Sufferer

Pokiaľ je klišé vírus zabíjajúci pôžitok z filmu, moje telo musí obsahovať prirodzený obranný mechanizmus, ktorý jeho symptómy úspešne potlačuje. Inak si totiž neviem vysvetliť, ako som až do takej miery podľahol filmu, ktorý sa od začiatku do konca zubami-nechtami drží tuctovej schémy a do oči bijúco cieli na divákov skorej dospelosti. Do vyššej váhovej kategórie to však katapultuje réžia Jeffa Wadlowa, atraktívne prostredie (samotné súboje majú dobrú choreografiu), sympatické tváre na každom poste v hierarchii postáv (sexy Amber Heard samozrejme vládne) a permanentne znejúca skvelá muzika. ___ Poznámka pod čiaru: Vďaka Never Back Down som prišiel na jednu z mojich obľúbených kapiel – Rise Against.

Traja lúzri. Narodeniny. Jeden dom. Krutá párty. Kozičky. Nasraný sused. Trpaslík v trúbe. Meďák v bazéne. Peniaci díler s plameňometom. Polícia. To je v kocke Projekt X. Nové synonymum pre akúkoľvek rozbíjačku, kde alkohol tečie potokom a decibely atakujú trojcifernú hranicu. Neviem, do akej miery vedome reflektuje prázdnotu dekadentnej generácia, obávam sa ale, že ani trochu. Motív “home videa“ je zase raz pekelne vťahujúci do víru “no rules“ zábavy, ibaže látka si pýtala viac. Oveľa viac. Uchopiť pod väčšou optikou a popísať generáciu ľudí, priniesť generačnú výpoveď. Viac riešiť vzťahy, ponúknuť zložitejší prechod z lúzra na pätnásťminútovú celebritu, zakonzervovať úlohu drog, sociálnej siete či (s)hitovej hudby. A vlastne čohokoľvek. (Kino)

Popkultúrna značka Star Trek ma nikdy nepriťahovala, de facto ide o moju prvú skúsenosť. Skok do prázdna však pre mňa dopadol nad očakávania pozitívne. Režisér Džej Džej Abrams stlačil refreš tým najlepším možným spôsobom, ako pravý kapitán koordinuje chod všetkých častí svojho filmového korábu. Keď vás chce rozosmiať, tak na to ide správne cez interakciu medzi členmi svojej posádky a bez toho, aby čo i len naštrbil dramatickú rovinu plnú záchvevov skutočných emócii (len škoda, že ten najväčší príde hneď v úvode). Príbehovú hĺbku navyše výborne mieša s akciou. Atrakcie sú dejovo opodstatnené, vynikajúco nasnímané a so skvelou hudobnou kulisou. A ten film proste letí. Nemá nudnú čiernu dieru a akoby ručičky hodiniek dopredu tlačil warp. Chcem pokračovania a chcem ich hneď.

Pusťte z hlavy, že vás Jonathan Liebesman prevedie spletitým dejovým labyrintom. Scenár bez väčších komplikácii a emócii ženie postavy z bodu A do bodu B a gro pozornosti upriamuje na atrakcie ako silu, ktorá všetko posúva dopredu. Dôležitejšiu úlohu než samotní herci hrajú špeciálne efekty. Každý jeden utratený dolár premenili majstri efektov a filmoví dizajnéri na parádne kreatúry, atraktívne prostredie, ale aj tretí rozmer, ktorý do istej miery (konečne) plní svoj účel. Škoda-preškoda premárneného hereckého talentu i bohatej gréckej mytológie, ale pokiaľ dokážete svoje očakávania udržať pri zemi, čaká vás pomerne zábavná psychohygiena. Mne prišla vhod. (Kino 3D)

Prvý zárez na pažbe slovenského hororu nie je vonkoncom originálny. Inšpiruje sa inovatívnymi prvkami “home videa“, ktoré si v súčasnom období získavajú priazeň strachu chtivých divákov po celom svete, a požičiava si z každého rožka troška. Lenže ako celok funguje. Plusové body zbiera najmä v ideálnych priestoroch domu, kde atmosférický motor beží ako má, prevarené finty zvyšujú napätie a isté preľaknutie sa dostaví. Zlo je suma sumárum sympatickým príspevkom do slovenskej filmografie, ktorej zdatne rozširuje žánrové obzory. A konečne nemusím uzatvárať svoj komentár klišé frázou “aj snaha sa cení“. (Kino)

Čo keď si na nás nespomenie? Ale spomeniem. Niežeby sa tu najprísnejšie žánrové pravidlá narúšali obzvlášť unášajúcim nápadom, prípadne námetom, ktorý napísal život sám. Ten je, samozrejme, precedený cez hollywoodsku šablónu, zabalený do žánrovej škatuľky, ozdobený mašľou a doložený s rutinérskym remeselným podpisom na pohľadnici. Prakticky sa tu klasicky experimentuje (ja viem, tomu slovu by úvodzovky fakt pristali) len s miešaním chémie, ktorá sa vydarila. Rachel McAdams je permanentne roztomilá a Channing Tatum zo seba zhadzuje status hezouna bez talentu, keď zo seba vierohodne žmýka pocity a vyzdvihuje frustráciu svojej postavy. A tomu sa povie vau.

Každý kúzelnícky trik pozostáva z troch častí. Prvá sa volá prísľub. Kúzelník ukáže niečo obyčajné. Druhá sa nazýva zvrat. V nej kúzelník niečo obyčajné premení na niečo neobyčajné. A tretiu, tú najťažšiu, nazývame prestíž. To je časť, kde sa divák stane svedkom niečoho nevídaného. ___ A viac-menej na rovnakej báze vznikol Dokonalý trik, ktorý ma začal utvrdzovať v mojom stále silnejúcom presvedčení, že Christopher Nolan je moderný režisér, ktorý svojmu publiku dáva presne to, čo chcú, a zároveň nesplýva s davom. Systematické odkrývanie informácii s veľavýznamnými detailmi a bohaté na peripetie, z ktorého cítiť niečo sprisahanecké, je prístupné aj bežnému divákovi a pritom nepodlieza vkus ani toho trochu náročnejšieho. ___ Niekto môže krivo pozerať na koniec, avšak Nolan sa doslovnosti (rovnako ako duality – zdvojená rivalita, dvojníci, dvojičky, dialógy s latentne dvojitým významom) drží napríklad aj pri popise protagonistov (Borden opakovane hovorí o svojej totálnej oddanosti umeniu, kým o posadnutosti Angiera nás oboznamuje jeho okolie). A vlastne v tom je čaro filmu, pretože každý chce byť pri predvádzaní kúzelníckeho triku klamaný, ale až si nakoniec zo zeme zdvihne sánku, chce predsa len vedieť, v čom spočíva jeho tajomstvo.

Francúzsky bojkot pretekov do suterénu zábavného žánru je v skutočnosti bránicu dráždiaca sonda do netradičného priateľstva s presahom do ťažkých sociálnych drám, kompletne očistená od sentimentu a humor zakladajúca na všakovakých kontrastoch. Každý deň sa naozaj nevidí, aby sa misky váh kombinovaných žánrov stretávali v horizontálnej rovine a do seba na milimetre presne zapadali a aby postavy v komédii prechádzali poznateľným vývojom a mali ľahko obhájiteľné motivácie. Samostatnou kapitolou snímky je Omar Sy, ktorý sa svojej postavy chopil s takou chuťou, až máte chuť okamžite vidieť pokračovanie.

Každý fenomén raz uzrie konca. Otázkou nie je kedy, ale ako. Niektoré sa prirodzene stanú súčasťou popkultúry alebo sa okolo nich vybuduje tak silná fanúšikovská základňa, až nadobudnú status kultu a niektoré zhasnú ako baterka v lacnom horore a upadnú do zabudnutia. Twilight vďaka negativistickému pohľadu širšej diváckej obce lavíruje medzi spomínanými prípadmi, Hunger Games je už ale iná story. Tá vopred prachom zabudnutá. A pritom taká byť nemusela. Na rozdiel od upírskej ságy má aj čo povedať svetu, avšak drží sa prevareného receptu vytvoriť nové idoly mládeže, ku ktorým sa za peniažky rodičov budú chodiť klaňať do kina. ___ Už úvod pochováva vyhliadky na dobrý film smiešnym mejkapom a kostýmami a následne shaky-cam zábermi, ktoré nedokážu poriadne zachytiť ani nehybný objekt. A roztrasenie kamery v spojení s unáhleným strihom, ktoré je viac než neznesiteľné, neopodstatní ani snaha vyzdvihnúť kontrast medzi kastami. Najviac na to doplácajú samotné hry v aréne, ktoré sú prakticky nepozerateľné. S ich pravidlami, ako aj zákonmi predkladaného sveta je divák ako-tak oboznámený, na uvedenie diváka do emocionálneho vzťahu s hlavnými hrdinami to však nestačí. A nič na tom nezmení ani Jennifer Lawrence, ktorá film ťahá čo jej šípy stačia. Priemerný young-adult produkt komercie. (Kino 3D)

Doprajte mi prosím trochu čas, Severania mi totiž vybili dych. Klass je natočený s povestným severským chladom a odstupom (nie však natoľko, aby sme hlavným hrdinom nedržali palce a tých ostatných znenávideli), nehrá na city a už vonkoncom nehľadí cez hollywoodske ružové okuliare, čím nastavuje realite zrkadlo a autenticitou sa zarezáva divákovi do morku kostí. Ustavične to graduje a buble ako para pod hrncom, až kým nepríde záverečná štvrťhodina, kde som ostal ako ovarený, srdce mi bilo ako o preteky, ledva som lapal po dychu a krv mi tuhla v žilách - takýto pocit som veru ešte nezažil. Pravda, má aj isté rezervy, hlavne čo sa technickej a filmárskej stránky týka, avšak filmy predsa nesledujeme pre ich objektívne kvality, ale kvôli pocitu, ktorý v nás zanechá. V rámci snímok, kde to aktéri nemajú na ružiach ustlané, absolútny vrchol.