MikO_NR_1909

Japonské prehrávanie vo filmoch Kurosawy nebývalo nikdy handicapom, zvýrazňuje sa tým emocionálne hľadisko a poetická zapamätateľnosť, ktorá stupňuje mrazivý dojem. Keď ale afektujú Američania s priemerným tvorcom a s prikrášlenou zápletkou fantastického Rašomóna, výsledok je mechanicky strohou komikou, kde logika si vzala 90 minútovú dovolenku. Newman nie je Mifune, síce od pohľadu rovnako hypnoticky cynický, avšak keď otvorí ústa snažiac sa obohatiť svoju postavu lámavým mexickým nárečím pripomenúc inú výstrednosť ázijského matadora, katastrofa. Aj pri práci s plynulým obrazom nestačí mať napozerané Akirovo remeslo, kde každý moment (dážď, podhľad lesov) má svoje jedinečné miestečko. Aj keby bolo toto nedajbože originálom, spôsob, akým prezentuje svoj štýl západného prerozprávaného príbehu mrhajúc skvelý námet, trestuhodne zlyháva na plnej čiare lacným amerikanizmom. A môže byť rád, že nemám ešte zlú náladu. I keď nemám k nej ďaleko, lebo aké nezmysly tu čítam o údajnej „nedocenenosti“, grciam. V tomto žánri sú nedocenené úplne iné filmy.

Ďalší absolútne zbytočný remake tápajúci sa aj vo svojom názve, ktorý mal byť radšej prezentovaný ako sračkofilný riťuál. Niežeby sa mi originál dáko extrémne ľúbil, ale jeho hodnoverná pôsobivosť a narábanie s exotikou malo čo do seba.

Nie som fanúšikom filmových komiksov a pokiaľ to nie je od Nolana v najlepšej forme, ani nepáchnem. Každý ďalší počin ma o tom len a len presviedča. Skrátka môj pohľad na komerčnú kinematografiu a popcorňáky sa mení a čoraz menej pozornosti im venujem. Film v mojich očiach naberá významu umenia a snímkam, ktorým som kedysi venoval väčšinu času už beriem len ako nevyhnutnejšie zlo pre encyklopedické vedomosti. Aj guilty pleasure musí zabŕdnuť do niečoho hlbšieho a nielen sa striktne venovať predlohe. A tým (niečím) hlbším som nemyslel „Robocop-ovsky myšlienkový presah“.

70%. Premakaná akčná sranda, v ktorej vyniknú adrenalínové choreografie a fantastický soundtrack (v rámci žánru). Bohužiaľ - mentálne ide o čisté béčko, kde vyhrotené kľúčové scény postrádajú logiku, poprípade sú okorenené katastrofálnymi dialógmi a s (ne)prácou medzi postavami. O ne (v konečnom dôsledku) vôbec (ale vôbec) nejde. No uvidím, čo dá dvojka.

Toľko poškodeného nábytku, toľko tanečných choreografií, toľko francúzskeho šarmu a toľko melodrámy sa len tak nevidí :-).

Ako malý som na tom celkom "fičal". Tak v 11-tich rokoch je to pochopiteľné...

Príjemná oddychovka ovešaná už tak ovešanou zápletkou, ktorá ale neurazí váš intelekt (aj keď úplne vypnete mozog). Pre dobových pamätníkov dozaista nostalgická slasť ale dnes už je to len púštny prach.

Pohľadová beznádej a neorealistický kumšt, t.j. reprezentant talianskej pure cinema. Film sa dá navyše fantasticky rekonštruovať v detailoch.

Najhoršie na tom je (a stojím si za tým), že Potměšil má komediálny potenciál. Z jeho ksichtíku (podobne ako u Sypala) sa s prispením vrcholného českého tvorcu a kvalitného scenára dá vyškrábať nejedna komédia. Takto robia zo seba idiotov a zabávajú najnižšiu spoločenskú sortu a ja takmer pri každej replike len krútim hlavou.

Je priam obdivuhodné, aké širokospektrálne sféry pozemského života režisér vo svojich filmoch rozvádza. A nepriamo dospeje k podobným výsledkom : nekalé zákulisie policajných praktík, beštiálne situácie vo vojenských táboroch, krvilačné verdikty porotcov v sieni, hrozby informačných vojen, televízne pletky... Trochu mi z opačného uhlu pohľadu pripomína iného matadora - Franka Capru. Lenže zatiaľ čo Capra dáva do opozície "rozprávkových" zloduchov (kde dobro prirodzene vychádza z človeka), Lumet prenáša pozornosť k tým zvráteným a skazeným. Čím majú väčší priestor realizácie, tým viac dehumanizujúco podkopávajú aj to najmenšie ľudské, čo v nich zostalo (pričom dobro je niekde až za tou nekonečnou priepasťou beznádeje). Lumet vlastne nepoužíva satiru či plnohodnotnú príbehovosť (čím by nalákal širšie publikum) ale nadnesený realizmus, čiže v konečnom dôsledku svojou výstižnou servilnosťou otvorí dvere aj tomu retardovanému, aby pochopil. Otázne je, do akej miery to bude priemerného diváka zaujímať, lebo zo skúseností je jasné, že 80% ľudí sa bude neustále kŕmiť tými istými sračkami, ktoré Finch vo svojich prejavoch spomínal. Vlastne robíme týmto hajzlom dobročinnú službu a ešte sme šťastní, ako s nami vymetajú. Ťažko sa to počúva... Mimochodom je to jeden z tých tématov, v ktorom vyniknú herecké výkony až k nebesiam. Asi toľko.