Sufferer

Keď filmový Boh nadeľoval originalitu, romantické komédie sa nenásytne napchávali sladkosťami a po výslužku prišli medzi poslednými. Aspoň ostatné roky tomu nasvedčujú. V nejednom divákovi rovnako neevokujú predstavu hodnotného filmu, a preto zástupcov tohto žánrového spektra apriorne zavrhnú. Patrilo by sa podotknúť, že ja patrím medzi ľudí, ktorí do týchto žánrových vôd skáču rybičku po hlave. Nesmejte sa, má to aj svoje výhody. Z času na čas sa totiž nájdu borci, ktorí hladinu týchto stojatých vôd šikovne rozčeria svojou žabkou. A môžete trikrát hádať, do akej skupiny patrí The First Time. Pre tých menej chápavých mám aj štvrtý, bonusový pokus. ___ Mladý režisér a scenárista Jon Kashdan odsunul stranou fekálny humor a trápne vtipy a sústredil sa predovšetkým na vzťah dvoch tínedžerov - Aubrey (Britt Robertson) a Davea (Dylan O'Brien). Dvojica si našu náklonnosť získava prakticky okamžite. Už pri prvom očnom kontakte to medzi nimi iskrí na všetky svetové strany, pričom s každým ďalším prehodením viet sa k sebe i divákovi približujú viac a viac. Ich oťukávanie a zbližovanie sa tiahne naprieč celým filmom, počas ktorého z nich režisér žmýka pocity a prirodzenosť tak silno, že jeden by si až vravel, či si cestou domov z natáčania občas nestrihli jedno číslo na zadnom sedadle. Vy sa už opäť rehocete. Ale vážne, ich vzájomná príťažlivosť je natoľko intenzívna, že ani všetky tie konvenčné vzťahové vzostupy a pády i odreté lakte o žánrové mantinely s ňou nevedia otriasť. A to je, podľa môjho názoru, najväčším víťazstvom filmu. ___ Vo vedľajších úlohách sa nám takisto predstaví zopár neokúkaných a sympatických hercov, a keď vravím zopár, tak na počítanie okrem rúk nič potrebovať nebudete. Majú len veľmi ľahký charakterový (neviem, či by tomuto adjektívu nebolo lepšie v úvodzovkách) náčrt a jednoducho mapujú prostredie. V porovnaní so žánrovými súrodencami má The First Time na dôvažok solídne napísané dialógy - prekrúcať očami určite nebudete, zato vaše kútiky úst sa budú neraz ťahať k ušiam - aj vďaka čomu obratne lavíruje medzi infantilnosťou a vyzretosťou. Ako som už vyššie spomenul, fekálny humor a trápne vtipy mali na pľaci prísny zákaz vstupu, zostal iba ten nefalšovaný. Keď nad tým teraz tak rozmýšľam, je ho celkovo vo filme poskromnejšie, ale zato je trefne úderný. Scéna s otváraním vína, kondómová dilema i rozprávanie sa s vlastným odrazom v zrkadle na mňa rozhodne zaúčinkovali. ___ Vo filme padne aj niekoľko slov či záberov, ktoré mne osobne pohladili ego a ktoré "modernému" jedincovi ukazujú zdvihnutý prostredník so slovami: "Old School, bitches". Čo si pod tým máme predstaviť, pýtate sa? V podstate ide o ľahkú kritiku spoločnosti (s dôrazom na slovo ľahkú) a za všetky možno spomenúť napríklad to, ako vám snímka nenápadne naznačí, že keď si budete naďalej dávať špeka za volantom, možno skončíte omotaný okolo stromu. Ďalej si berie na paškál správanie sa mládeže v kine, sociálne siete i korporatokraciu. Samozrejme, sú to len krátke šteky alebo niekoľkosekundové zábery, čo nepodporujú naratív príbehu, lenže práve detaily robia celok celkom. ___The First Time sa vonkoncom netají tým, že nemá ambície stať sa cez noc klasikou. Mladý tvorca si zaumienil, že ukáže vzťah dvoch mladých ľudí čo možno najviac naturalisticky, a to sa mu podarilo na výbornú. Navyše z toho vylúskal milý film, ktorý divákovi na poldruha hodinu navodí priblblý úškrn. Jedným dychom musím na záver dodať, že pokiaľ nemáte radi romkomi, odpočítajte si z mnou udelenej osmičky jeden bod. Ak ste muž, možno ešte jeden naviac. Každopádne by ste sa pod hranicu lepšieho priemeru dostať nemali.

Štyridsiatka na krku má širší záber na publikum a uteká pred tieňom komediálneho žánru, kde sa všetko začína a končí chľastom či sexom. Je koncipovaná ako útržok zo života vcelku obyčajnej rodiny, ktorá si prechádza každodennými problémami (generačný rozdiel, stret pohlaví, finančná otázka, manželská kríza, dospievanie detí), pričom je okorenená “fuckovacím“ humorom, životným múdrom a snaží sa o spoločenský presah (deti, jedzte zdravo a zahoďte už konečne iVšetko a bežte sa hrať von). To všetko síce beriem na vedomie, ale ako diváka ma Apatowov pohľad na vec a hlavne jeho úchylka naťahovať minutáž proste neberie. Na záver by som len dodal, že film si najviac užijú staršie ročníky, ktoré už vo vzťahoch čo-to preskákali a nezasiahla ich “moderná“ doba v tak veľkom meradle.

Som na vážkach, no zostávam na štyroch. Ak by si človek vopchal prsty do uší a nechal vnímať iba zrakový zmysel, žasne, a to aj napriek kamere nalepenej na ksichte tak, že môžeme hercom spočítať plomby v ústnej dutine. A čo ostatné? Problém nevidím ani v samotnom speve, kde mi na moje vlastné prekvapenie žiaden z hercov nepílil uši, ale v tom, že sa vôbec neprepína na hovorené pasáže (tvorcovia si na sebe uplietli bič a niektorých divákov s ním občas šľahnú takisto), čím dostatočne nevyniknú tie spievané a zaniknú v návale tónov. Priznávam, občas som sa pristihol, že mi nabehli zimomriavky, ale jednoducho ma nedokázal strhnúť, nijako zvlášť som necítil utrpenie, ktoré postavy prežívali, a už vonkoncom ma nezasiahla sila lásky či revolúcie. Musím však podotknúť, že Bedári sú prvou snímkou posledných mesiacov, pri ktorej som zabudol, že filmy z tohto obdobia nesledujem rád.

Snehulienka a lovec bola azda prvá lastovička hokusov-pokusov podliezavého mainstreamu s klasickou rozprávkou, Wirkola však posúva nový trend ešte o kúsok ďalej. Neprekvapuje ani mierou násilia, s akou steny maľuje dočervena a záverečný sabat efektne zalieva krvou čarodejníc, skôr metamorfózou prepožičaných, všeobecne známych motívov a zakomponovaním popkultúrnych odkazov (cukrovka, fotky stratených detí na fľašiach od mlieka) do jednoduchého príbehu. Niečo podobné, kde by som ponechal mozog v úspornom režime, mi tu v poslednom čase chýbalo, a preto som sa nenudil, ale znovu by som do toho nešiel. (Kino 3D)

Hltal som každé slovo, a to doslova! Ak by si to vzal pod krídla, strelím, Darren Aronofsky, mohla byť z toho nádherná a nadčasová filozofická úvaha a nie “iba“ vložený chrobák do hlavy. Ale aj tak, nájsť v dnešných dňoch kvapku myšlienky, hoc aj dreveným prútikom, je priam nemožné, tu sa však prelievajú cez okraj.

Po dlhom období žánrového sucha – ehm, tipujete správne – stále neprší. Ale aspoň kvapká. Nároky na pokračovanie v duchu klasík by malo vystriedať vedomie, že niekto si iba chcel natočiť akčný film na atraktívnom prostredí mesta ležiaceho pod nápisom Hollywood z päťdesiatych rokov. Ako si inak vysvetliť príbeh, čo by sa ani za necht vošiel, ako aj skutočnosť, že samopaly sa k reči dostávajú až priveľmi často? Nenamáhajte sa odpovedať a radšej sa vydajte pozdraviť Willa Bealla pažbou Thompsona rovno do čela. Jeho scenár figúry zvlášť neskúma, vešia na nich len zopár vlastností, ktoré ich determinujú buď ako dobré, alebo ako zlé. Niet sa potom čomu čudovať, že režisér Ruben Fleisher nedokáže tak démonizovať postavu Mickeyho Cohena (ani žiadneho z jeho poskokov), aby budil aký-taký rešpekt, ako aj jeho zverstvami ospravedlniť zlé skutky členov tajnej policajnej skupiny, aby u diváka podnietil aspoň platonický záujem. Pod kožu ktorejkoľvek postavy by ste sa nedostali ani vŕtačkou. Aby som uzavrel, Gangster Squad mohla a mala byť pecka, no vzišla z toho len povinná jazda pre fanúšikov žánru. (Kino)

Entrée a tridsaťminútová expozícia absolútne lahôdková, vťahujúca do deja a mimoriadne napínavá. Potom však film stráca výšku. Chýba tomu konzistentnejšie tempo a turbulencie, ktoré by divákom poriadne zatriasli a rozprúdili krv v žilách. A ešte niečo, Denzel Washingtom - to je kniha herectva z mäsa a kostí.

Štyri, ja si proste nepomôžem. S každým písmenkom, o ktoré zavadíte pri zbežnom preletení viet k tomuto filmu, naprosto súhlasím. No dobre, nie so všetkými, ale s tým, že je ťažko rámcovitý, strašne, ale strašne predvídateľný, že scenár postavy zvlášť neskúma a vykresľuje ich základnými ťahmi a vŕši klišé na klišé alebo že sa možno až príliš koncentruje na americké publikum, sa plne stotožňujem. Ale čo narobím, keď minúty cupitali čo najrýchlejšie k cieľu, miestami som sa schuti zaškeril a na konci sa moje srdiečko akosi rozbúchalo. Konfrontáciu so snímkou Warrior neberiem, neprežil by totiž ani jedno kolo. Som na konci, a áno, za prvou vetou a hodnotením si stále stojím.

Možno to nie je na prvý pohľad zrejmé, ale táto spleť na hlavu padnutých ľudí, ktorá z času na čas pripomína chaos, má v skutočnosti hlavu i pätu a vnútorný poriadok. Od začiatku do konca sa príbeh má o čo oprieť a od čoho odraziť, žiadna z postáv nepôsobí ako dekorácia, má svoje určené miesto a ich vzájomná previazanosť v sebe skrýva určitý náboj, ktorý tomuto mišmašu psychických rozpoložení a nálad dáva zmysel. Zahrané ako z veľkej učebnice (keď im hrablo v bedni, zožral som to aj s navijakom), úsmevné nadostač a sugestívne zároveň, akurát mohol Russell viac škrtnúť zápalkou a zohriať nás romantikou. Šialene dobrý film. Presne na rozhraní medzi štyrmi a piatimi.

Jedným slovom - paráda! Nebyť toho záveru, ani by som si neuvedomil, že si trochu špiní ruky s konvenciami. Ale s*ať na ne. Neustále to eskaluje, nemá to hluché miesta a napätie navodzuje aj pri vypľúvaní replík či prezeraní fotiek v mobile. Remeselne na úrovni (konečne niekto, kto vie, ako zužitkovať potenciál kamera/strih naplno), hudba na jednotku a akčná zmes namixovaná k spokojnosti. Najlepšia "britovka" posledných rokov.