ScarPoul

Tak nejedná sa o žiadne veľdielo. Režisér je v prvej polovici posadnutý ukazovať polonahé chlapské telá a povrchné vzťahy jednej internátnej prestížnej školy, len aby nám vzápätí mohol naservírovať príbeh o rodiných hodnotách, priateľstve a láske na pozadí súťaže o študenta roka, ktorá všetky vzťahy naštrbí. Cenu si rozhodne zaslúži strihač a kameraman celého filmu. Tí dokázali do filmu priniesť každý jeden aspekt filmovosti. Od kamerových efektov, cez hudbu a tanec ako to už býva - až po budovaní emócií aj keď povrchne. Student of the year je jednohubkou, ktorá nemá výraznejšiu scénu a v ktorej sú všetky postavy až príliš pekné a až príliš archytypálne aby sa diváka mohli skutočne dotknúť. Plus dramatické vsuvky oberajú film o komickosť, ktorá tam bohužiaľ tiež nie je dostatočne zastúpená. Aspoň nie natoľko ako si to v dva a pol hodinovom filme predstavujem. Ale nenudil som sa a pohyby hlavne herečky som vo všetkých patričných scénach ocenil.

Na začiatku to vyzeralo, že sa ma bude snažiť film na čele s režisérom neustále emocionálne rozoberať. Pri úvodnej vlne mi vytriskli slzy do očí - hlavne vďaka výbornému strihu a kamere, ktorá sa môže zaradiť medzi najvýraznejšie katastrofické scény vo filme vôbec. Duo Watts a McGregor zbožňujem a preto som sa na film tešil. Lenže po tých úvodných minutách prišla konfrontácia s realitou. Príbeh je postavený na veľmi jednoduchom princípe. Vlna rodinu rozdelila a oni sa snažia nájsť. Problémom je a dúfam, že to nevyznie až tak zle, že je to rodina, ktorá vlastne dopadne dobre. Bez straty niečoho dôležitého. Stretávajú síce ľudí, ktorý prišli o mnoho viac, ale tí ako keby boli v pozadí a dotvárali kulisu. Aj keď je prostredie vytvorené vieryhodne - naliehavosť, zúfalstvo a bezútešnosť akú pociťujú plačúci alebo zomierajúci ľudia jednoducho v príbehu tejto rodiny necítime. Watts aj McGregor majú mnoho výborných scén a mladý Tom Holland sa im v mnohom vyrovnáva. Ale na konci - pri snovej scéne sa potvrdilo to čo som vedel od polovičky filmu a to že celý príbeh je až príliš moralistický. Nerozdeľuje pátos postupne, ale dávkuje ho za každou výraznejšou scénou. Ľudia sú tu buď tí čo pomáhajú, alebo tí čo nepomáhajú. Truchliacich je tu strašne málo a pritom ich vidno v pozadí. Na konci som si uvedomil, že som videl pekný film, ktorý sa mi snažil predať toľko emócií pritom ako keby nepočítal s tým, že niektorý ľudia videli sugestívnejšie, naturalistickejšie a menej schématické filmy podľa skutočnej udalosti. Je to niekde na pol cesty. Katarzia sa nekonala, ale kvôli mnohých krásnym detailom sa na to dá pozerať bez toho aby sa kritizovalo čokoľvek okrem dramatizácie príbehu.

Krásny a sympatický film. Veľa sa k nemu naozaj nedá napísať. Zahrané aj zrežírované s citom a je to vidieť v každej jednej scéne. Bollywood v tej najlepšej možnej podobe. Mnoho humorných situácií vychádza z realistických pohnútok a vďaka tomu nepôsobia ako niečo čo tam chcel scenárista silou mocou vložiť, len aby to zabavilo. Aj napriek lokácií New Yorku je English Vinglish zábavný, farebný a ľudský. Nakonci mi dokonca ušla jedna či dve slzy. A samozrejme krásna hudba ako to už pri týchto filmoch býva.

Film, ktorý je postavený na veľmi jednoduchej zápletke a ktorý sa snaží stavať všetky humorné scény na nedorozumeniach, ktoré postihnú hlavného hrdinu v podaní Bena Stillera pri hľadaní jeho biologických rodičov. Film má ako keby jasný smer, ktorým je konfrontovanie sa s minulosťou. Arquette, Leoni aj Stiller sú vo svojich úlohách veľmi presvedčivý, bohužiaľ im film nedovoľuje naplno rozvinúť ich charaktery. Nedáva im dostatočný priestor na správne uchopenie charakterov a tým pádom postrádajú hĺbku. Sú tam vlastne len preto aby slúžili vtipom, ktoré ale práve kvôli tej absencií hlbších charakterov postrádajú zábavnosť. Na druhú stranu je to ale veľmi milý film, ktorý síce nemá posolstvo ale nenudí práve vďaka rôznorodým postavičkám. Určite sa nejedná o nejaký pamätný film, dokonca je to jeden z tých filmov na ktoré veľmi rýchlo zabudnem, ale nenudil som sa a vidieť Jenkinsa a Brolina ako dvojicu homosexuálov, je tiež jav, ktorý asi už vo filme pekne dlho neuvidím. Inak sa jedná o čistý priemer.

Bohužiaľ nie. Uznávam Wellesa ako výborného režiséra, ale Dotyk zla ma jednoducho nenadchol. Celá ta hra zo svetlom, s atmosférou a s druhým plánom bola omnoho lepšie využitá v Občanovi Kanovi a aj napriek výbornému obsadeniu mi film nedokázal ponúknuť nič pamätné. To kto je zlý, nejaká vyhrotená situácia, alebo aspoň náznak stotožnenia, ktorý by mi pomohol zaujať nejaké pevné stanovisko v tomto neuveriteľne(až zbytočne) komplikovanom kolotoči vzťahov a obvinení, mi jednoducho nebol dopriaty. Film- Noir mal pre mňa vždy určité čaro, ale toto za vrchol žánru nepovažujem a už vôbec nie za vrchol Wellesovej alebo Hestonovej tvorby. Možno mi to fakt nesadlo a je to len dnešným dňom, ale okrem skvelej úvodnej jednozáberovky, je to všetko len hra svetla a tieňov nasadených na zápletku, ktorá je vo svojich vrcholoch až príliš ťažkopádna aby som z nej mal pocit, že sa pozerám na nestarnúcu klasiku.

Keď prvý krát zaznela melódia s piesňe I dreamed a dream, ktorá sa potom ako light motív niesla celým filmom, tak ma film už mal uväzneného vo svojej atmosfére. Hooper dokazuje, že ľudský príbeh mu ide a hlavne je natoľko zručný, že mu na to stačí strašne málo času aby načrtol správnu emóciu, ktorú potom v postave sledujeme počas celého príbehu. Aj keď som si musel na hercov dlhšie zvykať, pretože u niektorých som ich hlasový prejav počul po prvýkrát, vyplatilo sa. Každý z nich je vo svojich postavách veľmi uhrančivý. Asi najväčšou satisfakciou je ale datail, ktorý nás konfrontuje s hercovou emóciou a melódia a pieseň sa zarezáva do našich uší. Keď Anne Hathaway spievala svoju smutnú pieseň, celé telo mi vybrovalo. Naozaj jej veľmi dlžím palce na Oscara. Po skončení som chcel vyjsť von a spievať si a vyhliadať orchester, ktorý by priestor naplnil melódiou. Ale aj napriek tomu, mi prišlo posledných pár minút strašne naťahovaných. Veľmi príjemné bolo cameo Cohena a Carterovej, ktorý sa postarali o odľahčený tón celého filmu. Výborná vec, ku ktorej sa určite ešte vrátim.

Don 2 sa nesie v rovnakom duchu ako prvá časť, len sa zmenila lokácia a ubudlo piesni. Vlastne aj kvôli tým piesňam je tá hviezdička dole. Pravý dôvod je ale ten, že Don tentokrát neprekvapí vôbec ničím. A to z jednoduchého dôvodu. Drží sa úplne rovnakých pravidiel aké režisér a scénarista vytvorili v prvej časti a od prvých minút je jasné, že sa to bude držať konvencií mytológie tejto série. Lenže aj napriek tomu, že tu nebolo toľko neočakávateľných zvratov, ktoré by tomu pridávali na zábavnosti, jedná sa o našlapaný film z výborným tempom. Ústredná dvojica Shahrukh Khan a Priyanka Chopra dopomohli k pekne rozvinutej romantickej línií - ktorá ale znova zostala nedokončená. Ale asi jediné čo na film môžem povedať, že je zábavný, dobre natočený a má plno epických a nepriehľadných miest, ktoré mu dodávajú isté čaro - hlavne naháňačka v autách. Postavy sympatické a pevne presvedčené o svojich archetypoch. Preto si aj myslím, že to ako zábava skvelo funguje. Hrá sa to navážnosť a pritom si to vytvára svoj vlastný osvedčený štýl.

Presne to čo som očakával som aj dostal. Wrightovi idú predsa len tie kostýmovky lepšie ako čokoľvek iné. Celá mizanscéna, obsadenie snáď až na Taylora-Johnsona, ktorý mi prišiel až príliš detský a v stave kedy sa ešte rozhoduje o svojej orientácií, je vytvorená s presným úmyslom a bez najmänšieho zaváhania. Prechody medzi jednotlivými scénami pomocou kulís boli príjemným ozvláštnením a za pomoci Marianelliho hudby dostávala celá scéna tú správnu atmosféru. Knightley sa pre takéto postavy narodila. Výborné zahrané, výborne vydramatizované. Jeden z tých filmov, ktorý sa hrá s kamerou, ktorý sa hrá s diváckymi očakávaniami a ktorý v sebe obsahuje veľa právd, podaných esteticky a bez väčšieho náporu na divákovu myseľ. Pre mňa výborný film, kde naozaj až na tých pár detailov, nemám čo vytknúť.

Typický Ferrell. Roach po Austinovi Powersovi nedokáže prísť s ničím vtipným a režíruje len osvedčených komikov v úlohách, v ktorých pôsobia strašne strnulo. Aj keď sú niektoré vtipy naozaj výborné, celému filmu chýba tempo a nejaká previazanosť. Takto je to len séria vtipov postrkaných do zápletky, ktorá je príliš priamočiara aby dokázala prekvapiť svojim koncom. Nebyť ústredného dua, bolo by to o dve triedy horšie. Inak sa jedná o znesiteľnú jednohubku, ktorá nezostane dlho v pamäti, ale je natoľko svojská, že nepodráždi ani nenahnevá. Ale prial by som Ferrellovi konečne nejakú poriadnu úlohu. Snáď ten Anchorman.

Príbeh s Tokia sa nesie v rovnako pomalom duchu ako väčšina Ozuových diel. Čo sa týka formálneho spracovania aj myšlienky je film veľmi podobný Kurosawovmu Ikiru. Typické pre Ozua je využitie statickej kamery a mierne podhľady. V celom filme sa nevyskytuje ani jeden záber, ktorý by mal inú kompozíciu. Rovnako sa kamera ani raz nepohne. Celý film je zasadený prevažne do interiéru a stojí na hereckých výkonoch dvojice starých manželov a ich detí. Príbeh s Tokia je typickým príkladom veľmi populárneho japonského žánru Gondai- geku, ktorý sa zameriava na príbehy zo súčasnosti. Namiesto akcie film sprostredkúva udalosti skrze hovorené slovo. Dialógy sa vyznačujú uvoľnenosťou a keďže sa jedná o film z rodinného prostredia aj formálnosťou. Tento úctivý prejav je následne v priamom kontraste k udalostiam, alebo postojom, ktoré film prezentuje. Pohľady postáv odzrkadľujú ich myšlienky a my ako divák sa často krát dostávame do pozície, kedy nejaká postava na nás hovorí, čo je spôsobené častým využívaním subjektívnej kamery. Príbeh s Tokia je pomalým filmom o hodnotách a o neschopnosti poskytnúť nehu tam, kde treba, kým ešte nie je neskoro. Je to príbeh komorný, tichý, plný postáv pričom každá z postáv sleduje svoje vlastné ciele. Koniec je otvorený s príchuťou smútku a melanchólie, kedy dôležité veci odišli a ako keby nebolo nič na čo by sa mohla postava starého pána tešiť. Pripravuje sa na samotu, osamelosť a následne smrť. Príbeh s Tokia sa tým končí.