tron

Snímka môjho detstva, ale nie príliš dobrý film. Fantastická úvodná atmosféra. Kráska v gumenom člne, nekonečný oceán, ostrov zahalený v hmle a nezakreslený v mape. Potom sa gorilí nad-samec dostane do veľkomesta a napriek všetkej demolácii je to jedna veľká nuda. Nejedná sa o prúser, ale verzie z rokov 2005 a 2017 sa mi páčili oveľa viac, na 4*, toto ide skôr k dvom hviezdam, než trom, ale z nostalgie prižmurujem oko. Divákom sa snímka páčila, stála na svoju dobu solídnych 24 miliónov, ale na celom svete zarobila temer stovku, takže ma prekvapilo, že sequel King Kong žije od rovnakého režiséra a pre zmenu s Lindou Hamilton vznikol až o 10 rokov neskôr. Kino Považan NMnV 1990

„To vozidlo je tu oprávnene. Aj my sme tu oprávnene. Jediný, kto tu nie je oprávnene, si ty.“ V dobe premiéry bolo Miluj blížneho svojho prezentované ako šokujúci komerčný hit, od ktorého to nikto nečakal (vrátane štúdia). Ale ono to napokon nie je až také horúce. Mohlo by sa zdať, že 41 miliónov bola na rok 1999 solídna tržba, ale treba vziať do úvahy, že sa jednak bavíme o celosvetovej tržbe (porovnajme s tiež tohoročným Šiestym zmyslom, ktorý stál 40 a zarobil 670) a jednak rozpočet bol 31, takže by som sa, byť na mieste autorov týchto silných vyhlásení, radšej krotil. Radovému divákovi samozrejme môžu byť zárobky úprimne ukradnuté a ide mu skôr o to, či je Miluj blížneho svojho dobrý film alebo nie. Nuž... je. Režisér Mark Pellington (ktorý neskôr natočil podobne zvláštny mysteriózny triler s Richardom Gereom Proroctvo z temnôt) reflektuje čudnú dobu končiacich 90. rokov a s nimi súvisiacej paranoje americkej spoločnosti, strach zo susedov, o ktorých nič nevedia, obavy z až podozrivo pokojných amerických predmestí (kde sa za drahými domami a dokonale pokosenými predzáhradkami nejeden raz ukrývajú najotrasnejšie tajomstvá), stalkerovstva, neistoty, nedôvery a vzmáhajúcej sa teroristickej doby (do útoku na newyorské Dvojičky zostávali iba dva roky). Čím menej sa hrá s vnútorným napätím (a čím viacej odpovedí na dráždivé otázky tvorcovia ponúkajú), tým viac to ide do hája. Temer dvojhodinová dĺžka tiež neprospieva, skôr naopak. Našťastie čo-to vylepší nečakané finále, ktoré nepatrí do rangu šokujúcich twistov á la Klub bitkárov, ale i tak som si ho užil (scenár napísal Ehren Kruger - Vreskot 3, Kruh, Kľúč). Veľmi dobrá napínavá deväťdesiatková atmosféra s vydareným kastingom (u Tima Robbinsa sa to ku koncu zhoršuje, naopak ku koncu sa situácia so silným hereckým výkonom značne zlepší u jeho kolegu Jeffa Bridgesa, ktorý bol dovtedy priemerný).

„Naozaj viete cestovať rýchlosťou sveta?“ – „Samozrejme. Ukážem vám to.“ – „Kedy?“ – „Práve som sa vrátil.“ SVET PODĽA PROTA je ukážkovo zvláštny film, ktorý publikum rozdelí na tábor rojkov, donquijoteov, ktorí chcú útočiť na veterné mlyny a veria na dvadsaťmetrových aligátorov pod mestami. Druhí budú v snímke vidieť smutnú psychologickú drámu o nevyliečiteľnom pacientovi s trocha čudným koncom. Prví mávnu rukou nad desivou scénou retrospektívy, ozrejmujúcou pacientov ťažký psychický stav a na otázku, ako sa film skončil, budú mať jasnú odpoveď a budú sa pri nej tajnostkársky usmievať. Čudný pavúk, tento film! Napriek tomu, práve preto, skvelý. Už to, čo predvádzajú strihač, kameraman a hudobný skladateľ, je miestami až pozoruhodne poetická. Najväčším kladom snímky však nie je ani tak kvalitný scenár, skúsené ruka režisérova alebo dobré herecké výkony (Spacey, Bridges, McCormack), ale posledné minúty, ktoré vám umožnia spoľahnúť sa na váš úsudok a rozhodnúť sa, ako sa film skončil. Dva palce hore o to viac, o čo viac je SVET PODĽA PROTA na pohľad nenápadný, až zakríknutý.

"Pretože občas sa objaví chlap - nechcem povedať, že hrdina, pretože kto je hrdina? -, ale niekedy sa proste objaví chlap (a ja tu hovorím o Dudeovi), ktorý proste presne patrí na nejaké miesto a v nejakú dobu a to je práve Dude z Los Angeles, a aj keď je taký chlap flákač, a Dude bol – možno najväčší v losangelskom okrese, čo ho zrejme radí pomerne vysoko v celosvetovom rebríčku -, niekedy je ten chlap... ten chlap... dočerta, stratil som niť.“ Úplne šialená žánrová zmeska, v ktorej okrem fyzických gagov, kedy postava A hodí postave B do hlavy popolník, naplno excelujú bravúrne dialógy a jedinečné a nenapodobiteľné „chcípacké/bukowské“ postavy (Steve Buscemi ako magor, ktorého nikto nepočúva alebo John Turturro ako „Ježiš, ktorého nikto neojebe, hajzli“). Výborný scenár len občas stráca dej (tradične nudná až fádna Julianne Mooreová), ale inak neodolateľná bomba.

Tento film zbožňujem odkedy som ho v roku 1998 videl v kine. Okúzľujúce hollywoodske vysokorozpočtové dobrodružstvo zručného Martina Campbella sa nehanbí za to, že pochádza z veľkoprodukcie Stevena Spielberga a občas naňho dokonca priamo odkazuje (nevydarený skok na koňa z INDIANA JONESA A POSLEDNEJ KRIŽIACKEJ VÝPRAVY). Nadpriemerne zvládnutá akcia, bombastická výprava, parádne masové scény, veľkolepá hudba, šarmantné herecké obsadenie (bradatý švihák Banderas, vlasatý mentor Hopkins, krásna Zeta-Jones, vždy cool L.Q. Jones), svižné tempo, silné zlo (Stuart Wilson zo SMRTONOSNEJ ZBRANE 3 a jeho úchylný pomocník Matt Letscher) a výborné scény (šermovanie v stajni, tanec).

Beniciovi Del Torovi vraj kedysi dávno slávnejší filmový kolega poradil, že keď stojí v zábere a nevie čo so sebou, nech tam proste len tak postáva a nič nehovorí. Veľká pravda.

Na tomto háklivom (a dlhom) filme oceňujem, že nikoho nesúdi, iba rozpráva - to je dôležité. Tiež sa mi páčili scény, kedy niektoré postavy mozaikového predstavenia okolo seba prejdú na ulici, pričom sa ale nepoznajú. Kvalitu podtrhuje silné herecké obsadenie (Del Toro prevažne), hustá atmosféra a pekný koniec na ihrisku. Kino Považan 2002

Napísať o tomto filme niečo zlé, je rovnako ťažké, ako o ňom napísať niečo dobré. Priemer takmer až televízneho razenia, ktorý osloví (snáď) aspoň amerických veteránov a fanúšikov jednotlivých hercov (Campbellová a Myers prekvapivo dobrí).

„Možnože sme prehrali vojnu, ale nestratili sme zmysel pre humor. Stratili sme nohy, slezinu, pľúca, močový mechúr, 31 centimetrov tenkého čreva a penis s vajíčkami. Ale strácame zmysel pre humor? Nie! Nestrácame!!" Znesiem dosť a aj filmové blbosti ma dokážu (v zvrátenom zmysle) zabaviť. Ale to, čo predviedli tvorcovia tejto vysokorozpočtovej westernovej sci-fi komédie je predsa len priveľa. Will Smith mi pripadal prvý raz v živote nesympatický, nahladko oholeného Kevina Klinea som de facto nenávidel (a to ešte mal na programe dňa mimoriadne trápne scény ako karate a umelé prsia), Salma Hayek sa strápňuje holou prdelkou a shakespearovec Kenneth Branagh zarába na nájom a robí zázraky tam, kde ich nerobia ostatní (v čele s vyšťaveným, pritom inokedy takým hravým a zábavným, režisérom Sonnefeldom, ktorého akoby do tohto filmu niekto nútil búchačkou priloženou k hlave). Scenár je hlúposť sama osebe (o gigantickom pavúkovi šialeného producenta Jona Petersa sa dodnes hovoria neuveriteľné legendy), ostatné nestojí ani za zmienku. No dobre, na záver spomeniem aspoň jeden vtipný okamih. Odohráva sa na šibenici, kde na svoju slučku čaká černoch a okolo fanaticky postávajú s horiacimi fakľami členovia Ku-Klux-Klanu. „Viete, v mojej rodnej krajine...“ začne odsúdenec. Dav (so záujmom): „V Georgii?“ Chvíľa hrobového ticha. Odsúdenec (prekvapene): "V Afrike.“

„Jediný mimozemšťan v celej škole si ty.“ Spoilery. FAKULTA ukážkovo spadá do (v roku 1996 odštartovanej) novej vlny „šikovných“ vyvražďovačiek, odpálených Vreskotom. Okrem krvavých návštev mestečka Woodsboro do nej patria ešte napr. kúsky HALLOWEEN: H20 alebo VIEM, ČO STE ROBILI MINULÉ LETO. FAKULTA sem patrí napriek tomu, že žánrovo spadá skôr do infekčného sci-fi, než do slasheru. A to do sci-fi nenápaditého, pretože s niečím podobným (rovnakým?) prišla o zopár desaťročí skôr už INVÁZIA LUPIČOV TIEL (alebo VLÁDCOVIA BÁBOK s Donaldom Sutherlandom, nevraviac o VECI). Nech má FAKULTA akékoľvek vtipné dialógy a dobré herecké obsadenie (skvelý Josh Hartnett ako drsný Zeke), zostáva priemerom, ktorý na ľahký nadpriemer vyťahujú predovšetkým tri audiovizuálne podmanivé scény (úvodné predstavenie hrdinov, pochod infikovanou školou a futbalový zápas). Svojho času bola FAKULTA vnímaná ako smutne prehajdákaná príležitosť (v tej dobe fenomenálny režisér sa spojil s kultovým scenáristom a do partie pribrali polovicu mladého Hollywoodu), ale dnes, s odstupom rokov, je to vlastne celkom fajn film. Ku koncu každopádne výrazne stráca dych, nepomáha ani plno klišé (koniec snáď ani nemohli myslieť vážne), daktorí herci sú dosť slabí, niektoré citácie slávnejších filmov pôsobí detinsky a celkovo sa na filme pomerne negatívne podpísal slabší rozpočet (čo je ale dosť zvláštne, nakoľko Rodriguez práveže patrí k režisérom, ktorí vedia slušne pracovať s peniazmi a aj slabší rozpočet vedia trojnásobne podojiť). Veľmi otázne sú aj viaceré značne kontroverzné momenty, v ktorých žiaci strieľajú do hláv svojim učiteľom a podobne.