Adrian

Nielen na svoju dobu vynikajúca frame-by-frame animácia v kombinácii s prekvapivo zložitejším dejovým spletencom. Hýriaci karneval bizarností miestami burtonovskejší ako samotná Burtonova "nočná mora mŕtvej nevesty" o 60. rokov neskôr...

Videl a jednoznačne pre mňa malý film s VEĽKÝM srdcom a imho jeden zo Stevenových najvydarenejších. Neviazaná štúdiovými konvenciami, neuveriteľne ľahká a poetická road-movie (pre takýto film mám termín -> nespútaná tvorivá hravosť a radosť) s motívom dospievania mladého človeka (typická pre jeho neskoršiu tvorbu) a pútavou hrou s obrazom v kombinácii s chytľavým hudobným motívom. Navyše, tento film ostane pre mňa aj pamiatkou na jedno mimoriadne vydarené sobotné popoludnie roku pána 8.10.2005 :-)

Z historického hľadiska jeden z najvýznamnejších miľníkov juhokórejskej kinematografie, ktorý podáva humanistický, realistický a neprikrášlený pohľad na boj juhokórejských guerillových (partizánskych) aktivistov proti juhokórejskej armáde. Vo vrcholiacom prechode štátneho zriadenia v Južnej Kóreji išlo o prvý film, ktorý sa na spomínaných partizánov nepozeral ako na "čisté zlo" a prisluhovačov "smrteľného nepriateľa - Severnej Kóreji", ako to bolo zvykom v snímkach predchádzajúceho obdobia, ale práve naopak - vyobrazil ich ako ľudí bojujúcich za svoju vlasť, ideály a ktorý sa smerom k obyčajným civilistom - nachádzajúcim sa v tejto vojne medzi dvoma mlynskými kolesami, choval s rešpektom a s ohľadom na ich bezpečnosť - vždy keď partizánske jednotky zasahovali proti juhokórejskej armáde, prvoradá bola bezpečnosť civilistov. Navyše, oproti iným "antikomunistickým" juhokórejským snímkam tento film poukazuje na fakt, že čistý antagonizmus ku komunizmu nemôže byť kľúčom k definovaniu druhej národnosti/štátnosti. Takto prvýkrát dochádza verejne prostredníctovm filmu k nastoleniu otázky legitímnosti a správnosti "antikomunizmu" ako štátnej ideológie v juhokórejskom vládnucom politickom aparáte. Mimo politický aspekt je našťastie snímka prepracovaná aj po filmárskej stránke - od réžijného vedenia až cez herecké výkony. Snáď jedinou slabinou, ktorú však možno pripísať hlavne na dobu vzniku filmu a tedajšie technické zázemie juhokórejských filmárov je hudobná a zvuková zložka filmu, ktorá často upomína na lacnosť B-čkovej produkcie vtedajšieho obdobia.

Hark v Zhangových šlapajách epického, historického bojového filmu, ktorý až nezdravo tlačí na pílu takmer vo všetkých smeroch. Menej niekedy býva viac a pre mňa z tohto filmu ostane v pamäti rozhodne súboj "na stenách úzkej uličky". I keď som zvedavy, ak sa mi raz dostane do rúk nezostrihaná cca 240 min. verzia, nakoľko dokáže eliminovať slabiny kinoreleasu.

Once you watch it you are about to become LOST...slowly but unavoidable :-)

Nebyť záverečného, cca 10min. náznaku zombie-festu tak je to čistý odpad.

Najväčšou chybou je očakávať od tohto filmu ďalšiu Ritchieho variáciu na svoje predošlé hity -> Zbal prachy a vypadni + Snatch. Okrem niektorých kamerových hrátok tu už nič nepripomína jeho štýl. Čierny humor ako i cynizmus sa tu takmer nevyskytuje, akčné scény sú na tom identicky a odľahčená zábava bola nahradená plnou vážnosťou a niečím, čo možno nazvať "neistou sofistikovanosťou s nádychom mystéria". Podľa toho, aký postoj k tejto sofistikovaonsti po zhliadnutí zaujmete, budete aj Revolver celkovo považovať formálne síce za výborný, ale po stráke príbehu úplne nezvládnutý film -> nafúknutú bublinu bez obsahu. Alebo práve naopak -> viac ako pútavý obal budete unesení s viavrstvového príbehu, ktorý v sebe skrýva množstvo odkazov a rôznych vysvetlení, možnými kombinácimi ako i twist pointami radiaci sa k najznámejších klasikám podobného razenia za posledné desaťročie. Priznávam, že ja osobne po prvom pozretí ešte nemám jasno i keď samoúčelné hrátky (animovaná vsuvka v štýle Kill Bill) a premrštená stopáž (aj vďaka vnútorným monológom s repetetívnosťou jeho obsahu) je imho slabinou už teraz.

V čase, keď došlo k obnoveniu rokovaní medzi obidvoma Kóreami ako aj špeciálne Severnej Kóreji voči zvyšku sveta v otázke ich jadrového programu (júl 2005), prišli v rozmedzí troch týždňov do kórejských kín dva filmy, ktoré usadené v minulosti sa dotýkajú vzájomných vzťahov dvoch kórejských štátov počas krízových období. Zatiaľ čo Welcome to Dongmakgol je vskutku výborný film, ktorý si získal tak nadšené ohlasy zo strany kritiky ako aj bežného publika, ktoré z neho spravili jednoznačne najväčší hit tohto roka v kórejských kinách, tak Heaven's Soldiers - nasadený o tri týždne skôr ako Dongmakgol u divákov moc nezabodoval (film bol nanešťastie vpustený medzi dva americké megablockbustery - The Island a War of the Worlds). Je to veľká škoda, pretože snímka je ďalším skvelým príkladom nielen vyvážaného mixovania žánrov (od komédie cez sci-fi až po drsne a nekompromisne vyobrazené vojenské strety), ale i novým prírastkom do rodiny filmov s alternatívnym pohľadom na históriu a súčasnosť kórejského národa. Jedinou slabinou filmu, ktorá pravdepodobne bola aj druhým najvážnejším faktorom slabej diváckej návštevnosti môže pre niekoho byť skutočnosť, že film sa snaží Wellsovským cestovaním v čase pozrieť novým pohľadom aj na život jednej z najväčších postáv kórejských dejín - generála Leeho, ktorý v 16. storočí odrazil japonskú inváziu (mimochodom Leeho podobizeň je vyobrazená na 100 Wonovej mincovke). Jeho charakter nielenže v kľúčovej scéne filmu (ktorá by v americkom filme asi nikdy existovať nemohla) prejde príliš rýchlym prerodom (opodstatnenosť je vysvetlená dostatočne, len tá razancia žiaľ čiastočne popiera predchádzajúce vykreslenie jeho charakteru), ale navyše je v spomínanej prvej polovici podaný so značne "demýtizujúcim" pohľadom. Sebareflexia je kórejským filmárom ako i prijatiu u pubika vlastná, avšak skôr iba v prípadoch, kedy sa jednalo o "čiernu škvrnu v národnom profile" a nie u legendy, ktorá je hlavne u juhokórejčanov stelesnením ideálov práveho Kórejca . 90% pre film, ktorý má jasný cieľ a nebojí sa ísť za ním častokrát aj popieraním zabehaných pravidiel.

Imho úplne zbytočná prvá polovica filmu, ktorá by sa dala skrátiť do "pätnásťminútového" úvodu podobne ako to bolo napr. v Blair Witch (v ktorom zoznamovací set-up plnil rovnakú funkciu) podkopáva vo výslednej kvalite nohy mimoriadne atmosférickej druhej časti, ktorá v duchu známej žánrovej línie "mladí ľudia v rukách psychopata" (Texas masaker a jeho variácie) predstavuje jednu z najkrvavejších a najsurovejších jázd posledného obdobia, všetko navyše správne podkreslené oznamom "Inspired by true events" a k tomu prináležitému účinnému minimalizmu v soundtracku ako i vhodnej obrazovej štylizácii.

Asi by som si mal znova pozrieť diptych Tetsua :-)