Rosemary's Baby

Súčasný trend amerických televíznych staníc rozvádzať námety z filmov do seriálovej obdoby síce plne kvitujem a neraz priniesol skutočné kvalitné počiny, ale ako to väčšinou býva časom začne kvantita prevažovať kvalitu. Rosemary 's Baby je toho žiarivým príkladom. Aj keď v tomto prípade sa nejedná o štandardný seriál, ale o mini-sériu (dve epizódy o dĺžke 85 min.). Osobne by som sa novú Rosemary neváhal označiť doslovným televíznym remakom pôvodného snímku, pretože ten samotný mal 136 minút. Novodobá Rosemary má 170 minút, čo je len o pol hodinu navyše. Využíva ju, ale k dobru? Jednoznačne nie. Pôvodný film síce nebol po príbehovej stránke nijako výrazne komplikovaný, ale o to sa ani nesnažil. Išlo skôr o kvalitné uchopenie režiséra Romana Polanského, ktoré dokázal na scénu priniesť stiesnenú, neistú, až paranoidnú atmosféru, na ktorej celý čas staval a zaujímavo sa pohrával s divákom až do samotného záverečného aktu, kedy nebolo úplne jasné, či hlavná postava má len psychické problémy spojené s halucináciami alebo dočinenia s okultizmom. Slušne napínal nervy diváka, inteligentne pracoval s charaktermi a právom sa z neho stal (hororový) kult. Remake na to celé vyslovene kašle. Príbeh plynie bez výraznejších prekvapení, okolo postáv sa síce snaží vytvoriť akúsi auru záhadnosti, ale ide len o smiešny pokus, lebo od začiatku je zrejmé kam dej smeruje a ako sa bude vyvíjať (a to aj tomu, kto pôvodný film nevidel). Chýbajú akékoľvek zvraty, postavy jednajú hlúpo a hlavne s každým novým záberom čoraz skratovitejšie. Napriek trojhodinovej dĺžke sa vôbec nedarí vykresliť ich charakter a motivácie, namiesto toho si ich film účelovo prispôsobuje v každom ďalšom zábere (nie je vôbec zdôvodnené kedy sa manžel Rosemary pridal na stranu Satanistov atď.). Stopáž je naťahovaná zbytočnými scénami a postavu Rosemary stavia do úlohy hysterickej ženy, ktorá sa o seba nevie sama postarať a len bez rozmyslu plní pokyny zúčastnených. Občas zapochybuje a dokonca kontaktuje vyšetrovateľa, ale len preto aby v ďalej scéne mohla akúkoľvek ostražitosť zahodiť za hlavu a naďalej konať neuvážene. Part I bola doslovne zbytočná a na zoznámenie s postavami by v tomto prípade stačilo aj 10 minút ako útrpných 85 minút, Part II síce pridala navyše pár gore scén (asi 2) oproti pôvodného filmu, ktorý si bez nich plne vystačil a napriek tomu perfektne fungoval, ale je to len márna snaha, ktorá dnes nikoho neohúri. Týmto scénam navyše v deji chýba akýkoľvek zmysel a sú v scenári evidentne nadbytočné. Dúfal som aspoň v akékoľvek osvieženie počas záverečnej kultovej scény s kolískou. Tá však nesprostredkováva žiaden intenzívnejší nátlak na postavy. Len unáhlene (zo 170 minút je na ňu vyhradený ešte menší čas ako v originále) a nedôveryhodne zakončuje predošlý dej. Nešokuje, neprekvapuje, nakoľko je celý čas jednoznačné k čomu smeruje, necítiť pri nej napätie ... asi tak ako nie je nič cítiť počas celých tých 170 minút. Zmysel tohto okliešteného remaku mi teda úplne uniká, nakoľko pôvodná Rosemary funguje bez problémov aj dnes, takmer 36 rokov od vzniku, táto nová verzia neponúka nič navyše, čo by neobsahoval už skvelý originál a to čo v ňom fungovalo v nej nefunguje ani náznakom. Zoe Saldana je síce sympatická a pokojne som ju dokázal akceptovať namiesto skvelej Mie Farrow, ale v takto nevďačnej úlohe, resp. pod takýmto režisérskym vedením, veľa nezmôže. Patrick J. Adams, v úlohe manžela, bol napodiv výraznejšia postava ako manžel v pôvodnom snímku a oceňujem aj premiestnenie deja do Paríža, vďaka čomu sa zvýraznila odcudzenosť charakterov (Američanov) v neznámom prostredí, ale to sú prevažne len nepodstatné klady v inak nezáživnom, sterilnom remaku. Od Agnieszky Holland by som čakal rozhodne viac a práve kvôli nej na režisérskej stoličke som sa na novú Rosemary tešil. Výsledok je však ten, že takúto rutinu by dokázal sprostredkovať ktorýkoľvek béčkový režisér a ani by sa nemusel snažiť. To je pre Agnieszku veľmi zlá vizitka. Part I = 2* / Part II = 2,5* - CELKOVO: 2* (4/10) (22.05.2014) (menej) (viac)