ancientone

Film-outsider. 80kový film, pôsobiaci ako zabudnutý reliktz prelomu 60. a 70. rokov. Coppolovo Badlands, ktoré vizuálnymi postupmi pripomenie snímky poetického realizmu. Opomenutá kultovka. Staromilská fantázia. Atd. Atd.

Drámička pre znudených mileniálov s ponaučením a zúfalo bez charizmy. Vtipné hlavne na nechcených miestach.

Zvláštny prípad, kedy naozaj silný koncept, drsný thriller dodržiavajúci jednotu miesta, času a deja (odohrávajúci sa v kvázi reálnom čase), dopláca na limity vlastnej exploatačnej dramaturgie a logických lapsov, no zároveň ťaží zo svojich produkčných limitov surovú naturalistickú atmosféru a dusný, zaprášený vizuál, ktorý bezmála pripomína americkú sociálnu fotografiu :-)). Landis prináša Exploitation/Grindhouse film s ambíciami stať sa hitchcockovským thrillerom zaseknutými niekde na 3/4ceste. Overall vcelku štýlový, zapamätateľný letný grindhouse a tak trochu southern gothic film (kde môžeme cítiť aj prvé tóny redneck/hillbilly klasík ála Texas Chain Saw Massacre, Hills Have Eyes, Deliverance...) s ozvenami westernu a crime príbehov v štýle Bonnie and Clyde, či Gun Crazy a Badlands, v kontexte prvej polovice 60-tych rokov vyniká.

Yes. Toto je presne ten druh filmu, pre ktorý sa oplatí brodiť bažinami proto-slasherového filmu a neuspokojiť sa so sledovaním (inak majstrovského) Powellovho Peeping Toma. Medzi ním a Halloweenom sa deje veľa malých posunov. Stojí to za moment prekvapenia, kde vidíte, ako sa vo v podstate tendenčných béčkovch krimi-thrilleroch vynára nový subžáner a jeho stále viac vykryštalizované postupy. Navyše v tomto vynáraní zachytíte zaujímavú identifikáciu medzi odhaľovaním nového subžánru a odhaľovaním vraha samotného. Samotný film, resp. jeho filmová reč totiž v kľúčových momentoch personifikuje vraha aj nový, vznikajúci (sub)žáner. V Silent Night Bloody Night máte pomedzi povinnými a režijne stále topornými krimi-jazdami subjektívne POV zábery, explicitnú vraždu, širokoúhle objektívy a silné atmosférické pasáže, vyskladávajúce napätie a des z koláží reálneho prostredia. S postavou vraha tu skrátka prichádza aj niečo nové, tajomné a plíživé, opradené mystériom, čo naplno odhalíme v druhej polovici 70. rokov. Tento kinematografický kontext dodáva filmu to správne čaro a napätie - rozmer metafilmovej detektívky.

#macabre #bizarre #crimestory #slasherintraining

Slunce, seno, Amerika.

Cichy vie krásne  "komixovo" rozzáberovať scény a ťažiť zo slabej réžie hercov ako zo súčasti celkového surového konceptu. Kamera Howarda Ziehma pri snímaní exteriérov dosahuje (ruka v ruke s nízkym rozpočtom) až dokumentárny štýl. Cop Killers su parádne lavírovanie na hrane žánru, fikcie a vizuálnej doku-štúdie prostredia,do ktorej je film zasadený. Všetko dokresľuje voľba kontrapunktovej, folkovej hudby á la Last House on the Left. Zlatý fond grindhousu.

Mega podarený showroom osemdesiatkovej fúzie hororu s morbídnym humorom. Časom to navyše získava parádnu patinu. Vytúžený vintage produkt.

to bola paródia?

Také feel-good sledovanie postaršieho pána, ako si plní svoje sny. A plní si ich vkusne, ale nevýrazne. Del Torro sa v novom poviedkovom seriáli pasuje do úlohy Alfred Hitchcock Present's digitálnej éry, ale jeho séria nie je taká šupa ako Masters Of Horror, Twilight Zone, alebo Tales from the Crypt. Parametre projektu dokonale určujú už úvodné titulky - štylisticke perfektné, dosť manieristické, ale rýchlo pominuteľné panoptikum všemožných hororových, gotických a groteskných prvkov, ktoré proste v solídnom štýle prefrčia obrazom. Samostatné poviedky (sympatické je, že nechýba ani lovecraftovská adaptácia - aj keď viacero motívov naprieč poviedkami je vyslovene lovecraftovských) väčinou pôsobia dojmom, že by im stačila plocha 15-20 minútovej etudy a seriál by mohol byť kľudne zmenšený do podoby väčšieho poviedkového filmu. Vpohode sezónna záležitosť, na ktorú si o dva-tri mesiave nespomenieme. Once again. nevadí. Môžeme sa ďalej naivne tešiť na del Torovu adaptáciu románu V horách šialenstva. Zatiaľ ale (osobne) nadšením určite nešaliem.