ScarPoul

Jednoduchá, nezáväzná blbina. Jej veľké plus je spojenie najznámejších príšer to jedného filmu. Dôraz je predovšetkým na detského diváka. Film je v mnohom strašne infantilný a jednoduchý. Čo ale nepovažujem za chybu. Je príjemné totiž vidieť najznámejšie monštrá takto po kope. Síce to nemá také čaro a nie je to taká pocta hororovému žánru ako Burtonov Frankenweenie, ale aj tak sa jedná o rozprávku, ktorá neurazí a má nábeh na to aby pobavila. Scéna, keď sa vlkodlak zbavil oviec, som nemohol udržať smiech.

V jednoduchosti je krása. Hitchcock ma veľmi potešil a zabavil. A nie len dobovou atmosférou a hereckými výkonmi, ktoré boli do jedného výborné, ale odľahčenou réžiou, množstvom humorných scén a postrehov a hlavne určitou mierou ľudskosti, ktorá film posunula KONEČNE do roviny životopisných filmov, ktoré sa nesnažia moralizovať, ale skôr ukázať ako to funguje, keď sa majú dvaja radi a prechádzajú ťažkou životnou krízou. Takéto filmy zbožňujem a priznávam, že sa to možno nenesie v tom duchu aby sa to stalo dôležitým, alebo pamätným filmom. Každopádne sa pre mňa jedná o malý, veľký film ku ktorému sa budem vždy s radosťou vracať aj vďaka ústrednej dvojici, ktorá bola nezabudnuteľná. Plus roztomilá Scarlett - ja tu babu jednoducho zbožňujem.

Zábavná jednohubka využívajúca tie najotrepanejšie frázy tie, najkrajšie a najpriamočiarejšie vykreslené postavy a sci-fi aspekt, len aby mohla predviesť tie najbombastickejšie súboje na vode. Lenže ono zase až tak bombastické nie je. V súčasnosti epickosť hravo zvládajú Transformers alebo Tron Legacy, dokonca aj samotný John Carter, kde hral tiež hlavnú úlohu Taylor Kitsch je podstatne zábavnejší a inteligentnejší ako toto. Na druhú stranu je to na sto honov lepšie ako taký Pearl Harbor, ktorý sa snažil o viac menej to isté, len to bolo z obdobia druhej svetovej vojny. Battleship je typický príklad brain off zábavy. Ak tak spravíte, je tam kopec miest, ktoré vás potešia či už ste fanúšik sci-fi alebo si hodujete v infantilných dialógoch a postavách. Plus jedno veľké plus patrí k vypaľovačkám od AC/DC, ktoré pomerne ľahko určili atmosféru celého snímku. K dobru mu tiež treba prirátať, že sa hrá na zábavu aj pre menších - kedy sa obíde bez zbytočných vulgarizmov a to mu v určitom momente pomáha, lebo tá infantilnosť je zrazu ospravedlnená. Škoda len toho záveru po titulkoch.

Moje prvé indické sci-fi - ktoré je zároveň úžasným mixom Zemeckisa, Spielberga a detských filmov so zvieratkami hrajúcich šport. Pritom je to plné chytľavých pesničiek, tančekov v štýle Spievania v daždi a Freda Astaira. To všetko v úžasnom prostredí severnej Indie s borovicami, priezračnými jazerami a horami a lúkami za aké by sa nemusel hanbiť ani muzikál v štýle Za zvukov hudby. Je to naozaj mix všetkého možného aj nemožného a hodnotenie je také veľké práve preto, že aj napriek žánrovej zmätenosti film funguje, nenudí, je zábavný, napínavý a jednoduchý čo tu neberiem ako negatívum ,ale ako vďačnú zložku - vďaka čomu si myslím každý zoberie s filmu to, čo sa mu bude páčiť. Najlepšie na celom filme je, že na jednu stranu pripomína televízny film alá Hallmark a na druhú stranu rozsiahli muzikál s premyslenou výstavbou deja. Tieto kontrasty sú vo filme veľmi časté ale neuberajú z výborného zážitku s filmu. Pre mňa príjemné prekvapenie. A herečka ma dostávala svojou krásou do kolien.

Royal Affair je typický historický film. Ale spravený v tých najlepších možných tendenciách. Osobne moc kostýmové drámy nepreferujem ak tam teda nehrá v hlavnej úlohe Kiera Knightley a aj to sa neobíde vždy s kladnými pocitmi. Ale hlavne vďaka Mikkelsenovi, ktorý je mojím obľúbencom a kvôli Alicií Vikander, ktorá mi učarovala v Anne Karenine, som po tomto filme siahol a musím povedať, že nie som sklamaný. Film je skôr komornou drámou ako historickým veľkofilmom. Je založený na dialógov a výborne vykreslených a zahraných postáv. Jeho téma je silno politická a historická len s drobnými náznakmi romantiky alebo humoru. Film má všetky možné prostriedky na to, aby pôsobil chladne a odťažito, čo som cítil v malom množstve pri sledovaní Hanekeho Amour, ale kupodivu sa režisérovi podarilo schovať emócie za normálne rozhovory. Film nie je celý založený na pohľadoch, a v skutočnosti mám pocit, že filmy s podobnou témou sú úplne rovnaké, ale tá Dánska precíznosť a cit pre tvorbu postáv tu dosiahla veľmi vysokú úroveň. Nie dokonalé a tiež nepredpokladám, že sa k filmu dakedy vrátim, ale ako jedno rázový zážitok som bol viac ako spokojný.

Hovorte mi, že som teľa, ale ja keď vidím Priyanku ako hádže ten svoj úsmev do kamery a potom vrtí svojími bokmi pri nejakej infantilnej piesni, strácam akýkoľvek náznak konštruktívnej kritiky. Love Impossible! je ten najtypickejší film o láske loosera s krásnou babou, ale je natočený a spravený perfektne. Perfektne v tom zmysle, že tam funguje, chémia, vtip aj dráma. Viac mi naozaj netreba. Hodnotový filmík, kde na konci aj zloduch uzná, že bol prekabátený, je vďaka indickým hercom a ich charizme neuveriteľne funkčný. Niečo také sa američanom len málokedy podarí. Pre mňa ulitmate guilty pleasure.

Môj prvý Haneke. Muž, ktorý luže je starec žijúci v priestranom byte so svojou manželkou. Tá dostane na začiatku mŕtvicu a príbeh sleduje ako choroba berie človeku to čo kedysi miloval. Film je výborne natočený. Statické zábery, to že sa celý až na úvod v divadle, odohráva v interiéri bytu a herecký koncert dvojice predstaviteľov, kde hlavne vďaka skvelo napísanému scenáru a pozorovaniu prirodzenosti, naberá celý film nádherný autentický tón, aký sa dnes už len tak nevidí. Mnohé dramatické situácie sú odramatizovné, rovnako ako absentuje prvok hudby, ktorý by umocňoval v divákovi emócie. Film sa tak dostáva do veľmi zvláštnej roviny. Na jednu stranu z neho cítiť prirodzenosť a umeleckú vyspelosť - naozaj takéto filmy sa dnes dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Na druhú stranu komornosť príbehu spôsobuje, že je chladný aj v scénach kedy by chladný byť nemal. Nenarážam na nič konkrétne, skôr mi ide o pocit aký som mal z niektorých scén. Čakal som, že tam bude viacej úprimnosti a vrúcnosti ako sa v scénach skutočne nachádzalo. Obhliadnúc od toho je ale zrejmé prečo film útočí tak prudko na oscary. Amour je pekný vzťahový film, ktorý sa nesnaží diváka emocionálne zničiť, ale snaží sa mu ukázať skutočnosť bez príkras a bez toho aby vás znechutil. Je silný a po mnohých stránkach príbehovo a formálne vyspelý. A ukazuje to najkrajšie a zároveň aj to najhoršie z nás.

VIVA LA BESTIALITY!!!

Sympatický hrdinovia, originálna myšlienka a výborný vizuál. Prečo som si ale celý čas hovoril, že som radšej mal ísť na iný film? Najväčšou chybou príbehu je to, že sa toho snaží príliš veľa vysvetliť, pritom to pre funkčnosť deja nie je vôbec potrebné. Vysvetlovanie ako svety fungujú a prečo niektoré veci fungujú na tom, alebo inom princípe spôsobuje abnormálne veľa logických chýb. Tie sa stávajú od určitého momentu rušivé a k tomu musím ešte pripomenúť absolútne prvoplánový scenár. V určitom momente som čakal, že tie dva svety sa odrazu zrazia aby ma uštedrili od utrpenia. Ale nestalo sa tak. Koniec je jednoduchý zlý, narýchlo uverený a bez hĺbky, alebo originality. Viem, že stále omieľam to isté, ale keby to nebolo to isté, tak by som nemusel omielať to isté. Príde mi to ako keby sa dnešné filmy robili len pre efekt a niečo sa z nich vytratilo. Preto v čom je výhoda keď to medzi ústrednou dvojicou iskrý, keď všetko ostatné škrípe ako nechty na tabuli? Pre mňa rovnaké sklamanie ako remake Totall Recall. Prirovnávam len preto, lebo aj v tomto prípade sa jedná o sci-fi.

Jedno veľké, nezaujímavé a ešte k tomu lacno natočené nič.