Sufferer

Resident Evil napísal už svoju piatu kapitolu. Mimoriadne priemernú kapitolu. Vadí to? So správne zvoleným prístupom určite nebude. Pretože očakávať od série solídny príbeh s logickým rámcom je v zásade rovnaký nezmysel ako byť vegetarián a nakráčať do reštaurácie, kde sa podávajú výlučne mäsité jedlá. Kladné pocity zbiera Odveta v prvom, druhom a vlastne vo všetkých radoch v akčných sekvenciách, ktoré sú remeselne výborne zvládnuté, a vďaka rozumnej minutáži nepôsobí uťahane. Osobne mi naviac prišlo zaujímavé, ako Anderson prenáša dianie z realistického prostredia do digitálneho sveta a v ňom videohernú poetiku transformuje do filmového jazyka, jednotlivé herné, respektíve dejové úrovne spája lacným, ale efektným lepidlom a zvolený koncept dodržuje od začiatku do konca. Ako fanúšik série som si prišiel na svoje. (Kino 3D)

Existuje ešte vôbec niekto, ako James Cameron, kto dokáže oprášiť istú historickú udalosť, vdýchnuť jej nesmrteľnú filmovú dušu, na kráse ktorej sa nepodpíše ani zub času, a na jej pozadí vystavať najkrajšiu love story všetkých čias? To asi sotva.

Po dvojročnej pauze sa to na striebornom plátne opäť hemží hereckými veteránmi, ktorí dokazujú nielen sebe, ale aj celému svetu, že ešte nepatria do starého železa. Naverbovali nové posily, vďaka čomu praská plagát vo švíkoch, a hor sa do akcie. Usilovne prerieďujú stavy komparzu, ako o dušu menia zásobníky jeden za druhým, príde aj na nože či chlapskú férovku a tasia zbraň najväčšieho kalibru - dialógy. Robia si dobrý deň z chlapa po pravici, zo samých seba a oprašujú legendárne hlášky na pripomenutie zašlých osemdesiatok. Avšak partia okolo Simona Westa zabúda na jednu malú, lež dôležitú skutočnosť, a to, že filmy nie sú len o akcii, explóziách, hromade krvi, ale aj o určitej sofistikovanej zložke, ktorá divákovi povie aj niečo navyše. Nepovažujem sa za náročného diváka, ibaže projekt Expendables si holt zaslúži viac než zlepené scénky s nulovou gradáciou, pretože filmový pilier, ktorý sa opiera o najväčšiu akčnú charizmu na meter štvorcový, nevydrží donekonečna. (Kino)

Keď vám pri ušiach zazvoní herecký umieráčik, sranda musí bokom, Charlie Sheen by vám vedel rozprávať hodiny. Vypoklonkovaný na ulicu skúsil šťastie v skromnejšej produkcii a nespravil vôbec zle. S jeho typickým humorom si za tie roky potykali mnohí, vrátane mňa. Z obrazovky prakticky nezlieza a, pochopiteľne, ťarchu vláči na vlastných bedrách. Obklopil sa však aj zaujímavými tvárami, najmä ženskými, ktoré sitkom úspešne prebudili k životu. Po prvej, desaťdielnej, viac-menej ochutnávkovej sezóne sa z toho rysovala vcelku zábavná výplň voľných chvíľ. Z duše neznášam, keď za takou vetou musí nasledovať jedno, tentoraz veľké ale. Ale druhá sezóna. Sezóna so zdanlivo nedohľadným koncom, ktorá len filtruje recyklát nemenovaného seriálu stanice CBS. A nie je to žiadna sláva. (1. séria – 7/10, 2. séria – 4/10)

Pokiaľ existuje niečo, čomu sa tak trochu vyhýbam, tak sú to zombíci. Nie je teda najväčším prekvapením dňa, že aj napriek pozitívnym hodnoteniam a odporúčaniam priateľov sa spočiatku hlasito ozýval povestný ciťák, že keby blbé nápady mali olympiádu, tento by určite bral zlato. Zahnala ho však hneď prvá sezóna, ktorá potenciál krvilačného hybateľa deja ako vonkajšiu hrozbu výborne využila ako odrazový mostík na prekreslenie nového sveta a jeho zákonov. Ten civilizovaný je skrátka pasé a človeku nerobí problém postavám uveriť, že nevyberajú tú správnu možnosť, volia iba menšie zlo, spiac pritom vždy s jedným okom otvoreným, aby si zachránili kožu. Atmosféra, napätia či bezútešná situácia tam stále je. Rovnako tak moja slina.

Kruh okolo komiksovej trilógie (ktorá má všetky predpoklady na to, aby bola nazývaná jednou z najlepších) sa uzatvára, pričom jasne dáva odpovede na otázky ležiace na stole dlhé, predlhé mesiace. Posúvanie hraníc senzačného Temného rytiera sa nekoná. Ako to? Jednoducho nie je kam. Avšak ich statika sa otriasla v základoch. Spoločným menovateľom takmer každého filmu Christophera Nolane je prienik zábavy, kvality a predovšetkým príbehu. A Návrat nie je žiadnou výnimkou. Zo všetkého najviac ho charakterizuje nabaľovanie postáv pretkávaných v sieť ich motivácii a plánov, ktorá postrkáva udalosti do pohybu. Každý záber a každá ich prehodená veta rezonuje s motívom filmu. ___ Nemusíte mať ani zrak Supermana, aby ste spozorovali, že preťahovaná o dušu bieleho rytiera Gothamu spred štyroch rokov mala väčšmi vybrúsený scenár. Cez všetky oprávnené výčitky ale Návrat neporušuje kauzálny vzťah a nevybočuje z logického rámca. Kvôli zahlteniu postavami sa na konci síce uchýli k skratkovitosti či menším zhodám náhod, lenže ani to v konečnom vyznení neukrojí z osudovej atmosféry, ktorej dôležitým spúšťačom je v ušiach ešte dlho znejúca Zimmerova hudba, pod kožu naháňajúca zimomriavky a schopná povzbudiť nefalšované emócie (apropo, tie sú pre mňa atribútom filmu ospravedlňujúcim aj neospravedlniteľné). ___ Najväčší otáznik ale visel nad Tomom Hardym, ktorému mnohí obúvali veľké topánky pri plátaní diery zloducha po legendárnom výkone Heatha Ledgera. Jeho démonický zlosyn Bane nie je tak ikonickou postavou ako Joker, no svojim premysleným anarchistickým plánom ovládnutia Gothamu mu prinajmenšom šliape na päty. To, čo sa na začiatku zdalo ako handicap (maska na tvári), zužitkoval na pozadí ozveny jeho minulosti v strach a rešpekt budiaci prejav založený na tele, očiach a modifikovanom hlase skrz respirátor. Lepšie adieu si skutočne neviem predstaviť. ___ Poznámky pod čiaru: 1) Komiksový film už nikdy nebude ako predtým. 2) Rabovačka môže začať. (Kino 2x)

Vesmírne dobrodružstvo za odpoveďami na základné existenčné otázky ľudstva zvnútra rozvracia obsahová stránka, miestami na jazyk nesúca zunovanú frázu „ani prišiť, ani priplátať“. Promethea napriek tomu na hlinené nohy stavia vcelku sústredená réžia a formálny prednes Ridleyho Scotta, ktorý úspešne zvláda navodiť ilúziu neznámeho miesta i napätím zhustnutú atmosféru, ako sprievodca na ceste k postavám je však bezmocný. Vizuálne podmanivý kinozážitok z rangu najnudnejších. (Kino 2D)

„Bring me my legs.“ Veľkohubé reči o “double“ zážitku zostali (ako obvykle) iba v rovine sľubov. Za kormidlo výletnej lode Piraňa sa totižto pre zmenu postavil John Gulager, avšak ten nedokázal ani len zamútiť stojaté vody zanedbaného žánru, ktoré jeho predchodca Alexandre Aja solídne rozvíril. A čo je horšie, hádže cez palubu jednu vec za druhou. Už to nie je tá neviazaná zábava, z ktorej na diváka pokukuje šteklivá erotika, či krvavý kúpeľ s poctivým napätím ale len obyčajná hra na efekt, kde čo najviac využiť záber v treťom rozmere. Veď čo už je to za film, kde najväčšiu srandu robí vykopávka z Baywatchu. Sklamanie.

Ak ste fanúšikom vojnových filmov a hľadáte niečo originálne (v rovine obsahu), ste na zlej adrese. Pokiaľ vám ale nevadí scenáristická odrhovačka ako každodenné raňajky, je sa načo pozerať, pretože snímka Act of Valor nám po stránke formy prináša do žánru isté osvieženie. Do hlavných úloh stavia (ex)členov Navy Seals, sprostredkúva realistickú akciu, ktorá podtrhuje autenticitu až na kosť, a využíva prvky počítačových hier (pohľad a la countre-strike). Zarážajúce na tom je, že začínajúcemu režisérskemu duu na celý film postačil rozpočet (smiešnych) 12 miliónov amerických dolárov. Ak naberú skúsenosti a do rúk sa im dostane (dnes nič zriedkavých) 200 miliónov, rozhodne chcem byť pri tom.

„Celerino figlio di puttana!“ Je pravdou, že som mal podstatne odlišné predstavy o smerovaní deja snímku s tak lákavým názvom, avšak odskočiť si za hranice Hollywoodu sa dnes oplatí viac než kedykoľvek predtým. Taliani si získavajú sympatie predovšetkým u mužského publika, ich ťažkoodenci zo srdca Apeninského polostrova (resp. Ríma) sa prirodzeným spôsobom vrývajú človeku pod kožu a akýmsi “bratským putom“, ktoré medzi nimi panuje, si získavajú priazeň. Fungujúce príbehové vetvy (práca, rodina, voľný čas) riešia problémy, na ktoré sa každý jednotlivec môže dívať rôzne, podľa toho na akej strane “barikády“ stojí. Melódiu (viď prvá veta) asi len ťažko dostanem z hlavy.