MikO_NR_1909

85%-ný humbuk nie je na mieste. Film sa síce opiera o netradičnú čiernobielu poetiku, ale volá do prázdna a pôsobí dosť staticky. Pre aktuálnych dnešných divákov to znamená wau cool feeling, lebo niečo obdobné nepoznajú. Jarmuschov spôsob reči sa ale samozrejme neťahá na Ingmara Bergmana, Johna Forda ani na Federica Felliniho. Čo ma ako tak zaujalo bol autentickejší štýl streľby. Nemyslím výsledky prestreliek, ale formu.

Filmová báseň, ktorá presahuje žánrové možnosti. John Ford natočil nadrozmerný film, ktorý je na prvý pohľad neviditeľným masterpiece(om), prevyšuje klasické rámcové osnovy, s čím sa tak často potĺkava westernová tematika a s ľahkosťou maliara ju strčí do kapsy. Vizuálnou poetikou a nostalgickou atmosférou neprekonateľný kumšt, ktorý sa prediera krajinou divokého západu z kade prichádza a odchádza postava Johna Waynea - Ethan Edwards. Ethan je najkomplexnejšou a emocionálne najzaujímavejšou postavou divokého západu všetkých čias, ktorý je z jednej strany neskonalým rasistom a drsňákom, z tej druhej iba osamelým súputníkom bez elementárneho šťastia a domova zároveň. Jeho celoživotné (a márne) blúdenie nezačalo príčinnými udalosťami vypálenia bratovho ranču indiánmi a ich následné ukoristenie dievčatiek Lucy a Debbie. Skrýva v sebe neskutočnú nenávisť symbolizujúcu najťažším stupňom ľudskej agresie a nadradenosti. Vo Fordových rukách to má navyše aj akýsi násobný parameter nadhodnôt a možností filmového umenia, cez ktoré číta a rozpráva svoju story malebná krajina, veľa napovedia tradície a zvyky, i osudy a príbehy jej obyvateľov. A takisto veľká metafora dobyvačnosti Ameriky 19.storočia, až epických rozmerov. Na konci sa v ňom síce zmocnil krátkodobý stav láskavosti a dobra, ale len vo veľmi relatívnej podobe. Ako nám poodhalila záverečná strhujúca scéna filmu (v doprovode krásnej pesničky od Maxa Steinera a The sons of Pionners), bol to stále ten istý Ethan Edwards, ktorého osamelá duša vyrazila opäť niekam... na ďalšiu púť a navždy odkázaná predierať sa medzi vetrami...

Tentokrát nie je primárnym cieľom hlavného hrdinu zlato či peniaze, ale POMSTA rodičov. V tomto duchu to v podstate začína a končí. Tento film sa snaží ísť sofistikovaným poňatím ako je PRAVDA, až po číru BRUTÁLNOSŤ. Navyše Steve McQueen bol hercom A-kategórie. Jeho charakter naoko dobrého chlapca sa pomaličky transformuje v medziach na hranici zákona a šikovne (a občas s chybami-dolapenie) si ide za svojim. A už samotný (podobný) útek z väzenia sme neskôr videli v Motýlikovi. Ale z výpovedného hľadiska sa dejové variácie potĺkajú s nanajvýš priemerným odkazom a jeho ambicióznosť nemá šancu výraznejšie prehovoriť. Ako ľahšia oddychová vec ale ideál.

Expozícia prinesie tradične populárnu westernovú látku CESTA ZA ZLATOM a jej počiatočné rozdanie kárt v spojení rôznych vrstiev pátračov je velice pútavé. Mužská stredná generačná vetva to celé ťahá v sprievode pár pekných mladých žien a dáva otázky : pôjde sa širokospektrálnou púťou akú sme mali možnosť vidieť v SIERRA MADRE? Alebo nevyužitý potenciál premení iba na nesúrodejšiu a pre western tak typickú lacnejšiu gýčovosť? Po pár desiatkach minút už ale divák cíti kolísavosť dejovej formy v ľudskej rovine (pretože zábery na kaňony sú úchvatne hypnotizujúce a nemajú chybu). Herci to držia slušne nad vodou a záver prináša až katastrofické zosuvy typu Indiany Jones, čo by som síce vôbec neočakával, ale zároveň ma to nechalo trochu odmeraným.

Príliš zložité a roztrieštené. Postáv je tu veľmi veľa, majú približne rovnaký priestor sebarealizácie, ale je to skôr na škodu veci. Ešteže hudba drží nad vodou hluchšie pasáže a tým pádom dáva pocítiť hlbší nádych, i keď bez nej je tu nulové odovzdanie sa deju. Zčasti aj ja "chybujem", že som videl toto pred slávnejšou jednotkou, ale aj keby pobadám väčší myšlienkovitý presah, na **** to stále mať nebude.

Pán Švankmajer brnká na nervy a zároveň kreatívne manévruje so všetkým možným okolo. Jeho ostré miešané koktejly evokujú skryté úchylky zainteresovaných. Od vecného dialógu (čo nebol zrovna skvelou ochutnávkou) to gradovalo tým správnym smerom.

Bambi je v mojich očiach tou najláskavejšou a najskromnejšou animovanou klasikou všetkých čias. Vidieť, že celý tím to tvoril predovšetkým z vášne a nie len z výrazne arogantného profitového hľadiska. To, čo vídame dnes, ma len výnimočne tak osloví ako toto. Už len za tú nenásilnú štruktúru a odovzdávanie posolstiev prostredníctvom vyspelého príbehu http://www.9em.sk/?p=3748 (môj pohľad v širšom obraze).

Pinocchio spĺňa tie najprísnejšie kritéria konceptuálnej skladby. Množstvo nápadov, kvalitnej hudby a strihových frekvencií. Z osobnostného hľadiska divák až pohladí do duše a súcití s existencionálnym utrpením hlavnej postavy. A pritom všetko končí veľmi veselo so zadosťučinením v rámci boja za osobné šťastie. Deťom ponúka táto vec ďaleko viac ako 70-80% všetkých animákov. Vždy keď si na Pinocchia spomeniem, hlavou mi prechádza krásna kamerová three-strip technika. Táto technologická kreácia obrazu je v mojich očiach vôbec tou najrevolučnejšou a najprínosnejšou vecou v animovanej histórii.

Oslava najväčších slovenských ľudových krás, zvykov a tradícií. Optimizmom dotláčané krásne spevy v jedinečnej tatranskej atmosfére. Akurát nečakajte žiadne filmové jadro, žiadne herecké esá. A ešte tie dialógy idú dosť mimo mňa.

K odpadu to nemá ďaleko. Všetky sekvencie sú veľmi detinsky natočené (my to vo všeobecnosti skrátka veľmi nevieme). A takisto nechápavo krútim hlavou, ako sa podarilo Rapošovi presvedčiť naše hudobné hviezdy o produkciu širokej palety hitov, ktoré by im mohli závidieť aj ďaleko kvalitnejšie muzikály než táto chujovina.