ancientone

Šokujúce je, že Noé sa vzdáva šokovania (aj metafyzického pseudomysliteľstva). Namiesto senzuálneho blitzkriegu a provokácií je tu pomalý, tichý a rozvážny film o starnutí, samote a smrti, lakonicky pracujúci s prostriedkami filmového jazyka. Už rozdvojenie plátna pôsobí ako jednoduchá a plne funkčná metafora medziľudských vzťahov a obyčajné filmové zatmievačky dokážu naberať úplne nový rozmer. Noé akoby nečakane dospel o niekoľko stupňov a ukazuje, že aj takto môže vyzerať extrémna (alebo post-extrémna) kinematografia (ak sa chcem/e naďalej držať odkazu New French Extremity). Atakuje diváka nie sériou ad hoc útokov, ale pomalým strategickým tlakom. Prekvapenie roka 2022.

Beta verzia Deep Red, kde napätie budujú hlavne očakávania, kam Argento umiestni v ďalšej scéne kameru. Vizuálne uhrančivé giallo s prekrásny, hudobným introm, meniace sa v posledej tretine aj na vcelku koherentný film. Škoda, ako veľmi tlačí Argento na rozprávanie príbehu a thrillerovú časť, kde stráca pôdu pod nohami tak intenzívne, ako postavy jeho filmov strácajú krv. Ako samostatný film 4 muchy... až tak neobstoja, ako medzispoj medzi Vtákom s kryštálovým perím, Mačkou s dediatimi chvostami a Deep Red zaujímavé sledovanie pilovania autorského štýlu, prešľapov, požiadaviek producentov a neotrasiteľných elementov jedného z najviac cool euróspskych subžánrov.

Pri Soavim je to zložité. Respektíve sám si to robím zložitým kvôli kontextu, v ktorom ho vnímam. Filmy Cemetery Man a Deliria (podľa mňa jeho najlpšie) ho stavajú do pozície atypického hororového revizionistu. Filmy ako Svätyňa (alebo neskoršia Sekta) ho naopak ukazujú ako režiséra, ktorý vie skrátka poctivo napĺňať žáner a divácke očakávania. Svätyňa reprezentuje to lepšie z talianskeho horroru konca 80-tych rokov, je vťahujúca a veľmi atmosférická, Soaviho v prvom rade stále neopúšťa schopnosť budovať veľmi zapamätateľné obrazy a podmazávať snímku výborne padnúcim soundtrackom, ale naďalej budem stáť za jeho viac pravidlám sa vymykajúcimi filmami. Overall, vo Svätyni sa oplatí počkať na jedno z naj kinematografických vyobrazení satana.

Domy majú oči.  A amícke SUVčka už 40 rokov neštartujú.

Chemický proces. Leptanie a úplný rozklad hororu. Rollin film akoby ani nerežíroval a o dramaturgiu zavadil iba veľmi letmo. Jeho nahodilé "kurátorovanie" jednotlivých scén a obrazov nachádza vyvážený protipól v cite pre skvelú kompozíciu, kombinácie prirodzeného a umelého svietenia a celkovo prepájanie modernity s gotizujúcimi prvkami na podklade kontrastov medzi temnými kulisami a idylickými slnkom zaliatymi scenériami s belasou oblohou. Všetky premenné spolu vytvárajú film-narkotikum, roztekajúce sa v mŕtvolne pomalom tempe, dlhých záberoch a narúšaní pravidiel strihu a obrazovej kontinuity. Snové, psychedelické, miestami naozaj až dychberúco maginatívne narábanie so žánrovmi prvkami, ktorej sledovanie je slušná fetovačka. Viac než Jesusa Franca pripomína Requiem zlúčeninu Russa Meyersa a Joséa Marinsa.

Jean Rollin natáča pôsobivý moodboard vizuálov a scén, ktoré opakovane prekvapujú svojím citom pre kompozíciu a svietenie. Veľmi podmanivá, snová snímka, ktorú ozvláštňujú psychedelické prvky hippie kultúry odkazujúc enás na koniec idealizmu 60-tych rokov. Sex and the Vampire je v dobrom zmysle insitná fantázia so zvláštnymi odkazmi na odvrátenú stránku 60tkovej kontrakultúry. Charlie Manson žmurk žmurk.

... A ľudia si myslia, že Halloween 3 je zlý film :)))

Veľkých spoločenských presahov sa tu divák nedočká, ale prečo by to malo vadiť? Sledujeme príjemne nichovú (a jemne netradičnú) žánrovku s premakanou atmosférou a tematickým hudobne-subžánrovým vizuálom, ktoré majú kultový potenciál.

Môžeme toho veľa nakecať o New French Extremity a transgresívnom filme a ich sémantických presahoch, ale Haute Tension valcuje žánrové kuloáre už v tej úplne najzákladnejšej rovine. Je to jeden z najatmosférickejších a najimerzívnejších hororov od Texaského Masakru. Toho pôvodného. A nie je to náhoda, keďže z Ajovej vízie je cítiť evidentnú snahu o resuscitáciu drsného oldschoolového štýlu v kombinácii s dobovým pritvrdením v rovine explicitného násilia, ktoré však nie je samoúčelnou exhibíciou sadistických praktík. Navyše je to také malé-veľké magické stretnutie kľúčových miest francúzskej kinematografie posledných dekád.

Škoda ze film nevznikol ešte v prvej polovici 70tych rokov (resp.na ich začiatku) v tesnej nadväznosti na Rosemary a Exorcistu. V tom prípade by ešte viac vyšiel do popredia pokus o psychedelicko-okultnú atmosféru.