maddy

V podstate súhlasím s prvým komentárom, ktorý sa tu vyskytol od užívateľa Vavča. Príbeh o „laotong“ – celoživotného priateľstva dvoch žien (perverzáci nech si to nepletú s lesbizmom) plynie pomaly, jemne, bez zbytočného nátlaku na divákove emócie. V pozadí pár historických udalostí Číny, pre Európa možno trocha nepochopiteľná mentalita (napr. zviazanie nôh malému dievčatku kvôli dobrému sobášu) - osobne mi táto „rozdielnosť“ ale imponuje, takže ju určite nepovažuje za negatívum skôr naopak. Prelínanie troch časových rovín mi však príde značne nezvládnuté. Ako nadšenec do ázijskej kinematografie nemám problém s rozlíšením hercov, ani s občas komplikovanejšom uchopením deja. Tu sa to však režisérovi mierne rozpadlo pod rukami a ako celok nedrží až tak pokope, ako bolo zamýšľané. Pritom samotný príbeh nie je nijako zvlášť komplikovaný, režisér ale zbytočne skáče od udalosti k udalosti – raz sledujeme príbeh zo súčasnosti, o chvíľu z 90. rokov 20. storočia, potom až z 19. storočia, neskôr opäť 20. storočie, 19. storočie, súčasnosť, zase súčasnosť, 19. storočie ...atď. Jednotlivé udalosti mi tak prišli pomiešané a tým pádom postupne upadol záujem o to, čo bude nasledovať. Kým sa mi podarilo vcítiť s hrdinkami v jednom období, tak príbeh zbytočne (niekedy len na niekoľko minút) skočil do iného obdobia. Škoda, kiež by režisér ustriehol celkové podanie príbehu vyznel by film inak, v závere možno emocionálne údernejšie, pretože predloha mu to priam ponúkala. Po technickej stránke však na výbornú, herci vynikajúci – očarila ma vynikajúca Li Bingbing, ale ani Jeon Ji-hyeon nesklamala (napriek jej „kórejským koreňom“ som jej veril každé stvárnenie typickej čínskej ženy), prekvapila účasť Hugh Jackmana, o ktorom som vopred nemal informáciu, že bude vo filme účinkovať. Za vrcholnú scénu považuje nenápadné intímne priblíženie hlavami oboch hrdiniek. Námet zaujímavý, ale ponúkal určite aj viac. Nebyť „nekompaktnosti“ snímku, ktorá ho zráža o niečo nižšie a nedovolí dostatočne vniknúť do deja, išiel by som s hviezdičkami aj vyššie. CELKOVO: 3* (PS: taktiež ma potešili popkultúrne odkazy na spevácku hviezdu Faye Wong – dokonca s piesňou „Impatience (anglický preklad)“, a na legendu Teresu Teng)

Na rovinu sa priznám, že detailne nepoznám históriu Iraku, dopodrobna ich boj s Kuvajtom, tobôž nie životopis Saddáma Husajna, napriek tomu mi film sprostredkoval vynikajúci zážitok. Popis jeho deja znie možno až príliš „politicky“, ale opak je pravdou a politický podtón je cítiť naozaj iba v náznakoch (neskĺzol do nudy ako napríklad minuloročný Fair Game (2,5*), kde bez znalosti celého „backgroundu“ divák len tápal v deji). Devils Double viac zabŕda do thrillerových vôd, pri ktorých ťaží hlavne z napätého vzťahu medzi Saddámom a jeho dvojníkom. Nechýba správna dávka brutality, erotiky a film si určite servítku pred ústa nedáva. Občas sa vyskytne veľmi prehľadná a realistická akcia, ktorá osvieži dej a „nakopne“ pár hluchších miest (nečakajte však žiaden akčný snímok, popis žánru tu na CSFD je dosť zavádzajúci). Dopĺňa to vynikajúce herectvo Dominica Coopera v dvojroli, ktorý dotiahol mimiku do takej podoby, že aj napriek tomu, že obidve postavy hrá ten istý herec nie je problém rozlíšiť, či je v zábere postava Udaya alebo Latifa. V dobe nekonečného počtu remakov sa cení aj celkový nápad a originalita pustiť sa do takto kontroverznej témy ako je zobrazenie života Udaya Saddáma Husajna. Kvalitný scenár dodáva punc reálnosti, neponúka žiadne „papierové“ repliky, ani nelogické prešľapy. Samotný záver s doslovom je pomerne rýchly, čo je na škodu, ale celé to krásne uzavrie a takýto nával emócie som v ňom vôbec nečakal. Technická stránka na úrovni s výbornou kamerou, zlato-žltými filtrami. Trochu mi chýbala výraznejšia hudba, resp. niektoré skladby sa mi do určitých záberoch vôbec nehodili. Miestami film síce zaváňa „filmografiou“ a je cítiť, že si tvorcovia určité veci prikrášlili alebo domysleli (na druhej strane ani nemali odkiaľ vedieť takéto detaily zo života Saddáma), občas sa vyskytne aj hluchšie miesto, inak však pre tento rok značne originálny a zaujímavý film. Až sa divým, že režisérom je Lee Tamahori, ktorý má na svedomí prúser XXX 2, prípadne ničím nevynikajúce štandardy (čítaj priemery) ako Die Another Day alebo Next. CELKOVO: 4* (cítim však, že po ďalšej projekcii/projekciách pôjdem aj vyššie)

Rozhodne zaujímavá dráma. Tí, ktorí tu bedákajú, že nedostali film točiaci sa 95% času okolo súdneho procesu ho buď nepochopili alebo pravdepodobne mali z (mne absolútne neznámeho) dôvodu skreslené očakávania. Puncture je totiž biografický príbeh právnika Mike Weissa, ktorý sa rozhodol bojovať proti korupcii v americkom zdravotníctve a veľkej farmaceutickej spoločnosti. Napodiv, tento boj sa odohráva na pozadí rôznych iných udalostí a tak sledujeme podrobnejší život Mike-a, jeho boj s drogami, postupný úpadok, vyčerpanie, nie len profesionálne, ale hlavne súkromné. Do toho všetkého sa rozohráva život iných postáv ako Paul Danziger (kolega Weissa), o niečo neskôr Jeffreyho Dancourta (zakladateľa spol. Safety Needle) a v neposlednom rade aj sestričky Vicky, ktorá celý tento boj rozbehla. Možno by pár užívateľov malo odhodiť predsudky voči Chrisovi Evansovi, nepodáva síce priam oscarový výkon, ale jeho zmena z tohtoročného uhladeného a dobráckeho Kapitána Ameriku na mierne zanedbaného drogovo závislého právnika je značne zaujímavá a dokazuje v nej, že nie je len „peknou tváričkou“ do big-budget movies alebo teen-komédii. Najväčším negatívom je fakt, že film sa počas svojej cca. 95 minútovej stopáže nedokáže venovať všetkým udalostiam dostatočne, na jednej strane kladie otázky o americkom zdravotnom systéme takmer v štýle dokumentárneho Sicko, na druhej strane sa im už nijako ďalej nevenuje a tak v niektorých momentoch vyšumia do prázdna. Toto nevyváženie medzi zobrazením súkromného života postáv a ich celoživotného boja tak v konečnom dôsledku neponúka správne zaangažovanie diváka a pôsobí mierne odťažito, čo je dosť na škodu, pretože z udalostí, s ktorými pracuje sa dala vytrieskať oveľa silnejšia dráma nie len jedinca, ale celej spoločnosti, kde veľkým firmám nezáleží na ich zdraví, ochrane, ale ... to už určite nie je potrebné ďalej rozoberať. Životný príbeh Weissa som doteraz nepoznal, takže úplný záver filmu ma rozhodne prekvapil. V konečnom dôsledku zaujímavá dráma, z ktorej ale jednoznačne cítiť, že mala na viac. CELKOVO: 3,5* (bez akýchkoľvek titulkov, keďže anglické, s ktorými sledujem 99% filmov v tomto čase ešte neboli k dispozícii)

Tomu sa hovorí, keď film prekoná trailer, a nie naopak ako to bohužiaľ býva zvykom. Musím podotknúť, že ako nie veľký fanúšik filmov s témou Planéta opíc (ani priemerného remaku z 2001) som k novému prírastku do tejto série pristupoval zo začiatku skepticky. Po nadšených ohlasoch od kritikov aj divákov som sa však začal na film tešiť čoraz viac, a na rozdiel od iných snímkov, kde nadšenie po dopozeraní filmu (prípadne už počas neho) opadne, tentokrát sa nič také nestalo. Rise of the Planet of The Apes (sakra dlhý krkolomný anglický názov) dokazuje, že aj téma zapadnutá prachom sa dá znovu oživiť do pútavej formy. Aj napriek tomu, že divák v podstate vie ako to musí celé dopadnúť sa ani na chvíľu nenudí. Hlavnú líniu tiahne presvedčivé stvárnenie digitálneho Ceasara, ktorý časom prevezme rolu hlavnej postavy, nechýba značné množstvo rozličných emócií – príjemná scéna na strome, zimomriavková „Noo!“, ani dojemná „Ceasar is home!“. Vedľajšie línie ako Alzheimer, romantika so zverolekárkou sú riešené na decentnej úrovni, tak aby zbytočne nebrzdili dej, ale dopĺňali ho. V závere, keď sa rozbehne cca. pol hodinová akčná scéna, tak režisér dokazuje, že vie natočiť aj veľmi zručnú akciu v štýle „bayovských“ blockbusterov a neraz vyraziť dych. Po technicky stránke nie je čo vyčítať, prekvapila výborná hudba, ktorá sa do popredia dostala viac ako som čakal a takmer dokonale korešpondovala s dianím na scéne, kamera vie byť pekne statická, ale vytvárať aj veľkolepé prelety, a počas akčných scén byť prehľadná. Herci prevažne v pozadí a ich „prácu“ prevzali z väčšej časti digitálne opice, snáď jediný výrazný je James Franco, ktorý má status vyloženého sympaťaká a tak s tým pracuje počas celých 100 minút. Fanúšikov určite potešia priame odkazy na pôvodný film (Icarus štartujúci na Mars, pomenovanie Brighteyes a pod.) Tí, ktorí sa radí vŕtajú vo filozofii a skrytých odkazov si určite prídu na svoje (otázky ohľadom práv zvierat, symbolika mesta San Francisco a „diskriminovaných“, sú zlí ľudia alebo... atď.). Záver je až príliš otvorený a môže pôsobiť rozporuplne, čo som popravde nečakal, ale keďže je plánovaná úplne nová trilógia, tak nevadí. Áno, nie je to bez chyby, občas je to priveľmi skratovité (hlavne úvod a vývin lieku), občas sa vyskytne logický prešľap (ale nijako extra zarážajúci – rýchly prerod ostatných šimpanzov na inteligentné bytosti, starnutie, resp. nestarnutie ľudských postáv, nárast počtu opíc pri úteku ...), nechýba určitá dávka klišé (súboj: veda vs money), pár infantilných scén a celková realita ako aj šablónovité vykreslenie ľudí je značne skreslený pohľad, ale prekvapivo to tentokrát absolútne nevadí, pretože Rise of the Planet of The Apes dokazuje, že aj typický 100% hollywoodsky blockbuster (čo si budeme nahovárať, nejedná sa o nič iné) sa dá natočiť s dávkou citu a tak, že sa divák necíti pri sledovaní hlúpo a za to palec určite nahor. Skvelá akčná dráma, ktorá sa spolu s X-Men: First Class a Captain America radí k tohtoročným najlepším „Hollywoodom“ (náhoda, že všetko sú reštarty/rebooty vracajúce sa príbehovo späť?). CELKOVO: 4,5* ... A CHCEM POKRAČOVANIE HNEĎ TERAZ!

Na Apollo 18 som sa tešil už od prvých zaujímavo zostrihaných „nič nehovoriacich“ trailerov. Zo sľubne vyzerajúceho klaustrofobického snímku sa nakoniec vykľul b-éčkový alien horor, čo by samo o sebe nebolo vôbec na škodu, keby zvolená „found-footage“ forma zbytočne nezhadzovala snímok o level nižšie. Rozumiem, že „f-f“ je po úspechu prvej Paranormálnej aktivity opäť v kurze (motto producentov: „lacný peniaz, veľké zisky“ teoreticky naplňuje veľmi sľubne), dokonca oceňujem skvelý nápad presunúť tento čoraz otravnejší „sub-žáner“ z domov, nemocníc, lesov priamo na Mesiac!, ale to čo zo začiatku vyzerá na atmosférický horor sa po krátkom čase zvrtne na typický klišéovitý monster horor. Dokonca mi zvolená forma vadila až do takej miery, že som si film predstavoval natočený „klasickým“ spôsobom (aj keď za lacný peniaz) a som presvedčený, že by bavil viac. Takto z toho vznikol dosť nesúrodý mix, pri ktorom som mal zmiešané pocity – na jednej strane absolútne nedôveryhodné info o tom čo sa „skutočne“ stalo, ktoré robí z diváka blbca (známejší herec Warren Christie napr. z nedávneho seriálu Alphas, ktorému máme veriť, že je „skutočný“ astronaut, nefungujúca fyzika (=gravitácia, kde astronauti dokážu na Mesiaci takmer aj behať), logika (ako sa natočený materiál s technickou 70. rokov dostal na web, keď v závere „pohorel“), navyše zábery kamier, ktoré v skutočnosti nie sú prítomné sa vydávajú za realistické zábery (!!!) atď. Aby som nebol len negativistický, tak musím oceniť v určitých momentoch zaujímavú atmosféru (v kráteri, záver v ruskom module), sci-fi prvky taktiež fungujú na výbornú, zvolené prostredie je vynikajúce a pôsobí pútavo (aj napriek tomu, že povrch Mesiaca ponúka stále tie isté zábery), samotný nápad s monštrami taktiež nie je na zahodenie, škoda, že sme si ich neužili častejšie. Suma sumárum: Vhodný a zaujímavý obsah v nevhodnej a nezaujímavej forme, súčasný trend „found-footage“ tentokrát nápady skôr ubíja ako by im vypomáhal. CELKOVO: 2,5*

Mdlé. To je slovo, ktoré mi po celých 90 minút vírilo hlavou. Mdlý príbeh, ktorý zo začiatku pôsobí ako pútavý krimi thriller, ale postupom času sa nijako nevyvíja, je vopred odhadnuteľný a očakávaný záver neprináša žiadne výrazné napätie alebo „zadosťučinenie“, posledná záverečná bodka (s černoškou Vicky) dokonca pôsobí skôr rozpačito. Mdlí herci, aj napriek takým menám ako Channing Tatum, ktorý síce nie je "top" herec, ale tu doslovne nemá čo hrať a po celý film si vystačí s jedným utrápeným výrazom v tvári, Al Pacino v pomerne zbytočnej úlohe, Katie Holmes solídna, ale okrem úlohy „dramatickej manželky“ jej rola nič neponúka, detskí herci stojá za zmienku ako jediní. Mdlá réžia, ktorá ma nedokázala vôbec emočne zaangažovať do diania, aj napriek tomu, že viacero tém sa javilo pútavo. Mdlý film, ktorý by na jednej strane zjavne chcel skúmať psychiku jednotlivých hrdinov a gradovať príbeh na maximum, avšak režisérovi sa to nedarí, jednotlivé zložky sú dotiahnuté minimálne. Chýba akákoľvek akcia a aj zvraty v príbehu sú podané tak, že vyfučia absolútne do prázdna bez povšimnutia. Mdlý snímok, ktorý mal rozhodne potenciál, čo sa týka príbehu aj zaujímavých hercov, ale dotiahol to ani nie „na pol cesty“. CELKOVO: 2,5*

Po Hulkovi, Iron Manovi a Thorovi sa svojho celovečeráku dočkal aj Captain America a stal sa tak posledným premostením k Avengers. Úprimne a bez nátlaku priznám, že Kapitána Ameriku som vnímal ako symbol amerického vlastenectva, pýchy, patriotizmu, ideálov a jeho prevedenie na plátno som si nevedel predstaviť a bolo určite výzvou aj pre samotných tvorcov pokiaľ chceli zabodovať aj u mimo-amerického publika . Nakoniec som ani netušil, že mi prichystá jedno z najväčších tohtoročných prekvapení. Chris Evans bol do hlavnej úlohy tou správnou voľbou, po značne nesympatickom prevedení superhrdinu vo Fantastic Four, aj on našiel postavu, ktorá mu typologicky sedí. Hugo Weaving pokračuje vo svojom pohľade zloducha ala Matrix. Poteší odviazaný Tommy Lee Jones, ktorý sa konečne od dob Mužov v Čiernom neberie vážne. Vizuál filmu sa zjavne inšpiruje v X-men: First Class - prevažne realistické dobové kulisy sú občas narúšané pestrými farbami (teleporty, magická energia, niektoré kostýmy..), nechýba šmrnc starých bondoviek (naháňačka medzi postaršími autami, vedec s najnovšími technickými vychytávkami a pod.) Ale čo je najhlavnejšia a najpútavejšie, a čo robí Kapitána Ameriku zaujímavého aj pre napr. Európanov, je irónia a skrytý parodický humor, ktorý si robí žarty z celého amerického patriotizmu a vymývania mozgov pomocou zobrazenia ideálov americkej spoločnosti – najlepšie to vystihujú na prvý pohľad nezmyselné scény, ktoré nie sú pre samotný príbeh takmer vôbec potrebné, a tým sú muzikálové propagandistické vystúpenia Kapitána Ameriku. Je im dokonca venovaných dobrých 20 minút stopáže. V určitých smeroch sa snímok pohybuje aj na tenkom ľade, čo by som v „mainstreamovej“ tvorbe teda nečakal ani zďaleka – bez zbytočných rečí rieši prítomnosť Hitlera, nechýba (snáď nie je potrebné nikomu vysvetľovať čím inšpirovaný) pozdrav typu: Heil Hydra! Zasadenie vymyslených postáv do reálnych udalosti taktiež evokuje posledných (resp. „prvých“) X-menov. Dialogy majú správny šmrnc, sú podané s dávkou humoru a neraz sa stane, že bavia viac ako samotná akcia. Nechýba niekoľko podzápletok – najvýraznejšia je tá romantická, dokonca vyšla v spojitosti so záverom snímku na jednotku a mala ten správny emocionálny dopad. Joe Johnston bol sprvu obávaná voľba, vzhľadom na „pestrosť“ jeho snímkou (od rodinného Jumanji, cez akčnejší a hlúpejší Jurský Park 3 až po naivný romanticko-hororový pokus Vlkolak). Jeho réžia ale pôsobí viac ako zručne, vie ako uchytiť danú látku a vystavať ju po každej stránke. Nechýba povinný zoznamovací úvod, prerod na superhrdinu, jeho následné využívanie, až prechod k záverečnej akcii. Tej tu nie je možno toľko, ako by poniektorí diváci čakali, ale je natočená veľmi zručne. Takmer pripomína štýl 90. rokoch osviežený o efekty z 21. storočia. Nič nekazí ultra-rýchly strih, spomalené zábery sú využívané v rozumnej miere, nepreháňa sa v superhrdinských schopnostiach. Niekedy je však akcia až priveľmi skratovitá a pomalšie hnanie deja dopredu by nebolo vôbec na škodu. Pôsobí to miestami ako päsť na oko, keďže rozjazd je pomalší a zaberie vyše 70 minút a jeho následné zrýchlenie v 3/4 snímku ponúka 10 prestreliek v 10. rôznych lokalitách za jednu minútu. Čo občas zamrzí, pretože v takejto príjemnej atmosfére akú film vytvoril by som vydržal aj počas 3 hodinovej stopáže a nenudil sa. Suma sumárum: jedna z najlepších tohtoročných popcornových zábaviek, ktorá však ponúka aj „niečo“ viac a Marvel, zo začiatku kontroverzného Kapitána Ameriku, vytvoril jedného z ich najsympatickejších superhrdinov. Určite to nie je dokonalý film a ani sa netvári, že by chcel súperiť z najkvalitnejšími snímkami tejto doby, ale za to je nadmieru zábavný a to v ňom ide, o nič viac. A povedzme si pravdu, v dnešnej dobe niekedy niet nad zábavu, ktorá neurazí a po jej skončení ostane príjemný pocit. Je priamočiary ale nie hlúpy, akčný ale nie banálny. Film sa na nič nehrá, pohybuje sa šikovne v zabehnutých mantineloch komixových adaptácii, neberie sa zbytočne vážne, ale ani neklesá k trápnosti. Čo sa týka 3D je nevýrazné, a skôr ruší, ale verím, že to bol len marketingový ťah producentov na prilákanie väčšieho množstva divákov. PS: dopozerajte titulky až do konca ;) CELKOVO: 4,5*

Do tretice sa tento rok Južná Kórea snaží oprášiť zašlý duchársky námet. Po nudnom White: The Melody of the Curse (2*), prišiel o niečo slušnejší The Cat (3,5*) a pomaly sa začalo blýskať na lepšie časy, sám som dokonca ospevoval vzkriesenie padlého Juhokórejského hororu. Bohužiaľ a veľmi nerád musí uznať, že to bolo len malé osvieženie a Ghastly je opäť oným pomyselným „klincom do rakvy“ tohto žánru. Ghastly zo začiatku pôsobí ako štandardná ducharina, aby sa neskôr zvrtla na ničím zaujímavú variáciu na horor Omen (ten americký, nie thajský snímok s rovnakým názvom!), prípadne na podobne ladený taktiež juhokórejský horor Acacia (3*). Nastupujú klasické snové prvky, plno klišé, chýba akákoľvek originalita, osvieženie, nadhľad alebo čokoľvek, čo by udržalo pozornosť. Jednoduchá zápletka, ktorá by zaplnila sotva 10 minút stopáže, je podaná zbytočne komplikovane a natiahnutá na (síce len) 70 minút, ale pomerne nepekne sa vlečúcich, Záver je predvídateľný zhruba od 15 minúty a nevyniká ani inak skvelá Juhokórejská technická stránka – kamera je štandardná, ale to je tak všetko, neponúka žiadne zaujímavé pohľady, nájazdy a pod., hudba nevýrazná a aký taký pokus o zapamätania hodnú hororovú melódiu som zaregistroval až v záverečných titulkoch. Napriek tomu, že vo filme napr. vraždia aj deti, tak mu chýbajú akékoľvek emócie a je podaný až neuveriteľne staticky. Za zmienku stojí snáď fakt, že štandardné šokujúce momenty sú nahradené slušnou dávkou gore, čo sa v kórejských hororoch nevyskytuje práve na dennom poriadku. Skrz naskrz priemerný snímok, ktorý nestojí za veľkú pozornosť a skôr nudí ako baví. Je poľutovania hodné, že juhokórejskí režiséri už dávnejšie stratili tzv. primát najlepších ázijských hororových režisérov, ktorý po nich momentálne prevzali „kolegovia“ z Thajska. CELKOVO: 2*

Toto vážne nebol remake španielskeho Secuestrados (Kidnapped)? = Dom zbohatlíkov, rodinka s jedným dospievajúcim faganom, nepodarený pokus o lúpež a pár záverečných kvázi „šokujúcich“ odhalení? Povedomé? Kdežto španielsky pokus o tisíc krát omieľaný tuctový thriller odohrávajúci sa prevažne v jednom dome ma skôr iritoval ako bavil, Trespass som napodiv zvládol dopozerať bez nejakej výraznej nechuti. Je to síce stále neuveriteľne predvídateľné klišé s ničím nevynikajúcim scenárom a prvoplánovým prekombinovaným záverom, dokonca chýba čo by len štipka gore, až krútim hlavou, že na to niekto dal v dnešnej dobe peniaze a čo tam robia herci typu Nicole Kidman, Cam Gigandet alebo Nicolas Cage (dobre, ten berie kvôli „údajným finančným problémom“ každú a jednu úlohu), ale povedzme si pravdu, že nebyť spomínaných hercov asi sa o film nikto dobrovoľne nezaujíma. Na druhej strane však po technickej stránke veľmi slušne natočené, na čo je Schumacher expert a celkom rýchlo odsýpajúce vďaka neustálemu dianiu na plátne/obrazovke. Uraziť to na rozdiel od iných podobných filmov ani veľmi neurazí, len ostane pocit úplnej zbytočnosti. Čistý priemer, ale na zabitie jedného večera po náročnom dni celkom postačuje, točia sa aj oveľa väčšie kraviny a keďže som spomínanému Secuestrados dal 2*, tak tu musím ísť aspoň za technickú stránku a celkom odsýpajúcu stopáž o tú hviezdičku vyššie. CELKOVO: 3*

Niektorí, resp. väčšina užívateľov CSFD ako aj fanúšikov Hellraisera zatracuje posledné prírastky do tejto série (napr. Hellseeker, Deader, Hellworld ...). Sám nepovažujem novšie diely za žiaden zázrak, dokonca si myslím, že za zmienku stojí len pôvodný Hellraiser z roku 1987 a jeho následne pokračovanie z 88smeho, avšak po zhliadnutí „deviatky“ s podtitulom Revelations bude asi nie jeden divák ďakovať aj za takú blbosť ako Deader, pretože H3 až H8 sa aspoň dajú nazvať „filmami“, kdežto Revelations si snáď toto označenie ani nezaslúži. Prúser značilo už meno režiséra, ktorý ma na svedomí také „straight-to-video“ veľdiela ako 30 Days of Night 2 alebo Mirrors 2, jeden by si až povedal, že má nejakú úchylku na ničenie pôvodných hororov ich zbytočnými pokračovaniami. So zatiaľ posledným Hellraiserom klesol až na samotné dno. Otrepaný príbeh zjavne inšpirovaný Hellbound-om plný klíše, nesympatických postáv v podaní otravných hercov, s množstvom nelogickostí (chlapík s dierou v bruchu bezproblémovo komunikuje), odohrávajúci sa po väčšinu času v dvoch miestnostiach, masky smiešne gumové ktoré pred 25 rokmi pôsobili strašidelnejšie ako tieto (Pinhead dopadol asi najhoršie a je viac menej na smiech), navyše Cenobitov tu je minimum, o ničom gore, takmer žiadna poriadna hudba. A aj napriek iba cca. 70 minútovej dĺžke sa snímok vlečie ako 6 hodinový film. Vážne neviem, čo by som mohol aspoň minimálne vyzdvihnúť. Nečakal som zázrak, ale ani takýto odpad. Pol hviezdičky za úctu k sérii Hellraiser, teda hlavne k jeho prvej časti. 0,5* RUKY PREČ! (po vzore užívateľa ricci.s pripájam môj poradovník série (od najlepšieho): H1, H2, H8, H5, H4, H6, H3, H7, H9)