Sufferer

Dobrý deň, dovolali ste sa na zákaznícku linku spoločnosti TriStar. Pre prijateľnú minutáž stlačte jednotku. Pre schopného režiséra a sympatické obsadenie stlačte dvojku. Pre thriller, ktorý vás ponapína ako gumu v trenkách a zrýchli pulz srdca, stlačte trojku. Pokiaľ nemáte veľké nároky a nevadí vám, že vás scenár z času na čas vodí nepoznanými uličkami, ale nakoniec sa uzatvára nejako povedome, stlačte štvorku. Ak si želáte všetko naraz, dnes je váš šťastný deň, v ponuke máme film Tiesňová linka.

Keby som bol nadpozemsky dobrá podívaná, kam by som sa tak asi schoval? Hostiteľ nepripadá v úvahu... V prípade Twilightu som sa podvolil pod ťarchou sugestívnej romantiky, kde sa milostný trojuholník vyznačoval silnými črtami kruhu. Tuná má rovnaký útvar príliš ostré hrany a dopláca na motív “schizofrénie“, pričom tomu zas podkopáva nohy absencia polarity u hlavnej hrdinky. Celé to potom drží pokope a znamenite odsýpa len zásluhou režisérovej maličkosti. Za rovnaký peniaz ako pri svojom predošlom In Time rozpráva sci-fi príbeh v reálnych lokáciách, na rozdiel od neho doháňa minimalizmus do krajností. Tam však dizajn a futuristickú výpravu vyvažoval originálnou metaforou a spoločenským presahom. V Hostiteľovi vám akurát skrsne v hlave, že mimozemské parazity sú protikladom ľudskej rasy a stelesňujú všetky dobré a dnes vzácne vlastnosti, tak prečo im nedržať palce? - tento postoj sa neskôr neisto popiera skrz hlavnú hľadačku. Záverom mi neostáva iba skonštatovať “nebolo to zlé“, dúfam ale, že to bola pre Niccola studená sprcha a že sa vráti k ambicióznejším projektom, pretože báchorky od Stephenie Meyer sú preňho len mrhaním talentu i času.

Viete, kto bol Jackie Robinson? Vy naozaj neviete? Na čo sa to hrám, donedávna som to meno sám neregistroval. Bol to bejzbalista, ktorý to v päťdesiatych rokoch minulého storočia dotiahol až do americkej profesionálnej súťaže MLB (Major League Baseball). Na tom by nebolo nič zaujímavé, keby hrať v tejto lige nebolo výsadou bielych a on nebol vôbec prvým športovcom čiernej pleti, ktorému sa to podarilo i navzdory rasovým predsudkom, na ktorých boli ľudia v tom čase odkojení. V podstate bol niekým ako Martin Luther King Jr. alebo Malcolm X, len s tým rozdielom, že za práva černochov nechal rozprávať svoje ruky obopínajúce pálku. Ehm, na ihrisku, samozrejme. ___ Pravdivé príbehy zvyknú doplácať práve na príznačnú nálepku "podľa skutočných udalostí", v tomto prípade sa však podarilo premeniť limitujúci faktor na prednosť. Brian Helgeland, režisér a scenárista v jednej osobe, nás už skrz fragmentárnu koláž dokumentárnych záberov zatiahne do sveta, kde sa čierna proste nenosí. Do svete, kde je vo vzduchu cítiť rasovú segregáciu ďaleko prenikavejšie ako čerstvo pokosenú trávu na štadióne. Je preto pochopiteľné, že si protagonisti získavajú našu priazeň prakticky lusknutím prstov. Tú moju nedokázal poslať do autu ani fakt, že snímka sa, prirodzene, koncentruje výhradne na domáce, americké publikum, keďže sa bejzbal v tamojších zemepisných šírkach považuje za národný šport, a pre mňa je táto hra viacmenej španielskou dedinou. ___ Azda najväčší aplauz si z môjho pohľadu zaslúži Helgeland za to, ako vymodeloval každú scénu tak, aby mala patričný náboj, či už ten dramatický alebo emocionálny. Ovšem túto vetu berte trochu s rezervou (alebo ako moje malé podpichnutie), pretože platí staré známe "s jedlom rastie chuť", vďaka čomu sa, paradoxne, cítim byť ukrátený o scénu, ktorú by som si rád zarámoval a zavesil nad posteľ. A práve takýto moment, ktorý nezotrie ani čas, by totiž, čisto teoreticky, mohol pre toto curriculum vitae znamenať povestný homerun. Že to je v rejžových silách, mi dajú za pravdu tí, čo videli Odplatu s Melom Gibsonom alebo snímku Príbeh o rytierovi s nezabudnuteľným Heathom Ledgerom. ___ Niekto môže argumentovať tým, že z jednej méty na druhú uteká až príliš rýchlo. Súhlasím, predsa mi ale tieto námietky prídu nepodstatné, nakoľko by rytmické naväzovanie pravdepodobne smerovalo k navýšeniu minutáže. A to si Helgeland pri danom dejovom rozhraní proste nemôže dovoliť. Urobiť krok dva vzad a ukázať persónu pod väčším zorným uhlom - ako napríklad Spike Lee (Malcolm X), prípadne Michael Mann (Ali) - bavili by sme sa inak. Na keby sa však v žiadnom športe nehrá. De facto ani v Hollywoode. Nech je to ako chce, filmové "leporelo" s názvom 42 ilustruje väčšie i menšie životné míľniky športovej legendy pútavo a síce plynie pomalšie, vnútorná gradácia sa mu uprieť nedá. Škoda len, že sa režisér vykašľal na inovovanie zabehnutých filmových schém. ___ Herecký káder nie je zrovna nabitý zvučnými hollywoodskymi menami, ale svoje postavy zvládajú presvedčivo a bez akýchkoľvek ťažkostí, vo svojich úlohách sa dopĺňajú a pôsobia kompaktne. Chadwicka Bosemana v hlavnej roli však trochu zatieňuje majiteľ baseballového tímu Brooklyn Dodgers Branch Rickey v podaní Harrisona Forda, ktorý sa svojej postavy zhostil s veľkou chuťou. Hoci je to už zopár piatkov, čo ho dobehli šediny a vrásky, jeho charizma nezostarla ani o deň a stále je to ten Indy, ktorý cedí cez zuby hlášky. A jedno vám poviem, v EX3 sa na neho náramne teším. ___ Štyridsať dvojka to u mňa dotiahla na solídnu sedmičku, jeho konečné skóre má ale beztak bližšie k vyššej cifre. Jazýčkom na váhach je najmä ľudský rozmer, vďaka ktorému som ochotný prekusnúť aj to, že si Brian Helgeland nenapľul do dlaní a nepokúsil sa na kolene aspoň nalomiť žánrové pravítko ako bejzbalovú pálku. Nečakane príjemné prekvapenie, ktoré si zaslúži dostať šancu.

Jedna časť vo mne mi do uška šepká, že z vlajúcich amerických vlajok by sme vyžmýkali pátosu, čo by sa do troch filmov zmestilo a že záblesk originality či uveriteľnej reality to nevidelo ani zo stíhačky. Tá druhá kontruje tým, že Fuqua zvláda remeslo viac než len solídne, vedúci kastingu si zaslúži potľapkať po pleci a tých bezmála stodvadsať minút nebolo tak dlhých, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Čo nakoniec rozlúsklo dilemu či tri, alebo štyri? Odpoveď je jasná - pri filme sa chcem predovšetkým baviť.

Málinko mi uniká podstata toho, čo (ak vôbec) chcel 'básnik' týmto dokumentom recipientovi s indiferentným postojom (k AFA a/verzus NS) vlastne povedať. Že v spoločnosti narastajú xenofóbne nálady? Že rasizmus nie je v našich končinách ojedinelým javom? Že policajná brutalita je na demonštračnom poriadku? Obecné konštatovanie. Rozpačito pôsobí aj vďaka tomu, že poukazuje na násilnícke tendencie sympatizantov opačného politického spektra a pritom zastáva názor, že príslušník antifašistického hnutia sa bez použitia fyzického násilia nezaobíde, ba dokonca že je to zábava. Skutočnú hodnotu by mu, podľa môjho názoru, dávalo až to, keby prišiel s rozumným riešením problému, pretože iba radikálne vystupovať proti niekomu, kto radikálne ukazuje prstom na problém, samotný problém nerieši.

Žeby som mal nutkanie skočiť na parket a zodrať tam pár tenisiek, ani v najmenšom. Pri pohľade na nádherné modré kukadlá a natriasajúci sa zadok Julianne Hough, ostatok sympatického obsadenia a za znenia chytľavého hudobného podmazu sa však za minútami tohto podľa očakávania tuctového príbehu - kde ani romantická podzápletka nefunguje tak, ako som si predstavoval - len zaprášilo. A to som si sprvoti v duchu vravel, že prinajlepšom štvrťhodinka bude nazvyš.

Symbolicky pokus obalamutiť diváka, že pre Bezpečný prístav je škatuľka romantického filmu malá. Dramatický oblúk len rozohráva a následne sunie žánrovú riekanku smerom vpred. Napodiv nesilene. Nejeden priaznivec romantických filmov mi určite dá za pravdu, že Lasse Hallström skúsene harmonizuje súzvuk dvoch utrápených duší (Julianne Hough je veľmi roztomilá a Josh Duhamel veľký sympaťák), ktoré prenasledujú tiene minulosti, na svoje najlepšie časy však režisér spomenúť nedáva. Pušný prach možno zvlhol vplyvom vlhkého vzduchu pri pobreží, kam Nicholas Sparks rád zasadzuje svoje príbehy. Niet divu, na rozdiel od betónovej džungle scenérie malomesta nevytvárajú scudzujúci efekt. Vskutku milý film, ktorý keby cez palubu vyhodil zopár dramatizujúcich minút a/alebo pritlačil na city, dopádloval by k bójke so štyrmi hviezdami.

Okrem slušného obsadenia či odpočinkovej dĺžke boduje snímka hlavne zaujímavým nápadom, ktorý síce nie je prevratný, ale zas ani natoľko prevarený, aby sa mu človek oblúkom vyhýbal. Keď nad tým ďalej rozmýšľam, nenapadá ma nič, čo by som viac pochválil. O to viac potom zaráža, že aj napriek všetkým pripomienkam, ktoré k filmu mám, mi táto neskorá večera vcelku chutila. Inak si z nej ale odnášam pocit, že tvorcovia si akosi nevedeli dať rady s tým, ako daný nápad rozpracovať a zrealizovať tak, aby diváka poriadne zdrapili za gule a aspoň na ten krátky časový okamih mu “príjemne“ podlomili psychické zdravie. Skrátka ďalšie hviezdičkové hodnotenie na ČSFD, na ktoré si do týždňa nespomeniem, a to ma môžete aj prútikom mlátiť po chrbte.

Uwe Boll to dokázal, natočil priemerný film. Usilovne naklepal do klávesnice rad písmen, ktoré nielenže dovedna fungujú na papieri čoby scenár - za ktorý by sa s viacerými kozmetickými úpravami nemusel hanbiť ani mainstreamový flák - ale relatívne dobre aj po prechode na audiovizuálne dielo (domino efekt ako spúšťač motivácii sa teda podaril). Relatívne preto, lebo húževnatý Nemec je dôkazom toho, že esprit filmového narátora neleží pohodený na chodníku, aby ho mohol mať každý. Investícia času preto len na vlastné riziko.

Lipnúť viac na Hooperovom origináli, poprípade najnovších predchodcoch, bez váhania napálim odpad! Nedá sa povedať, žeby som vyslovene zažíval muky a očami tlačil čas dopredu, to zas nie, lenže po atmosfére špinavého Prdelákova, kde divák cez obrazovku cíti, ako sa mu varí mozog od toho neznesiteľného tepla, či dnes už ikonickom masovom vrahovi, ktorý budí rešpekt a naháňa hrôzu, sa akoby zľahla zem. Navyše tvorcovia siahli po scenári, ktorý človeka dostáva do situácie, kedy začne koženej tvári dokonca fandiť. A to je len vrchol ľadovca problémov, ktoré pohľadné dievčence na čele s Alex Daddario nevyžehlia len tak ľahko. Takže, milí priatelia, remejkovať a se/pre-quelovať donekonečna je jedna vec, ale toto sa klasikám proste nerobí.