Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Akčný
  • Komédia
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (207)

plagát

Rallye smrti 3 (2012) 

Po jednotke a Stathamovom výraze tváre “neser sa mi do cesty“ nemusím ani veľmi loviť v pamäti, kým Inferno, rovnako ako prvý sequel, vyšumí z hlavy už po pár hodinách. Jadrom problému nie je ani tak to, že neprevetrá mozgové bunky a kašle na logiku (o to mu nikdy nešlo), ale že tento koncept už nedokáže natankovať toľko adrenalínom a krvou premazanej akcie, aby zabavil diváka zas a znovu. V podstate sa už len recykluje. Kamera občas pekne živelná, strih strašne videoklipový, spomaľovačky na hranici únosnosti a hudba často mimo. Našpúlené pery a vytasené prsia sa už míňajú účinku a záverečný twist vyznieva do prázdna. 5/10 a o štvorke nechcem ani počuť.

plagát

Lincoln (2012) 

Traduje sa, že Spojené štáty sú krajinou neobmedzených možností, jednako však udalostí, osudov alebo osobností histórie, ktoré sa doslova pýtajú o to, aby ich niekto zvečnil na film. S postavou Abrahama Lincolna sme sa už mali možnosť stretnúť, lež doteraz nie takto. Jeho životopisný portrét zachytáva a upiera pozornosť na schválenie trinásteho dodatku ústavy, danú látku prezentuje s plnou vážnosťou, podáva ju vyčerpávajúco a filmársky precízne, avšak emocionálna rovina zľahka pokrivkáva. Odzrkadľuje kvality Spielbergovho formátu od ilúzie vrátenia sa späť v čase, cez technickú stránku až po vedenie hercov, pričom si úspešne stráži, aby hlavná postava (v dobrom) zatienila ostatných. Lincoln je bezpochyby oscarový materiál a určite neobíde s prázdnymi rukami (moje laické oko vraví, že si niekoľko zaslúži oprávnene), americké publikum sa bude biť do pŕs s patriotizmom sebe vlastným, no pre diváka spoza amerických hraníc nie je práve vďačným snímkom, jeho dramatická, ale ani osobná rovina si ho nevie upnúť k sebe natoľko, aby si musel utierať pot z čela. Tri sú málo a štyri zas veľa, prikloním sa nahor.

plagát

Divoký Django (2012) 

Nuž, vynášanie do neba a predháňanie sa so superlatívmi nehrozí, a to najmä preto, že western je azda posledný žáner, ktorému venujem svoju pozornosť, a ani Tarantino nie je zrovna mojou šálkou kávy. Nič to však nemení na skutočnosti, že Quentin je režisérsky chameleón, ktorý dokáže plávať vo všetkých žánrových vodách, hoci škatuľkovanie jeho tvorby hraničí so zdravým rozumom. Tarantino je v prvom rade zručný pisálek, ktorý vie stránky scenára zaplniť zmysluplnými vetami, a je ženatý s konverzáciou, prostredníctvom ktorej podporuje dramatickosť danej situácie, buduje napätie, odďaľuje bod zlomu tak, aby mohol pekelnou rýchlosťou vytasiť kolt, resp. scénu a odzbrojiť tak diváka (v IB boli dve, tu však iba jedna), no a v neposlednom rade majú jeho dialógy markantný podiel na progrese postáv i samotného deja. Stavba príbehu nestojí na obzvlášť zložitých základoch, ale človek nemá nikdy istotu do akej strany otvorí Quentin dvere a čo ho za nimi čaká. Jednotlivé sekvencie na seba výborné nadväzujú a tvoria konzistentný celok, len škoda, že vygradovanie (Waltz vs. DiCaprio) a najlepšia scéna filmu (krvavý kúpeľ na haciende) príde už na cieľovej rovinke. Každopádne nigga-sranda garantovaná.

plagát

The Words (2012) 

Sledovanie snímky The Words je niečo ako čítanie pútavo napísanej knihy, kde sa človek nemôže dočkať chvíle, kedy obráti ďalšiu a ďalšiu stranu, pričom vnútorný hlas mu neprestajne opakuje ..a čo bolo ďalej? Škoda len, že tento pocit stráca v druhej polovici na svojej intenzite. Prepojenie príbehu na príbeh je (aj napriek zdanlivo zložitej stavbe príbehu) hladké a bez problémov. Hudobné podfarbenie nádherné.

plagát

Vzpomínky na lásku (2004) 

S ázijskou tvorbou si podávam ruku len sporadicky, avšak tento stisk sa mi vreže do pamäti veľmi hlboko. Filmársky bezchybný, v každej rovine (romantická i dramatická) strhujúci a vo všetkých polohách intenzívny a emocionálne silný. Skutočne nevšedný divácky zážitok. (Director's cut)

plagát

Expresná zásielka (2012) 

Príbehová konštrukcia sa opiera o strohú zápletku, pri ktorej sa človeku vybaví zadávanie adresy do GPS (teraz nemám na mysli Global Police State), kedy nám vyhodí čo najkratšiu možnú cestičku k požadovanému cieľu, a tak podobne, z bodu A do bodu B, putuje aj náš hlavný hrdina. No háčik je v tom, že David Koepp sa po celú dobu šikovne hrá s kamerou či strihom, využíva GPS mapy mesta a pri rozprávaní prepína na retrospektívu bez toho, aby pôsobila rušivo, akoby narábal s prehadzovačkami podľa potreby. Ba čo viac, šliape do pedálov ako skúsený tempár, ani sa nenazdáte a ste na cieľovej rovinke. Herecký káder si svoje taktiež odkrúti, ale scenár po nich zas toľko až nechce. Za normálnych okolností tri, avšak (rovnako ako pri snímke Skrat) za úžasnú formu jednu prihodím.

plagát

Ten, kto stojí v kúte (2012) 

Filmový prepis knihy obnáša viaceré úskalia. Musíte sa zavďačiť fanúšikom, ale aj zaujať knižným titulom nepobozkaných divákov. Neobyčajnosť snímky The Perks of Being a Wallflower spočíva už len v tom, že realizátorom prechodu na audiovizuálne dielo je samotný autor, ktorý sa majetnícky podujal svoj literárny svet a vlastné myšlienky s medziriadkovým podtextom zvečniť na plátno. Na reálnych základoch vystavaný svet okolo dospievajúceho chlapca, životom ťažko skúšaného introverta, ktorého duša je rozorvaná a ťahaná mnohými smermi. Film od diváka vyžaduje mať porozumenie pre nestálosť a neohrabanosť stratených existencii, ktoré v spoločnosti hľadajú svoje miesto. Práve ono určuje mieru vniknutia do mysle a kože postáv a následného pochopenia predkladaných myšlienok. Kto chce zavrieť dvierka za filmovým rokom 2012, ten by si tento ľudský a emocionálne nabitý coming-of-age film rozhodne nemal nechať ujsť.

plagát

Ladíme! (2012) 

A-ca-šablóna. Ladíme! je názov, ktorý filmu dokonale sedí, totižto sa nevie rozhodnúť, kam sa zaradiť, pričom sa evidentne snaží tváriť o niečo dospelejšie a chce byť otvorený širšiemu diváckemu publiku, avšak nedáva bokom veci, ktoré by ho z násťročnej škatuľky vytrhli. A ačkoľvek je zručne natočený a jednotlivé hudobné vystúpenia sú celkom chytľavé (čistý a-ca-mainstream, a-ca-underground nečakajte), no nie zas do tej miery, aby divák prehliadol, že sa po celý čas spúšťa toboganom, bez akejkoľvek novej zákruty, na akom sa vezie rok čo rok. No vzhľadom k tomu, že na filmovom trhu nie je podobných kúskov až tak veľa a že mi šablóny nevadia, pokiaľ sa cez ne dobre opisuje, som sa rozhodne nenudil. A dnešným dňom žerem Annu Kendrick nadobro.

plagát

Hobit: Neočakávaná cesta (2012) 

Od okamihu, kedy v Návrate kráľa za sebou Sam zavrel dvierka, sa vo svete dobrodružného fantasy akoby zastavil čas. Tvorcovia sa od originality veľmi nepretrhli, skôr sa predbiehali, kto viac zadupe svoju rozprávku do zeme. A preto niet divu, že sa lotrovským fanúšikom (a asi nielen im) rozžiarili očká správou, že Hobit dostal zelenú. Nasledovalo už len netrpezlivé čakanie na každú novú informáciu, zdanlivo nekonečné trhanie stránok v kalendári, nástup zimomriavok s príchodom prvých trailerov a nervozita v bruchu pred rozsvietením plátna, ktorej nechýbalo veľa a tromfla by aj tú z dní maturitných skúšok. A či to všetko za to stálo? Odpoveď (možno) nájdete v nasledujúcich riadkoch. ___ Bezprostredne po nástupe uchu známych tónov v prvých sekundách snímky si nejde v duchu povedať inak ako “Stredozem, konečne doma“. Po krátkom poletovaní v nostalgických oblakoch sa však vraciame nohami na zem, respektíve zadkom do sedačky v prítmí kina. Netrvá dlho a diváci znalí Tolkienových kníh ľahko spozorujú, ako sa film sčasti rozchádza s predlohou. Niekde tu začal moju tvár zdobiť úsmev a pri srdci hriať pocit, že obavy, vychádzajúce z rozhodnutia rozvinúť tenkú knižku pre deti do troch veľkofilmov, sa zdajú byť neopodstatnené. Minúta čo minúta dáva tomuto pocitu za pravdu, nakoľko Jacksonov Hobit zapadá do podstatne širšieho dejového rámca. ___ Kým niekomu príde zakomponovanie Galadriel a Sarumana ako líškanie sa fanúšikovi, mne sa javia pripomienky tohto typu vyslovene zbytočné. Spoločne s čarodejníkom Radagastom, ktorý dostáva omnoho väčší priestor, totiž dávajú tušiť rastúce zlo v pozadí, a teda vťahujú do príbehu existenčný motív Pána Prsteňov. Taktiež nemám pochopenie pre výčitky ohľadom soundtracku. Klasické motívy výborne podfarbujú obrazy vzťahujúce sa k staronovým kulisám Kraja, elfskému rodu alebo prsteňu moci. Howard Shore navyše pre trpaslíkov skomponoval jeden špecifický, ktorý nejde z hlavy vyhnať len tak ľahko. Jedno s druhým na dôvažok prepája Hobita so slávnejším bratom. ___ Neočakávaná cesta nie je len ťažením na Erebor, ale aj vytváraním spojenia medzi novými postavami a divákom. Spomedzi trinástky trpaslíkov sa, pochopiteľne, najväčšej pozornosti a vodcovskej autority dostáva Thorinovi, ktorému rovnako ako Aragornovi koluje v žilách slabosť jeho predkov. Až na Balina sa nám ostatní tak nevštiepia do pamäte, považovať to za veľké mínus by nebolo fér. Najzásadnejším posunom si však vo filme prejde (kto iný než) hobit Bilbo Baggins. Z domaseda sa postupom času na konci stáva plnohodnotný člen výpravy. Pokiaľ ide o výber hercov, som bol a stále som skalopevne presvedčený o tom, že Peter Jackson má skrátka šťastnú ruku. ___ V záplave pohľadov na čarokrásnu scenériu novozélandských exteriérov, panoramatických záberov a snímania z každej možnej perspektívy sme v lotrovskom trojzáprahu mali možnosť natrafiť na kvantum malých, ba navonok niekedy až nepodstatných scén, ktoré mrazia, spustia slzu dole lícom alebo zastavia dych aj po niekoľkýkrát. Balinove “There is one I could follow. There is one I could call King“ nemôže prebiť “I would have followed you, my brother, my captain, my king“ v podaní Boromira, samo osebe ale neuletí z mysle ako lastovička z kábla elektrického vedenia. Rovnako tak bitka kamenných obrov, hádanky v tme alebo spev piesne Misty Mountains. ___ Rád by som sa na chvíľu pristavil pri variante, ktorú som mal možnosť vidieť v kine. Zo začiatku to síce trochu trvá, kým si človek zvykne na tok obrázkov, pri ktorých nadobúda pocit, že utekajú akosi rýchlejšie, no ten časom vyprchá. Čo ale zostáva, je pohľad na nádhernú hru farieb, pri ktorej sa derie z úst, že vyznieva neprirodzene dokonalo. A propos, 3D v kombinácii s HFR vyzerá podarene. ___ Kocky sú teda hodená. Na niektoré súdy je ešte priskoro, no už v tejto chvíli môžem s radosťou konštatovať, že ďalšia monumentálna trilógia naberá reálne kontúry. Momentálne nám však neostáva nič iné, len odrátavať dni a noci do ďalšieho pokračovania, pred ktorým by v niektorých prípadoch bolo na mieste skrotiť svoje očakávania prerastajúce Gerlachovský štít. [Kino 3D (HFR)]

plagát

Pán prsteňov: Návrat kráľa (2003) 

Čo napísať k filmu, pri ktorom strácam reč? Návrat kráľa a vlastne celá trilógia vo mne zanechala nezmazateľnú stopu, ktorá sa so mnou bude ťahať ako tetovanie z mladíckej nerozvážnosti, teda do smrti. Možnosť vidieť tento veľkolepý film na veľkom plátne by som prirovnal k splneniu detského sna. (Kino 2012)