matolas

Čo sa darilo v 20. sérii, to sa veľmi rýchlo stratilo v 21. Až na dravý a trochu násilný Resurrection of the Daleks a regeneračný zázrak The Caves of Androzani ide o prehliadku priemerných (Planet of Fire, The Awakening), podpriemerných (Warriors of the Deep, Frontios) a príšerných epizód (na teba ukazujem, The Twin Dilemma). Davisonova éra nepatrí k mojim obľúbeným, no dobrých príbehov mal pomerne dosť a jeho regeneračnú epizódu už asi nijaká neprekoná. Nástup C. Bakera začal poriadnou fraškou o geniálnych dvojčatách matematikoch (niekomu asi chýbal Adric). Ak som spomínal, že Davison to v prvej sérii nemal ľahké, sám neviem, čo povedať o C. Bakerovi. Ten navyše ani nedostal veľa príležitosti si reputáciu napraviť, čo je škoda, lebo jeho chyba to rozhodne nebola.

Dvadsiata séria troška zdvihla latku Davisonovej éry. Hneď úvodné Arc of Infinity je jednou z najlepších epizód o Gallifrey a nevadí, že Omega v nej pôsobí trošku navyše. Pokračovanie Kinda, Snakedance so zlou Marou ma prekvapivo opäť nenudilo, pričom neobsahuje nič originálne, ale všetko akosi drží pokope. Mawdryn Undead stojí za to kvôli návratu Brigadiera, hoci jeho charakter tu nie veľmi dáva zmysel. Turlough a jeho boj s Čiernym strážcom je lepší ako celý Key To Time dokopy a išlo podľa mňa o vydarený experiment, hoci spomínaný záporák vyzerá ako z Fantaghiro.Terminus je jedna z mála epizód odohrávajúca sa výhradne na vesmírnej lodi, ktorá ani na chvíľu neskĺzne do nudy a nevýraznej Nysse dá veľmi dôstojné zbohom. Najlepšou epizódou sú však vesmírne preteky korábov v epizóde Englightment. Tá ma všetko, čo dobrá epizóda Doktora má mať a ešte aj niečo navyše, slušné efekty. Skutočne napínavý a štýlový príbeh s perfektným Turloughom. Na finále sa zasa vracia Master a nepodarený pokus vytvoriť chodiaceho robota s ľudskou podobizňou. The King's Demons je skôr kuriozitka ako plnohodnotný príbeh zo sveta DW. Na druhej strane ide o prvú epizódu, kde Ainleyho Master je aspoň trochu znesiteľný. Vo všeobecnosti musím hodnotiť 20. sériu veľmi dobre, práve tu si Davison vytvoril svoje typické črty a prejavilo sa to aj na podarených scenároch.

Davisonovi to v prvej sérii scenáristi neuľahčili. Hneď Castrovalva je čudnou úvodnou epizódou takmer bez štipky energie, sčasti ju zachránia len pomerne dobré záverečné scény priamo z Castrovalvy. Priznám sa, že z Four to Doomsday si nepamätám absolútne nič a očividne som ani o veľa neprišiel. Kinda je príjemný príbeh, ktorý z hroznej Tegan spraví znesiteľnú postavičku, za čo si u mňa scenáristi šplhli. The Visitation má jednu z najhorších masiek, ale treba povedať, že seriálu kombináciu historických epizód s futurustickými prvkami vždy išla, toto nie je výnimkou. Detektívka Black Orchid je oddychovka, z ktorej mi najviac utkveli scény Adrica jeho tanca. Earthshock naozaj šokovala každého, pretože Adric sa nikdy nedozvie, či mal pravdu, čo je najväčšia tragédia v celom seriály, pričom Doktorovi to vôbec nevadí a ani brvou nemihne. Dobrý diel so Cybermenmi, čo nehovorím často. Finále je zasa návrat k Mastrovi a jeho maskovaniu na úrovni trojročného dieťaťa. Time Flight začína sľubne, ale veľmi rýchlo sa zmení na priemerný diel s Ainleyho Mastrom, ktoré obvykle nestoja za veľa. Pokračovať po Bakerovi určite nebolo ťažké a Davison to celkom zvládol, hoci scenáristi mu to veľmi neuľahčili. Na svoju najlepšiu epizódu si musel počkať až do poslednej časti.

Na scénu prichádza kontroverzný John Nathan Turner, ktorého neskôr cosplayuje Steven Moffat. Turner priviedol do seriálu závan čerstvého vzduchu, no nesadli si s Bakerom, ktorý sa na konci série rozhodol odísť. Séria sa rozbehuje veľmi pomaly, prvé tri časti okrem Adrica, matematického génia a zlodeja melónov, neponúkajú nič zaujímavé. Našťastie príde State of Decay, opäť veľmi dospelá epizóda o upíroch s perfektnou atmosférou a dobrými vedľajšími postavami. Warrior's Gate je asi najzvláštnejšia epizóda Bakerovej éry, pretože sa vymyká klasickému štýlu rozprávania. Je však nesmierne originálna a zaujímavá a patrí k tomu lepšiemu. Na jej konci odchádza Romana II a TARDIS pomaly, ale isto obsadzuje najotravnejšie trio všetkých čias (Adric, Nyssa, neskôr Tegan). The Keeper of Traken má dobrý príbeh, kým nezistíme, že sa vracia postava Mastra a ešte k tomu v nie najšťastnejšom prevedení Anthonyho Ainleyho. S jeho Mastrom mám problém. Chápem, o čo sa snažil. Takisto viem, že nik iný by podobnú postavu nezahral lepšie, ale jeho postava mi vyslovene nesedí a na dlhú dobu otrávi vody DW záporackým smiechom. A napokon prichádza zmena a ani o sekundu neskoro. Logopolis patrí k najlepším regeneračným epizódam. Iste, scény na planéte Logopolis sú trochu zdĺhavé a Mastrove maskovanie odhalí aj priemerný politik z SNS, ale oná osudovosť a Doktorova smrť dodávajú príbehu nesmierne chutné korenie. Bakerov odchod bol celonárodná udalosť a nemožno tvrdiť, že by neodišiel s patričným chochmesom.

Ako som si obľúbil Romanu I, tak som si okamžite už v Destiny of the Daleks zvykol a obľúbil Romanu II. Samotný príbeh je však podľa mňa najhorším televíznym dalekovským príbehom, ktorý v mojich očiach takmer Dalekov pochoval. Neviem, čo sa stalo, ale v tejto epizóde nefungovalo vôbec nič. Našťastie prišiel druhý Douglasov Adamsov scenár, City of Death, a s ním nesmierne dôvtipná, chytrá a zábavná epizóda, v ktorej sa dokonca mihne John Cleese. Epizóda sa natáčala v Paríži, takže divák musí prežiť aj trochu prehnané zábery pobehovania dvojice po Paríži, ale scenár sa mu odvďačí jednou z najlepších epizód klasického Doktora. Ak máte vidieť jednu epizódu, skúste túto. Škoda, že o ďalších troch epizódach sa také niečo povedať nedá. Práve naopak, osobne som ich vnímal ako čistý šedivý priemer, ktorý okamžite po záverečných titulkoch vyšumel z hlavy. Škoda.

Šestnásta séria, séria "Key to Time", má zopár zaujímavých príbehov, no ako celkom veľmi nedrží a záverečné rozuzlenie možno nazvať len sklamaním. Zároveň však prináša mnoho dobrého, hneď v The Ribos Operation sa k Doktorovi pridá Dáma času Romana, ktorá je spestrením medzi spoločníčkami a kiežby mali aj súčasní scenáristi dosť odvahy na to, aby spoločníčka nebola zo Zeme. Práve vďaka duu Doktor a Romana séria funguje celkom dobre. Prvý scenár od Douglasa Adamsa, The Pirate Planet, trpí na nízky rozpočet, ale napriek tomu ide jednoznačne o nadpriemernú epizódu s veľmi vtipným príbehom a postavami. The Stones of Blood je pre mňa najlepšia epizóda tejto série, napomáha tomu najmä svižný dej, dobré vedľajšie postavy a celkom ponurá atmosféra. Skutočne radosť pozerať. O The Androids of Tara sa dá opäť povedať, že sú veľmi zábavným spestrením série a divák si ich užije. Naopak The Power of Kroll je veľké utrpenie, aspoň pre mňa. Finále, The Armageddon Factor, ako som už naznačil, považujem za sklamanie. Ako samostatný príbeh to relatívne funguje, ide však o priemer, samotné vyvrcholenie story-arcu je viac než mizerné. Sériu možno zhodnotiť ako vhodný experiment s na papieri dobrým scenárom, ktorý však nikam nevedie. Napriek tomu ponúka zopár výborných príbehov.

Štrnásta séria postupuje v nastavených trendoch. Vyzdvihol by som najmä epizódu na Gallifrey, The Deadly Assassin s Mastrom a s matrixom, ktorý dodnes nechápem, príchod originálnej Leely a asi najlepšiu epizódu s robotami, The Robots of Death. Prvé dve časti ma výrazne nezaujali, odchod Sarah Jane však bol perfektne napísaný a aj zahraný. Konečne sme sa navyše dočkali v Bakerovej ére skvelého, napínavého a nezabudnuteľného finále, The Talons of Weng-Chiang s trochou (ne)ázijskej mystiky. V epizóde naozaj fungovalo všetko, od vedľajších postav (Jago a Litefoot dokonca dostali vlastné audipokračovania), po ústredného záporáka, veľmi solídnu produkciu a logické finále. Navyše ide o jednu z hŕstky epizód, kde mi dĺžka 6 častí nevadila. Zlaté obdobie Bakerovej éry pokračuje a vyvrcholí v 15. sérii.

Trinásta séria paradoxne opäť začína malým návratom do Pertweeho éry akurát s typicky Bakerovskými príšerami. Na Zemi sa totiž prvý a na dlhú dobu aj posledný raz objavia Zygoni. UNIT sa musí spojiť s Doktorom, pričom som mal pocit, že Bakerov Doktor by sa rozhodne k UNIT nepridal. Aj napriek tomu je však Terror of the Zygons zábavnou epizódou s výbornými príšerami. Planet of Evil ma najprv vtiahlo až hartnellovsky komornou štúdiovkou exteriérou, potom však veľmi rýchlo uzemnilo nudnými postavičkami okolo. Samotná planéta vyzerá skvelo, dej sa dosť vlečie. Pyramids of Mars sú úplná klasika. Epizód, kde musí Doktor čeliť "bohom" je pomerne dosť, ale príde mi, že práve táto je z nich jednoznačne najvydarenejšia. Opäť ide o atmosférickú pecku, ktorá je navyše aj scenáristicky vypiplaná. The Android Invasion je oddychovka s celkom peknými maskami, veľmi ma však za srdce nechytila. To sa nedá povedať o The Brain of Morbius, čo je ďalší skvost tejto série a perfektná adaptácia rôznych hammerovských hororov. Jednoznačne jeden z najlepších Bakerových príbehov. Škoda slabšieho finále, ktoré ja pomerne nudným priemerným príbehom o nebezpečných rastlinách. Celkovo však ide o najsilnejšie roky klasického Doktora.

Príchod najkultovejšieho Doktora si vyslúžil nesmierne silnú sériu, ktorej najslabšie články sú paradoxne úvod a finále. Robot je priemernou epizódou akoby ešte z Pertweeho éry a zaujme len spoznávaním Bakerovho Doktora. The Ark in Space už naplno nahadzuje do gulášu všetky typické ingrediencie Bakerovej éry: opustená vesmírna stanica, temná atmosféra, perfektná kombinácia humoru a monštrá z pomaľovanej bublinkovej fólie. Už druhá epizóda naznačila, že sa diváci majú na čo tešiť a dodnes patrí k výkladnej skrini Bakerovej série. Výrazne tomu dopomáha aj kombinácia Doktor, Sarah Jane a Harry. The Sontaran Experiment je oddychovým návratom Sontaranov (s fúzikmi!), ktorý poteší a aj zabaví. Čo napísať o Genesis of the Daleks okrem toho, že ide o najúspešnejšiu a pre mnohých fanúšikov najlepšiu epizódu nielen s Dalekmi, ale aj seriálu vôbec. Snáď len toľko, že sa nečudujem, i keď na môj vkus by neuškodilo príbeh skrátiť o dve časti. Davros je však perfektné stvorenie a téma epizódy je opäť raz nečakane vážna a temná. Škoda, že ani RTD a ani Moffat nedokázali nadviazať na vynikajúce epizódy s Dalekmi, keďže tie najlepšie sú stále práve v klasickej éry. Za mňa je toto druhá tesne za Hartnellovou Dalek's Master Plan. Cybermeni po Tomb of the Cybermen boli pre mňa v seriáli trošku navyše a žiadnu z ich epizód (okrem Earthshock) si poriadne nepamätám a ani Revenge of the Cybermen nie je výnimkou. Aj napriek slabšiemu finále však ide o vynikajúcu sériu, ktorá sa až na úvod odohráva celá mimo Zeme, čo po dlhej Pertweeho ére nesmierne poteší.

V 15. sérii pomaly doznieva gotická Holmesova éra, čo je škoda. Doznieva však v úžasnej úvodnej atmosférickej pecke Horror of Fang Rock. V rámci klasického Doktora ide o moju najobľúbenejšiu epizóda a to aj napriek tomu, že jej úhlavný nepriatelia sú šmuhy na obrazovke. Stiesnené priestory v majáku, cudzinci sa prvý raz stretávajú a nik netuší, čo sa v najbližších sekundách stane. Takisto ide podľa mňa o najlepšiu epizódu Leely a jej facka jačajúcej žene je nezabudnuteľná scéna. The Invisible Enemy a Image of the Fendahl vnímam ako podobné epizódy a trochu generické, pričom druhá je o dosť vydarenejšia. The Sun Makers má výborný námet, scenár však na niektorých miestach poriadne hapruje, napriek tomu však môžem len odporučiť. Underworld išiel úplne mimo mňa, pamätám si z neho len príšerné alobalové uniformy. Návrat na Gallifrey a k našim obľúbeným byrokratom,The Invasion of Time, je prečudná epizóda, ktorá však prekvapivo funguje. V epizóde navyše vraj dostaneme pohľad na vnútro TARDIS a dočkáme sa bazénu. Problém je, že takmer všetky scény sa natáčali v nejakom hoteli, takže od TARDIS to má asi tak ďaleko, ako čokoláda od karfiolu. Veľmi ďaleko. Invázia Sontaranov však napokon má niečo do seba, hoci podobne ako vo všetkých epizódach klasického Doktora vyznievajú Páni času ako najzbytočnejšia rasa vo vesmíre. Tak či onak, finále je síce bizarné, ale zároveň ide o asi najlepšiu epizódu z Gallifrey, čo vlastne neviem či je pochvala.