Radko

Pavúka som prvý raz zaregistroval v tv debate, nedlho po novembri 1989. Priznávam, ako jediný ma upútal nielen nekonvenčným vzhľadom (obrovské sklá okuliarov mu zaberali okrem očí cca polku čela hore a polovicu líc dole) a agresîvne posadeným hlasom, skoro až krikom, ale najmä tým, čo hovoril. S mnohým som nesúhlasil, no o to nejde. Vravel som si: "Nech je aký je, spomedzi prítomných revolucionárov i boľševikov je jediný autentický a úprimný.". A naozaj, po rokoch jediný, koho si presnejšie vybavujem. Dokument vykresľuje rozporuplnosť životného príbehu talentovaného horolezca, večného rebela, problematického prieserára, veľkého zlodeja, neúspešného emigranta, väzňa, recidivistu. No predovšetkým človeka s vášňou k horám v srdci. Napriek mnohým kontroverziám i nesympatiám k jeho osobe v rámci horolezeckej komunity, bol in memoriam v ankete lezeckého spolku JAMES jednoznačne zvolený slovenským horolezcom storočia.

Zabil policajta. A každý po ňom ide. Neveľmi schopná polícia hnaná spravodlivosťou. Bývalí kumpáni a žena, na ktorú dlho kašľal, vo vleku dobrodružstiev zlodeja motoriek, zase hnaní odmenou, ktorá bola vypísaná za jeho dolapenie. Obrazovo interesantné, dejovo rozvláčne. Lepší priemer, chuťovo zodpovedajúci vcelku chutným rezancom, servírovaným v čínskom pouličnom bufete.

Metalinda, hoci názvom a pózou sa radila k akémusi rebelskému tvrdému rocku, v skutočnosti bola ordinárnou pop rockovou mainstreamovou kapelou. Jej hity s príšerne povrchnými textami a páčivými melódiami pílili, napriek masovej popularite, v 90. rokoch uši mnohým. Rádiá sa činili, Metalinda bola všade. Klip s Aňou Geislerovou v hlavnej úlohe kvalitou zodpovedá textu a hudobnej kvalite hitu, ktorému prináleží: o ničom.

Prvý ruský dlhometrážny film vynikajúco ilustruje viaceré hodnoty a vlastnosti panujúcej triedy východného impéria, platné v každom jeho doterajšom režime. Všetko dianie v záujme vyššieho národného cieľa, absencia individuálnych príbehov, kolektívny hrdina ako dejinotvorná sila, zapojenie žien a detí do bojových akcií (kopanie zákopov, presun bojovej techniky, zbieranie delových a nevybuchnutých patrónov deťmi), heroická oslava strnulých tvárí dôstojníkov a zobrazenie ich obetavého položenia života vo víre bojových akcií, masové scény, dojatie obyčajného ruského človeka nad stratou veliteľa, či vojnovej techniky, zahltenie deja výlučne bojovými scénami. Jediná, ako-tak vybočujúca epizóda z nalinajkovanej línie, je tanečná vsuvka, kde hrá vojenská kapela, muži v podrepe ostošesť tancujú kazačok, tancujúce ženy neúnavne udávajú tón. Bola nakrútená mimochodom, ako svedectvo zábavy štábu pri nakrúcaní filmu. Do výslednej podoby bola pridaná dodatočne, pri finalizácii výsledku. Celok trpí opakovaním neveľmi pútavo spracovaných bojových scén, absenciou emócií a príbehov individuálnej odvahy, zrady či dobrodružstva, nezrozumiteľnosťou konania, plynúcich i z veľmi diétnych medzititulkov a množstvom portrétov hrdinov vojny - v úvode a závere filmu. Nepochopiteľnosť scén však ide zrejme na vrub boľševickému režimu. Ten sa rozhodol z filmu vystrihnúť všetky scénky velebiace cársky režim (v Rusku panujúci do roku 1917), čím ho skrátil o vyše 40 minút a pôvodné titulky nahradil spomenutými riedkymi medzititulkami. Zachovala sa len takto oklieštene sprznená verzia. Neblahý osud takto upraveného diela zase dobre ilustruje búrlivé dejiny Ruska 20. storočia. Zaujímavosťou je, že pri dobových produkciách, okrem v kinosálach hranej sprievodnej hudby, za závesom sa pre zvýšenie kinoefektu vystreľovali reálne salvy z pušiek. Počas projekcií preto často musela byť vyhlásená prestávka na vyvetranie publika i kinosály, pretože tá bola plná pušného prachu.

Zmes vážneho westernu, budspenserovskej buchnátovacej grotesky a napodobenina Leoneho legendárneho filmu Il buono, il brutto, il cattivo (Dobrý, zlý a škaredý, Taliansko, Španielsko, USA/NSR 1966)v jednom. Plus neustála zmena postojov hlavných hrdinov k sebe i svojim kumpánom, zrada a účelové spojenctvá v každom ohľade, no najviac v záujme poriadneho obohatenia sa. To všetko čímsi pripomenulo predobraz bláznivého kórejského filmu Joheunnom nabbeunnom isanghannom (Dobrý, zlý a čudný, Južná Kórea, 2008). Zábavné, zdĺhavé, dobré. Lepší priemer, tak trochu vykrádajúci z každej špagetovej špajze po troške.

Pochod dvoch maloletých súrodencov prierezom cynizmu, nezáujmu, chamtivosti a odcuzenosti dnešnej spoločnosti. Spoločnosti, považujúcej samu seba za intelektuálne a mentálne vyspelú, duchovne a umelecky na výške, rešpektujúcej všetky demokratické i technické hodnoty. V skutočnosti spoločnosti sebectva a nenásytnosti. Veľmi trefné, veľmi smutné. Skvost. Čo píše garmon je pravda - je to bizarné a uletené. Vďaka tejto stránke diela je však paradoxne posilnené priblíženie filmu realite. Scénka zo supermarketu, ukazujúca, čo rieši a skutočne vyrieši a ktoré skupiny ľudí postihne systém permanentne zabezpečeného technického dohľadu, a zároveň ukazujúca ako sa o seba a o opustené deti starajú náhodní okoloidúci, uniformovaní strážcovia a iné opustené deti, predstavuje osobný vrchol filmu.

Nádherné japonské, romanticky roztomilé japonské teenagerské krásky. Zomierajú, aby skončili ako zombie...v mene lásky. Profesor mozgy skúmajúci zistí, že až keď zombie čučoriedky rozsekáme na najmenej 165 kúskovú kašu, stanú sa neškodnými. Dievčatá pred smrťou posadne takzvaná predsmrtná veselosť. Zo všetkého majú obrovitú radosť. Sú plné radostne zvonivého smiechu a cinkotu zvončekov. Plné všeobjímajúcej lásky. Chcú ju rozdávať aj po smrti. No už pre zombie typickým spôsobom - doslovným naplnením hesla - od obrovskej lásky by som Ťa zjedol. Do toho reklamy na jednoručné antizombie píly, čo stihnú bez poškodenia reťaze naporcovať až tri teenage zombíčky, uplakaní vojaci, niektorí z nich s traumou z vlastného vraždenia v minulosti, pološialený vedec z Centra pre výskum mozgu, výrobca bábok, chodievajúci do často zavretej botanickej záhrady a tak podobne. Uletená myšlienková aj dejová záležitosť, v ktorej je všetko i nič. Tu sa prikláňam skôr k ničote, napriek nepopierateľnej myšlienkovo blízkej originalite, ktorá stavia celé hnutie hippies tam kam patrí - k nenávistnému egoizmu, skrývajúcemu sa za akési voľné, komunitné šírenie lásky, ktoré nakoniec likviduje komunity samotné (a to zďaleka nemyslím len Mansonovu Rodinu, ale aj ju).

Dobrodružná akčná povesť/ rozprávka o hľadaní stratenej kráľovskej pečate. Navzdory množstvu šialených dejových premetov a zvláštností, dáva celok zmysel, poučenie i veľmi potrhlú zábavu. Tá občas z hrany srandy skĺzne na vlne čistej trápnosti. Ale inak sa ponúka veľa: legendárny príbeh, pirátska česť, zradnosť i ohybnosť vladárov pred ešte mocnejšími vladármi, humor i poučenie. Venuje sa i motívu zrady a teroru v záujme dosiahnutia ctižiadostivých cieľov. A...a v neposlednom rade je tu v rozprávkach len veľmi málo vídaná záležitosť. Totiž prakticky ukázané riešenie močenia páru muža a ženy na opustenom ostrove, vzájomne pripútaných reťazou za ruky. Navzájom pred sebou sa hanbia, no príroda nepustí a potrebu vykonať treba. Film nezabúda ani na varovné posolstvo nerušenia síl prírody, oceánov. Vyslanci vyšších síl - veľryby, ktorí sú anjelmi a strážcami neporušenosti oceánskych hladín, by mali ostať nerušené človekom. Ich likvidácia sa totiž môže karmicky veľmi nepriaznivo odraziť na osude celého ľudstva.

Milla, hoci má len sladkých 16, dobre chápe, že vďaka hnusnej rakovine tu dlho nebude. A tak sa snaží primerane veku, naplánovať si vlastnú smrť a umieranie, tak aby strašiaka zmenila na vzrušujúcu záležitosť a zároveň vrchol života. Tento sen sa jej aj vďaka feťáckemu kamošovi Mojžišovi a prestrašeným rodičom podarí splniť. Film rozfázovaný na množstvo drobných, navzájom rôzne prepojených fragmentov, uvádzaných medzititulkami, ukazuje dospievanie v ústrety smrti. Silná téma, výsledok stredostavovsky (mainstreamovo) alternatívny. Chápem, že na filmovom festivale v Benátkach zaujalo. Filmov o umieraní teenagerov, poskytujúcich aspoň zmierlivé východisko divákom, nikdy nie je dosť. Kým sa skončí leto je jedným z nich. Vôbec nie márny, zároveň nijako výnimočný. Jednoducho: festivalový štandard, no určite nie art.

Japonci sú špecialisti na super uletené filmy, kombinujúce neskombinovateľné. V tomto smere piate pokračovanie série o znásilňujúcich zombíkoch ničím nezaostáva. Oveľa horšia je pomerne rozsiahla rezignácia tvorcov na vytvorenie niečoho nového. Doslova sa varí z už uvareného. Akoby nestačilo, že z 80-minútového filmu tvorí prvých desať minút podrobná strihová rekapitulácia deja predchádzajúcich častí. Vďaka nej nie je potrebné ich vidieť, čo je na jednej strane plus. Mínusom je fakt, že zo zostrihu a následného deja je jasne vidieť, doslovné zopakovanie pár akcií. Dej sa sústreďuje na cestovanie časom do rôznych období minulosti. Cieľom je zabrániť zombie katastrofe. Strojom času je zariadenie vložené do ženského prirodzenia. Stimuluje klitoris, bod G a análny otvor, pričom dosiahnutie orgazmu prenesie psychicky ženu v čase. Bláznivosť? V kontexte deja filmu. úplne prirodzená. Nepopieram originalitu nápadov, zahŕňajúcu napríklad vysvetlenie príčin mužského sexuálneho predátorstva. Vyššie hodnotenie brzdia úboho pôsobiace digi triky, repetícia a miestami zmätený dej. Hlavne, že sa tvorcovia dobre bavili, To je zrejmé zo záberov, sprevádzajúcich záverečné titulky.