Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Akčný
  • Komédia
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (207)

plagát

X-Men: Budúca minulosť (2014) 

Na počiatku bol X-Men. Film, ktorý na adaptácie komiksu vrhol úplne iné svetlo a nadobro zmenil pohľad divákov na okostýmovaných hrdinov. Časy sa ale pohli a najčerstvejší prírastok do mutantej ságy s podtitulom Budúca minulosť je v kontexte prebiehajúceho vývoja komiksového filmu na mieste prešľapujúcim kúskom, v rámci série, naopak, odvážnym počinom, ktorý štúdiu otvára nové možnosti a ktorý sa koniec koncov zavďačí predovšetkým fanúšikom. Sám nemám problém uznať, že na Olympe komiksových adaptácii sa usalašila trilógia o Temnom rytierovi, nebudem však zatĺkať, že hrdinovia z komiksových príbehov X-Men mi budú stále najbližší. ___ Tvorcovia otvorene vsádzajú na to, že divák je dobre oboznámený s dejom i postavami z predošlých dielov série. Odhliadnuc od tých popredných, Bryan Singer zaplavuje film aj postavami novými. Na malom priestore ich zvláda predstaviť, vzbudiť o ne záujem a zároveň dokonalé využiť ich skromné možnosti na sprehľadnenie deja, ako aj jeho posúvanie. Sústavne sa pracuje s motívom vlastnej záchrany, respektíve ťahaním za jeden povraz, ale vonkoncom nepôsobí opotrebovane. Konečne poriadny Marvel. (Rogue Cut)

plagát

Neutečieš (2014) 

Svojim zvráteným spôsobom prakticky dokonalý film. David Robert Mitchell zavrhol dávkovanie informácii pripomínajúce miešanie lentilky v jednom z troch (sklenených) pohárov, po dvadsiatich minútach prichádza s pointou rovno na bubon a po zbytok minutáže svoju jednoduchú, ale zato originálnu premisu už len formálne poháňa. Na papieri samovražda v priamom prenose, v konečnom výsledku čistá radosť. Brilantná kamera a elektronická pulzujúca hudba aktivizujú atmosféru, ktorá je tak ťažká, že si sadne na pľúca a nedovolí sa poriadne nadýchnuť. Vskutku znervózňujúci, skľučujúci, znepokojivý film, ktorého čaro sa po skončení nepremení v prach ako Popoluškin kočiar po polnoci v tekvicu, ale naďalej nahlodáva pocit bezpečia.

plagát

Kmeny - Straight edge (2015) (epizóda) 

Výpovedná hodnota (pre nezainteresovaného človeka)? Nula bodov. Vystihnúť problémy, na ktoré naráža prívrženec Straight Edge v tuzemskom prostredí, sa tvorcom okrajovo (pohostinstvo) podarilo, no nežiť niečo cez šesť rokov podľa princípov tohto životného štýlu a v živote o tom nepočuť, len ťažko (slovo ťažko si podčiarknite) by som si z tej necelej polhodinky urobil nejaký ucelený obraz.

plagát

Mad Max: Zbesilá cesta (2015) 

Pokorne si sypem popol na hlavu, pretože som tomuto projektu od položenia prvej tehly až po prestrihnutie pásky neveril. Ja viem, hanba mi. (Kino)

plagát

Avengers 2: Vek Ultrona (2015) 

Ako nájsť to správne slovo. Asi únava. Vídať okostýmovaných superhrdinov na veľkom plátne sa v priebehu posledných rokov stal pomerne všedný jav. Ibaže to je iba časť pravdy. Tou menej príjemnou je skutočnosť, že keby som mal euro za každý film, v ktorom sa snažia zabrániť málo výraznému zloduchovi zničiť svet, bol by som milionár. Pritiahnuté za vlasy až po korienky, ale už nikdy by som nemusel jesť vifonky. Rovnako instantný tak je Age of Ultron, ktorý do tejto definície pásovej výroby zapadá do slova a do písmena. K dobru mu však musím zarátať, že nitky ostatných filmov komiksového univerza sa v ňom zbiehajú nenásilne a nové sa plynule rozvíjajú. Sledovanie druhých Avengers nevyžaduje ani desaťpercentnú sústredenosť, no v tej spleti postáv a informácii sa divák nemá problém orientovať a vždy vie, kde je hlava a kde zas päta. A čo akcia? Hlasité ticho. Musel by som mať prekrížené prsty za chrbtom, aby som hovoril, že atrakcie nie sú dejovo opodstatnené alebo inak motivované a že nevidím tie nápady, ktoré Whedon sype z rukáva, avšak v sedačke kina človeka tá nekončiaca deštrukcia do vytrženia nedostane, dupľom, ak absentuje obopínajúci strach o postavy a pochyby o šťastnom konci. Chvíľkové pobavenie. (Kino)

plagát

Rýchlo a zbesilo 7 (2015) 

Siedme Rýchlo a zbesilo už nevyvoláva tak pálčivú túžbu po pokračovaní. Nejedna nenahraditeľná postava je nadobro z hry von, nejedna dejová nitka sa dočkala rozuzlenia a ohýbanie trademarkov pri zosnovaní zápletky dosiahlo svoje maximum. Séria sa uchyľuje ku klasickej stratégii – viac atrakcii, viac humoru, viac hereckých akvizícii, viac všetkého. A mohol by som pokojne pokračovať zľudoveným hundraním nad absenciou pevného príbehového rámca nad akčným besnením. Veď kto by sa hneval, ak by vo filme jestvovala sila, ktorá by veci posúvala vpred? Leda tak Fantomas. Lenže diváckemu plebsu bohato stačí, ak sa v príbehovom vzorci premiešajú premenné a ide sa ďalej. Bodaj by aj nie, keď James Wan oživuje ducha pravého akčného filmu rovnako dobre ako jeho predchodca Justin Lin, hoc to chce viac pozornosti, aby ste za tými ťahmi kamerou spozorovali, že na režisérskej stoličke sedí niekto nový. ___ Akčný nátresk roka je paradoxne najviac pamätný v komorne ladenej “rozlúčkovej“ päťminútovke. Herecký rejstřík Vina Diesela nie je zrovna široký, lež pri pohľade do jeho tváre a prednese fráz šuštiacich papierom hodíte za hlavu, že kaskadérom prešlo cez ruky viac stránok scenára než hercom, a uvedomíte si, že za tými rečami o rodine je niečo naozaj nefalšované. Musím sa priznať, že som mal čo robiť, aby som nevypustil slzu. (Kino)

plagát

Newsroom (2012) (seriál) 

Ako by vyzeral program vášho dňa, ak by vám štátnice zovretými päsťami búchali na dvere? Zrejme by ste ponorili nos do papierov s otázkami a liali do seba litre kofeínu. Znie to logicky. Lenže ja som namiesto toho hltal prvé dve sezóny epizódu za epizódou. Áno, tak odzbrojujúco pútavý The Newsroom je. Naprieč celým seriálom je veľmi zreteľná Sorkinova znalosť spravodajského prostredia. Neskutočným spôsobom sa odráža od jedného bodu a dej rozkošaťuje a rozvíja rozličnými smermi, aby diváka guľometovými a do bodky vypointovanými dialógmi pretiahol vzťahmi na pracovisku i mimo neho. Tlieskam. Postojačky.

plagát

Čo s láskou? (2014) 

Cesty osudu sú nevyspytateľné. Sparksove príbehy osudových lások na opačnú stranu občas každou zatáčkou a výmoľom na ich ceste priezračne predvídateľné. Brať to môžete tak za negatívum, ako aj pozitívum, záleží čisto na náture. Čo s láskou, pravdaže, nejde odbočkou k dielam s vyššími ambíciami a s pokojným srdcom ho môžeme zaradiť do priehradky “na jedno použitie“, avšak dýcha z neho prenikavá a všeobjímajúca romantika. Hviezdna obloha a cvrlikanie cvrčkov. Svetlo sviečok, ruže a dva poháre s vínom. A praskanie dreva v kozube. A romantická hudba z gramofónu. A... Láska je nádherný gýč.

plagát

Päťdesiat odtieňov sivej (2015) 

Dve hodiny v Chujave. Ovšem s tým rozdielom, že po mizernej hodine sa nič na dobré neobráti. Ba naopak. V čom teda adaptácia celosvetového bestselleru zlyháva? Jednoduchá odpoveď neexistuje. V prvom rade by sa hádam patrilo spomenúť predlohu a jej “kvality“, avšak to by som skĺzol do roviny dohadov. Ak budem trochu hyperbolizovať, snímka je dejovo porovnateľná s kadejakým pornom, kde dvaja idú na tri strany. Že vám to nedáva zmysel? To ani správanie ústrednej dvojice, ktoré sa zo scény na scénu neopodstatnene mení. A po iskrivej chémii medzi nimi ani chýru, ani slychu. Povestnou čerešničkou na torte nemohúcnosti sú šteklivé scény, ktoré mali byť hedlajnom filmu. Ako jediné majú aký-taký rytmus, no erotické kúzlo v nich zabíja nevhodné hudobné podfarbenie, skratkovitosť, neuveriteľne plytké repliky či iritujúca miera repetitívnosti (hryzenie do pier), nie (niekým možno neočakávaná) decentnosť. Päťdesiat odtieňov sivej je skrátka minútu k minúte bolestivejší zážitok, lenže nie tým vzrušujúcim spôsobom, iba tým nudným. (Kino)

plagát

Hobit: Bitka piatich armád (2014) 

Sú filmy, ktoré si chcete zapamätať do konca svojich dní, a potom sú také, na ktoré by ste najradšej okamžite zabudli. Štatisticky býva pravdepodobnejšou odpoveďou druhá možnosť, lež Bitku piatich armád radím do prvej skupiny. Nemám v úmysle nikomu sypať piesok do očí rečami, že je hodna ohlušujúcich fanfár, a keď trváte na tom, že rozpolenie na tri časti bola chyba, vyvesujem bielu vlajku. Sledovanie záverečnej časti trilógie nie je žiadnym Mordorom, ako sa vás niektorí snažia presvedčiť, vďaka trvale spoľahlivému režisérskemu remeslu Petra Jacksona. V naratívnej rovine používa tak obraz, ako aj slovo, do celku vsádza malé scénky, naoko indiferentné detaily či prežúvané floskuly, ktoré ho pekne organizujú, a plynulo prechádza z úsmevných situácii k obrazom, pri ktorých sa napnete ako tetiva luku. Samozrejme zamrzí, že nemá tak hrubú príbehovú niť, na ktorú by to všetko nabalil, a sústavu motivácii i plnokrvnejšie charaktery, ktoré by v divákovi väčšmi prebudili citovú angažovanosť a zamýšľané dramatické a emocionálne vrcholy na roky zakonzervovali ako momentky v okamihu odfotenom mozgom. Tobôž na dôvažok katarziu. A pri deji ešte zostanem. Nesmiem totiž opomenúť, že aj napriek jeho našponovaniu do úctyhodnej minutáže vás nikdy neprepadne zákerný pocit pozrieť sa na hodinky. Vďaka kamere v neustálom pohybe, dodávajúcej snímkam patričnú dynamiku, za minútami len zahučí. Naviac je zábavné sledovať, ako Peter Jackson ani pri šiestom filme zo Stredozeme nejaví známky zacyklenia v “lotrovskom“ stereotype. Akčné besnenie za dunenia, mimochodom, bezchybnej hudby Shorea je podmínované sviežimi nápadmi (nehovoriac o "vymietaní" Dol Guldur), pričom bitka piatich armád sa vám v hlave nikdy nezleje s tou o Halmov žľab, respektíve o Minas Tirith. A to sa takisto počíta. ___ Vyvrcholenie prequelovej trilógie Hobit nejde presne v intenciách mojich očakávaní, som však možno až príliš veľký fanboy, aby som pochopil nedostatok ochoty pristúpiť na hru štúdia a predstavy tvorcov. Či nájde rozuzlenie prienik s vašimi očakávaniami, musíte zistiť sami. (Kino)