Sufferer

Štyri, aj keď s menším sebazaprením. Deadfall je dokonale neoriginálny film, ktorý nedisponuje ničím, čo by ste ešte nevideli alebo z čoho by ste spadli na zadok. Vedie ho režisér, ktorý má čo-to odkrútené, no je ako čerstvý držiteľ vodičského preukazu, šoférovať síce vie, ibaže nemá vždy pevnú ruku a občas narazí, čo sa prejavuje na momentoch, kedy na nás spoza rohu vykukne trocha nudy. Ale aj napriek tomu mi minúty zutekali čoby dup, zima mi príjemne zašla pod nechty a nebudem predstierať, že na konečnom skóre nemá výrazný podiel obsadenie, ktoré svoje dostatočne načrtnuté postavy predvádza s prehľadom.

Úprimne, čakal som horšie. Pre Tonyho Gilroya nie je bourneovské prostredie žiadna španielska dedina, keďže svojimi riadkami usilovne zapĺňal stránky scenárov k pôvodnému trojzáprahu. Svojmu menu nezostal nič dlžný a opäť vymyslel zápletku, ktorá má hlavu i pätu, plynulo sa napája na záverečný diel trilógie a celku zdatne rozširuje obzory. A čo to pochytil aj od slávnejšieho predchodcu na režisérskej stoličke. Príznačné “sú mu v pätách a musí sa obzerať cez rameno“ sa tentoraz nalepilo na Jeremyho Rennera, ktorý nie je žiadna imitácia, ale má vlastnú náturu a zvláda ju presvedčivo. Bourneov odkaz však nie je taká adrenalínová jazda, na akú sme zvyknutí, skôr prílišná snaha pripraviť pôdu pre budúce pokračovania, no nelámte nad tým palicu, čo viete, možno sa dočkáme aj ultra-buddy-mastenice v podaní tandemu Jason Bourne - Aaron Cross. Apropo, červená by filmu pristala viac.

Z hororovej studne bolo už veľa vody vyťahanej a preto niet divu, že sa námet filmu od originality nepretrhol, ibaže ak sa chytí poriadne za pačesy a vytrasie sa z neho čo to dá, vyznie tento nedostatok len ako detail, nad ktorým mávneme rukou. Sinister je klasická ducharina, ktorá netlačí na pílu ale pomaly navodzuje atmosféru, čo v divákovi vyvoláva vnútorný nepokoj a núti ho sledovať dianie so zatajeným dychom. “Bu-bu-bu“ scény sú výborne vygradované a podnecujú poctivý strach až si človek praje, aby sa už slnečné lúče konečne opreli o okná domu. Záves nad tajomstvom krabice sa kúsok po kúsku odťahuje, no nie však natoľko, aby bolo prezradené viac než je treba, čím sa nepredvídavosť stáva hlavným tromfom filmu. Sinister sa skrátka vydaril.

Kde skôr začať. Na film som si brúsil zuby už dlhší čas, počas ktorého som sa úspešne vyhýbal všetkým možným informáciám (obsah, trailery a pod.), čo sa možno pričinilo k príjemnému (i keď nie v pravom slova zmysle) prekvapeniu. Martyrs vykopnú dvere a zhurta vtrhnú na ľudskú psychiku, človek nevie presne určiť kam bude smerovať ďalší dejový krok a čo po ňom môže ešte nasledovať. Po dvoch tretinách sa prehupne do fázy, kedy sa usiluje dosiahnuť zmysluplnosť a prezentovať pointu, no pravdupovediac je mi to šuma fuk, pretože vďaka scenáru dokážete v prípade záujmu prerozprávať obsah behom lusknutia prstov, no tie intenzívne pocity neprenesiete na nikoho, tie si treba prežiť na vlastnej koži. Utrpenie postáv je servírované so surovou brutalitou a každá jedna ich rana či jazva na tele nehorázne bolí i samotného diváka. K úplnej dokonalosti ešte čo-to chýba ale, aj keď len s odretými ušami, tak odo mňa má pečiatku s päťkou.

Darmo máte naštudované žánrové manuály zhora nadol a viete ich odrecitovať pospiatky, Atlas mrakov nehrá podľa ich pravidiel. Pozostáva zo šiestich na sebe navzájom parazitujúcich príbehových prítokov, ktoré sa vlievajú do jedného nádherného, priam magického mora plného žánrovej rozmanitosti, režisérskej estetiky a invencie, divácky ťažko stráviteľnej, no o to viac zaujímavejšej narácie, navonok blbých detailov, ktoré majú svoje opodstatnené miesto, a jednej fľaše s myšlienkovo vtieravým a silným odkazom. Filmový epos, ktorý mechanicky neodsýpa a hravo ustojí pod váhou (toľko skloňovaných) minút. Možno predbieham, no píšem si čiarku značiacu míľnik filmových dejín. (Kino)

Vec sa má tak, tvorba Olivera Stonea sa do mňa nijak extra nevryla a s najväčšou pravdepodobnosťou tomu nebude inak ani po snímke Divosi. Tí sú však dôkazom, že zo svojho umenia ešte nič nezabudol. V názore na legalizáciu marihuany sa zjavne nezhodneme, no bolo by nefér vnímať to ako chybu. Hoci by ste to od názvu trochu čakali, držať klobúky si rozhodne nemusíte, no ak sa v zábere objaví nôž či strelná zbraň, tak si môžete byť istý, že sa bude červenať do krvava. Herci sú vo svojich postavách presvedčiví a presne vieme, prečo robia to či ono, aby naklonili misky váh na svoju stranu. Hlavný problém filmu však spočíva v tom, že počet postáv sa násobí minútami, čo ústi do nadštandardne dlhej minutáže, počas ktorej to sem-tam, ale predsa zaškrípe. PS: Scéna na diaľnici skvelá.

Obuť sa do filmu, ktorého obsah sa dá zhrnúť do jednej vety, dokáže azda každý, ale chodiť v takýchto topánkach je už ťažšie. Pre Davida Ayera to však neplatí, lebo policajné prostredie je jeho parketa. Už od nástupu na scénu sa vám tandem Gyllenhaal - Peña dostane pod kožu a budete im držať palce, nech sa deje čo chce. Ich bratské puto, na ktorom stojí vlastne celý príbeh, je priam hmatateľné a pri frázach, ktoré po sebe pohadzujú, budete nadobúdať pocit, že vravia len to, čo im v danej chvíli prinesie slina na jazyk. Minúty sa rýchlo míňajú, napätie je výborne dávkované a záver človeka nešetrí. Mal som slzy na krajíčku, čo je zložka, ktorú si ja ako divák cením zo všetkého najviac.

S radosťou proti prúdu. Navyše iba s jedným veslom, keďže to druhé opäť ku dnu stiahlo scenáristické bahno. Bill Condon však z neho za pomoci Navarrovej kamery a Burwellovej hudby dokázal vymodelovať dva dôstojné filmy, ktoré okruh priaznivcov nerozšíria, posmešky si ale rozhodne nezaslúžia. Konečne vedú odniekiaľ niekam, fungujú emócie i v dobrom slova zmysle staromódna romantika. Pokojne ma ukameňujte, že som podľahol dvojici mladých hercov, ktorí z osobného života dokázali vierohodne preniesť chémiu na plátno, pod sedmičku však nejdem. (Kino)

Súčasnú filmovú výrobu zachvátil prerábkový ošiaľ, ktorý chodí od domu k domu a zrejme neušetrí nikoho a nič. Nevyhol sa mu ani Total Recall. Nemám v úmysle konfrontovať remake s jeho o dve dekády starším predobrazom, pretože som ho nevidel, no dovolím si k nemu napísať pár slov. Len Wiseman, už ako docela zbehlý režisér, napĺňa akčné predpoklady do bodky, ibaže hrať na akúkoľvek inú strunu mu v tomto prípade nejde. Postavy sú len prázdne figúrky, ktoré sa za pomoci jednoduchých vodítok presúvajú z políčka na políčko bez toho, aby ukázali niečo navyše a pomohli tak filmu rásť. Netvrdím, že ma nebavil, naopak, má dobré tempo, bleskovo odsýpa a nebezpečne zaváňa štyrmi hviezdami, avšak utvrdzuje ma v tom, že koexistencia poctivej akcie s nádychom príbehu už nie je v móde. Skrátka film, pre ktorý v priebehu najbližšej prespanej noci nezostane v spomienkach miesto.

Poznáte ten pocit, keď chcete, aby to nikdy neskončilo? Ja už áno.