Adrian

Vsetkeho vela skodi. Plati to aj pre onaniu. Jej naduzivanim sa clovek postupne coraz viac prepada do vlastneho imperia imaginarnosti a straca potrebny konakt s vonkajsim okolim... .

Až vyrastiem, chcem byt ako Big Z. Big Z je všetko... svižne natočená a zábavne sebauvedomelá rozprávka, i keď pravdepodobne hlavne pre odrastenejších.

Dávno som nemal tak príjemne "mrazivo-strašidelný" pocit už pri úvodných titulkoch filmu. Výborná hudobná kompozícia (aj napriek tomu, že okato obšľaháva ústredný motív z prvého Saw) a do prvej polovici ukážkovo budovaná plíživá atmosféra strachu a napätia. Slabinou je scenár, naplňujúci takmer každú povinnú formulku ghost story (i keď dve príjemné výnimky sa nájdu aj tu), ovšem o to väčšia poklona z mojej strany patrí Wanovi ako režisérovi. Jeho audiovizuálny rukopis a la Saw (i kvôli nemu prišlo u mňa odtušenie celkovej pointy ešte v úvodnej 15 minútovke) presiaka aj skrz úspešnú snahu budovať horor zo "starej školy", čo je len a len dobre. Vďaka jeho kamerovým hrátkam, jemným nuansám v nadviazanosti na hudbu už len záber na bábku budí mrazenie. Wan dokázal, že narozdiel od napr. takého Rotha talent skutočne má (nemusí to byť nutne vizionárstvo, ale len obyčajná schopnosť vedieť účinne pracovať s klišé). Ak v budúcnosti dostane do ruky aj poriadny scenár, nemám problém uveriť, že budú padať maximálne hodnotenia.

Výborne gradovaná, atmosférická psychóza ťažiaca gro svojich kladov z presvedčivého mimalizmu - tak v hereckých kreáciach ako i zvolenom prostredí...

Pilot sucks... / UPDATE: Po dvoch sezonach hlasujem aj za tretiu, pretoze potencial hlavne v rovine pribehu a nadhodenych uvah ma coraz vacsiu... .

Upozornenie: Komentar moze pre niekoho obsahovat pripadne SPOILERY. Bourne comes home. Pozadie príbehu je oproti predchodcom ešte viac kondenzované a aj dôležité body predostiera ako čistý fakt. Ultimatum je najosobnejším dielom v zmysle koncentrácie na Bournovu osobu a jeho cesty k cieľu. Výsledkom je film, ktorý pripomína vystrelený šíp letiaci k terču - bez prestávky v konštantnom napätí viaže na seba veľkolepé akcie, ktoré nedajú vydýchnuť. V tomto smere si film zaslúži absolutorium. Atmosferická hudba Johna Powella skvelo graduje obraz v každom zábere v dobre známom (mierne umiernenom, ale stále atraktívnom) Greengrassovskom štýle, aby v dvoch najvypätejších okamihoch úplne stíchla, čím drvivé nárazy na divácke emócie čisto iba obrazom ešte viac posiluje. Záver síce zaváňa klišé "ako ukončiť trilógiu", ovšem v Jasonovom prípade ide o krásne doťuknutie jeho príbehu, ktorý v troch dejstvách bolo radosť sledovať a ostáva iba veriť, že chamtivá ruka producentov ho už po vzore CIA konečne nechá na pokoji... ;-) Odísť treba v najlepšom. PS: Škoda nevyužitého Scotta Adkinsa - nielen v Undisputed II. dokazuje, že mu to vyýborne "kope i udiera". [Kontrolná projekcia]

Konečne diel, ktorý mi dokonale sadol - od skvelo budovanej a udržovanej depresívnej atmosféry, cez umne adaptovaný knižný kolos a hlavne precízna psychológia postáv ruka v ruke s presvedčivými výkonmi v rade mladých hercov. Prvý krát som veril Harrymu a zúčasteným všetko, čo prežívali.

90%. Jeden z "najštýlovejších" filmov (i keď pojem film, tu treba už naozaj transformovať do zaradenia "celovečerný videoklip") poslednej doby, ktorý ma však i srdce, resp. príbeh, i keď ho naplno odhaľuje hlavne až v záverečnej desaťminútovke. Niekto to môže brať ako klamanie telom, resp. nedotiahnutosť zámeru, mne to ovšem iba zintenzívňuje silné emócie budované predtým výlučne obrazom a zvukom. Skúsená hongkongská videoklipárka Susie Au natočila svoj debut nie spôsobom umiernenia svojho štýlu zo sveta "trojminútových" filmov, ale práve naopak. Videoklipovú estetiku ako i jeho samotný spôsob predkladania príbehu rozšírila na celovečerný záber magicky príťažlivým spôsobom, v ktorom divoké sekvencie (strihom i farebnou paletou) a la japonské exploatačné filmy 70´s dokáže v okamihu premeniť na pomalé, osudovosťou a melanchóliou presýtené atmosférické momenty ako vystrihnuté z toho najlepšieho od Wong Kar Waia (Chunking Express mi prišiel na um počas sledovania veľakrát a záver filmu zase spoľahlivo evokuje záver Fallen Angels). Zvolený štýl účinne na diváka prenáša pocit vyprázdnenosti a osamelosti v dnešnom Babylóne sveta, kde nie je problém či už telekomunikačnými, alebo dopravnými prostriedkami prejsť v krátkom okamihu z jedného konca na druhý, ale problém je prekonať túto cestu s niekým blízkym po boku. S niekým, kto by Vás v ten správny okamih chytil za ruku a potiahol... .

Podobne, ako predchadzajuci reziserov pocin Rules of dating nebol teen oddychovou romantickou komediou na temu nezavazneho randenia, ale vaznou a miestami az cynicky temnou dramou o suzovanych srdciach partnerskej dvojice, tak ani The Show Must Go On nie je zanrovo oblubenym gangsterskym thrillerom, ale dramou, detailne popisujucou neblahy osud maleho ganstera a dopad jeho povolania vo vztahu k jeho najblizsim. Kazdou ubehnutou minutou sa uvodne navodeny lezerny ton vytraca, resp. pretavuje do dramaticky sa stupnujuceho kolobehu snahy vymanit sa z predchadzjuceho zivota, pricom cim viac sa zmene k lepsiemu snazime, tym viac sa nedari. Vsetko usadene do kolaji, ktore castokrat prekvapivo ale funkcne narusaju zanrove stereotypy gansterskeho filmu s vybornym (resp. tradicne bezchybnym) Song Kang-ho v hlavnej ulohe. Ten v postave gangstera strednej urovne s radostou dava spomenut na jeden z jeho prelomovych filmov No. 3, startujucich jeho hviezdnu herecku karieru v jej pociatkoch.

Pararelne sa odvíjajúci dvojpríbeh detektíva, citovo sužovaného chorobou manželky a mladíka s desivou minulosťou v kórejsky hýčkanom, žánrovom ukotvení akčného thrilleru s noir prvkami. Pozitívom su hlavne pre daný žáner slušné spracované akčne sekvencie ako i práca s farebným tónovaním obrazu. Ovšem podobne ako pri Paradise Murdered sa aj pri Beautiful Sunday uhádnutím pointy (v prvej tretine pre pozorného diváka jeden dôrazný hint) celkové vyznenie časom silne vytráca do oblastí priemeru.