Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Komédia
  • Akčný
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (202)

plagát

Rýchlo a zbesilo 7 (2015) 

Siedme Rýchlo a zbesilo už nevyvoláva tak pálčivú túžbu po pokračovaní. Nejedna nenahraditeľná postava je nadobro z hry von, nejedna dejová nitka sa dočkala rozuzlenia a ohýbanie trademarkov pri zosnovaní zápletky dosiahlo svoje maximum. Séria sa uchyľuje ku klasickej stratégii – viac atrakcii, viac humoru, viac hereckých akvizícii, viac všetkého. A mohol by som pokojne pokračovať zľudoveným hundraním nad absenciou pevného príbehového rámca nad akčným besnením. Veď kto by sa hneval, ak by vo filme jestvovala sila, ktorá by veci posúvala vpred? Leda tak Fantomas. Lenže diváckemu plebsu bohato stačí, ak sa v príbehovom vzorci premiešajú premenné a ide sa ďalej. Bodaj by aj nie, keď James Wan oživuje ducha pravého akčného filmu rovnako dobre ako jeho predchodca Justin Lin, hoc to chce viac pozornosti, aby ste za tými ťahmi kamerou spozorovali, že na režisérskej stoličke sedí niekto nový. ___ Akčný nátresk roka je paradoxne najviac pamätný v komorne ladenej “rozlúčkovej“ päťminútovke. Herecký rejstřík Vina Diesela nie je zrovna široký, lež pri pohľade do jeho tváre a prednese fráz šuštiacich papierom hodíte za hlavu, že kaskadérom prešlo cez ruky viac stránok scenára než hercom, a uvedomíte si, že za tými rečami o rodine je niečo naozaj nefalšované. Musím sa priznať, že som mal čo robiť, aby som nevypustil slzu. (Kino)

plagát

Newsroom (2012) (seriál) 

Ako by vyzeral program vášho dňa, ak by vám štátnice zovretými päsťami búchali na dvere? Zrejme by ste ponorili nos do papierov s otázkami a liali do seba litre kofeínu. Znie to logicky. Lenže ja som namiesto toho hltal prvé dve sezóny epizódu za epizódou. Áno, tak odzbrojujúco pútavý The Newsroom je. Naprieč celým seriálom je veľmi zreteľná Sorkinova znalosť spravodajského prostredia. Neskutočným spôsobom sa odráža od jedného bodu a dej rozkošaťuje a rozvíja rozličnými smermi, aby diváka guľometovými a do bodky vypointovanými dialógmi pretiahol vzťahmi na pracovisku i mimo neho. Tlieskam. Postojačky.

plagát

Čo s láskou? (2014) 

Cesty osudu sú nevyspytateľné. Sparksove príbehy osudových lások na opačnú stranu občas každou zatáčkou a výmoľom na ich ceste priezračne predvídateľné. Brať to môžete tak za negatívum, ako aj pozitívum, záleží čisto na náture. Čo s láskou, pravdaže, nejde odbočkou k dielam s vyššími ambíciami a s pokojným srdcom ho môžeme zaradiť do priehradky “na jedno použitie“, avšak dýcha z neho prenikavá a všeobjímajúca romantika. Hviezdna obloha a cvrlikanie cvrčkov. Svetlo sviečok, ruže a dva poháre s vínom. A praskanie dreva v kozube. A romantická hudba z gramofónu. A... Láska je nádherný gýč.

plagát

Päťdesiat odtieňov sivej (2015) 

Dve hodiny v Chujave. Ovšem s tým rozdielom, že po mizernej hodine sa nič na dobré neobráti. Ba naopak. V čom teda adaptácia celosvetového bestselleru zlyháva? Jednoduchá odpoveď neexistuje. V prvom rade by sa hádam patrilo spomenúť predlohu a jej “kvality“, avšak to by som skĺzol do roviny dohadov. Ak budem trochu hyperbolizovať, snímka je dejovo porovnateľná s kadejakým pornom, kde dvaja idú na tri strany. Že vám to nedáva zmysel? To ani správanie ústrednej dvojice, ktoré sa zo scény na scénu neopodstatnene mení. A po iskrivej chémii medzi nimi ani chýru, ani slychu. Povestnou čerešničkou na torte nemohúcnosti sú šteklivé scény, ktoré mali byť hedlajnom filmu. Ako jediné majú aký-taký rytmus, no erotické kúzlo v nich zabíja nevhodné hudobné podfarbenie, skratkovitosť, neuveriteľne plytké repliky či iritujúca miera repetitívnosti (hryzenie do pier), nie (niekým možno neočakávaná) decentnosť. Päťdesiat odtieňov sivej je skrátka minútu k minúte bolestivejší zážitok, lenže nie tým vzrušujúcim spôsobom, iba tým nudným. (Kino)

plagát

Hobit: Bitka piatich armád (2014) 

Sú filmy, ktoré si chcete zapamätať do konca svojich dní, a potom sú také, na ktoré by ste najradšej okamžite zabudli. Štatisticky býva pravdepodobnejšou odpoveďou druhá možnosť, lež Bitku piatich armád radím do prvej skupiny. Nemám v úmysle nikomu sypať piesok do očí rečami, že je hodna ohlušujúcich fanfár, a keď trváte na tom, že rozpolenie na tri časti bola chyba, vyvesujem bielu vlajku. Sledovanie záverečnej časti trilógie nie je žiadnym Mordorom, ako sa vás niektorí snažia presvedčiť, vďaka trvale spoľahlivému režisérskemu remeslu Petra Jacksona. V naratívnej rovine používa tak obraz, ako aj slovo, do celku vsádza malé scénky, naoko indiferentné detaily či prežúvané floskuly, ktoré ho pekne organizujú, a plynulo prechádza z úsmevných situácii k obrazom, pri ktorých sa napnete ako tetiva luku. Samozrejme zamrzí, že nemá tak hrubú príbehovú niť, na ktorú by to všetko nabalil, a sústavu motivácii i plnokrvnejšie charaktery, ktoré by v divákovi väčšmi prebudili citovú angažovanosť a zamýšľané dramatické a emocionálne vrcholy na roky zakonzervovali ako momentky v okamihu odfotenom mozgom. Tobôž na dôvažok katarziu. A pri deji ešte zostanem. Nesmiem totiž opomenúť, že aj napriek jeho našponovaniu do úctyhodnej minutáže vás nikdy neprepadne zákerný pocit pozrieť sa na hodinky. Vďaka kamere v neustálom pohybe, dodávajúcej snímkam patričnú dynamiku, za minútami len zahučí. Naviac je zábavné sledovať, ako Peter Jackson ani pri šiestom filme zo Stredozeme nejaví známky zacyklenia v “lotrovskom“ stereotype. Akčné besnenie za dunenia, mimochodom, bezchybnej hudby Shorea je podmínované sviežimi nápadmi (nehovoriac o "vymietaní" Dol Guldur), pričom bitka piatich armád sa vám v hlave nikdy nezleje s tou o Halmov žľab, respektíve o Minas Tirith. A to sa takisto počíta. ___ Vyvrcholenie prequelovej trilógie Hobit nejde presne v intenciách mojich očakávaní, som však možno až príliš veľký fanboy, aby som pochopil nedostatok ochoty pristúpiť na hru štúdia a predstavy tvorcov. Či nájde rozuzlenie prienik s vašimi očakávaniami, musíte zistiť sami. (Kino)

plagát

Interstellar (2014) 

Ani prvotné rozpaky, ani následné zmiešané pocity mi nezabránia povedať, že Interstellar je film, ktorý pohltí a naplní. Miesi v sebe veľkolepú výpravu a komorný príbeh bez toho, aby od seba tiahli ako dva plusové magnety, a je vyprávaný tým sugestívnym, ťažko predvídateľným spôsobom, vďaka ktorému sa mi chcelo v prítmí kina zrásť so sedačkou. Neskutočne mi imponuje, ako Nolan namiesto stopovania beznohého hollywoodskeho indiána skúša mnohé uličky. Niekedy, prirodzene, aj slepé, lež iným ukazuje smer, ako – priam soderberghovsky – rúcať stenu medzi umením a komerciou. (Kino)

plagát

Rande na dvě noci (2014) 

Do neškodného priemeru film posúva len moja inklinácia k romantickým komédiám, príjemná hudba a asi najviac ústredná herecká dvojica. Kvôli prijateľnej dĺžke utečie skôr, ako vás napadne sa pozrieť na hodinky, ale nezanechá ani tú najmenšiu stopu. Scenár operuje s niekoľkými pomerne interesantnými motívmi rekonštruujúcimi zápletku o mladej láske, ktorú sme už videli toľkokrát. Zakaždým inak, no často zábavnejšie. Postavám sa skrz dialógy nedarí vyjadriť svoju osobnosť, vyfarbia sa ako nemé výkričníky, ktoré v divákovi neevokujú absolútne nič. Človek vážne spozornie, iba ak Analeigh Tipton zo seba začne zhadzovať kúsky oblečenia.

plagát

Ten třetí (2013) 

Pokiaľ Haggisovi niečo vážne ide, tak sú to postavy a ich funkcia v príbehu. Ich charakterové portréty sú jasné a len zriedka skĺznu do situácii, pri ktorých máte nutkanie sa do nich prevteliť a konať namiesto nich. Konečne pochádzajú z nášho sveta, v ktorom si vás život vezme do parády a zametá s vašimi citmi. Vyššie uvedené sa potom odráža aj pri ich premyslenom aranžovaní do dejových fragmentov a vytváraní vrstevnej mozaiky vzťahov. Človeku nerobí problém vkĺznuť do previazaného deja, do ktorého sa z môjho pohľadu podarilo vtisnúť istú emočnú hĺbku. Inak je to ale stále o tom istom. Niežeby som nedokázal žiť bez elementu prekvapenia, avšak ďaleko vďačnejší by som bol za narastajúcu tenziu vrcholiacu dramatickejším rozuzlením.

plagát

Transformers: Zánik (2014) 

S prižmúreným okom. Transformers uviazli vo vychodených uličkách a zcela zámerne sa nezbavili starých návykov. Bay zase raz otvára dvere popcornovej zábavy identickým kľúčom – vršením atrakcii, kde si ukája svoje chúťky drviť betón a ohýbať plechy. Spojivo, respektíve príbehová kostra je pozváraná výlučne z recyklovaného šrotu, zásluhou čoho aj tých pár svetlejších momentov vybledne akosi prirýchlo. Naostatok zostal len ubíjajúci pocit, akoby ma priamo do lebene trafila demolačná guľa. „Honor to the end.“

plagát

Na hrane zajtrajška (2014) 

Bývali časy, keď som fičal bezmála na každom “hajpe“, dnes nad tým najväčším tohtoročnej uhorkovej sezóny len neveriacky krútim hlavou. Nikomu však nemôžem zazlievať, že podľahol plnotučnej zábave, ktorá dokáže osloviť aj po stránke scenára. Presne tak. Liman jednoducho nahádzal do krabice od topánok prvky z viacerých filmov, zatrepal s nimi a na premietačky kín zavesil relaxačný sci-fi akčnák, v ktorom spomínané prvky spolu nielenže logicky fungujú, ale v jeho prevedení sa navyše javia sviežo. Obzvlášť to predurčuje snímku do kategórie blokbasterov, ktoré nie sú ako náplasť. Takisto zbehnú rýchlo, ale pozerať ich, naopak, nebolí.

Reklama

Reklama