELKOVO: jednoznačných 5* Tony Kaye toč prosím ťa viac filmov! PS: na samotný záver citát z komentára užívateľky retrogirl2: „Hodnotící ODPADEM asi prošli lobotomií a nezbývá jim nic jiného, než si pustit Teletubbies...„