ancientone

Herz rozhýbava alegorický obraz, aby ho postupne premenil na hypnotickú obrazovú masáž, rovnako paralyzujúcu ako úvodny hudobný motív film. Deváté srdce je čisto film o umení strihu a mizanscény.

die hard fans only.

Sorry, ale Lindsay Anderson bol prvý.

Jedinečný film a dosť možno najlepší Altman. Long Goodbye je kaleidoskopickým obrazom rozorvaných 70tok a rovnako aj nadčasovým obrazom rozpadajúceho sa sveta, podvoľujúceho sa absurdite a absencii akéhokoľvek poriadku. K tomu si ešte prirátajte kameru ako na dojazde, ktorá len tak mimochodom pálkuje absurdné obrazy a vizuálne metafory len taký fukot. Altman pritom vo všetkej výstrednosti pôsobí stále veľmi civilne. Long Goodbye je síce adaptácia chandlerovky, ale vďaka Altmanovej autorskej solitérnosti pôsobí viac ako spojnica medzi poetikami Brueghela, Houellebecqua a P.T. Andersona. Senzitívne, ironické a prenikavé kino.

Eklektické peklíčko a námet na najlepšiu videohru našich životov.

TOTO je filmový jazyk predmestia. Nie tak brutálne ako South Park, ani v princípe milé a láskavé ako Simpsonovci. Daniels a Judge vytvorili seriál, ktorý presne tlmočí atmosféru, temporytmus a stav mysle života na predmestí v jeho absurdnosti, trápnosti, malosti, spomalenosti, neochote prekročit komfortné zóny, odmietavosť voči noovému, alebo voči progresu... ich irónia však nie je povýšenecká, ale má pochopenie pre spoločenské mechanizmy, ktoré rozoberá. Predmestie ako synekdocha uzavretého  sveta, fungujúceho na základe vlastných kostrbatých mytológií a status quo. Neviem ako v krajine vzniku, ale u nás neprávom prehliadnutá "instant classic". Aj preto, že rieši témy, ktoré sú mimoriadne aktuálne práve teraz, aj v strednej Európe.

"Zasranej internet". Instagramová kinematografia. ale som veľmi na vážkach, či v "medium is the message", alebo iba v "ten film je fakt strašne vyprázdnený" zmysle. Levinson je každopádne majster pekných obrázkov, edgy štylizácie, videoklipových/reelsových momentov a soundtracku (tú Tommy Genesis veľmi cením), ale pod povrchom chýba dôvod, prečo daný film vlastne sledovať (respektíve nepremáhať sa k tomu) a koncentrovanejší ponor do témy, resp. plnohodnotné rozvíjanie motívov. Všetky nedostatky sa dajú strčiť pod univerzálny koncept "generačnej výpovede" o povrchnosti, neschopnosti sa koncentrovať, roztekanosti atď. atď. Levinson ale nie je Korine, ktorý dokázal v Spring Breakers reflektovať a glosovať. Levinsonov film je iba komfortným symptómom, súčasťou vlny, na ktorej sa vezie. A čo je najviac annoying, kryje to násilnými moralistickými momentkami.

Pokus o trochu "oldchoolové" konverzačné indiečko, ktoré v skutočnosti postráda drive a dôvtip "oldschoolových konverzačných indiečok", a tak skôr pripomína iba cvičenie na tému "moje režisérske vzory".

Satirický animák, ktorý vlastne úplne (rozumej tendenčne) zapadá do snahy vytvoriť "southparkový" formát (Lokal TV, Pakárna), ktorý bude komentovať strasti a absurditu stredoeurópskeho života života. Celá hra sa však mení, ak máte aspoň trochu osobný/bližší vzťah s budapeštianskym Jozsefvárosom, tvz. "osmičkou". Áron Gauder berie rotoskopickú animáciu a hyperbolický štýl a pasuje naň "bordel" a špinavosť celej štrvte ako veľmi dobrý poetický rámec svojho filmového jazyka. Vizuálne aj dramaturgicky je to rovnaký freestyle, ako preháňanie sa po uliciach ôsmeho obvodu, kde sa škaredosť mení na špecifickú príťažlivosť. Gauder vtvoril veľmi osobný film-zeitgeist-genius-loci. Vôbec nie priekopnícka, ale za to veľmi sugestívna štýlovka.

Kvalitná reportáž o pomeroch na klubovej/undergroundovej scéne.