Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Akčný
  • Komédia
  • Dráma
  • Horor
  • Krimi

Recenzie (207)

plagát

Oppenheimer (2023) 

Terapeutické sedenie, ktoré po troch hodinách zmiernilo moje obavy o stav filmovej mašinérie spoza veľkej mláky. Už štvrťstoročie si Christopher Nolan tehlu po tehle stavia neustále vyššiu a vyššiu stenu očakávaní, ktorú zakaždým zasypú výčitky de facto rysujúce hrubú deliacu čiaru medzi súčasnými tvorcami. Občas síce kladie bodky tam, kde by mohli byť otázniky, inak ale nemám potrebu rozporovať jeho umelecké voľby, pretože sa v rámci žánru nespreneveril voči svojmu základnému poslaniu a opätovne mi priniesol nefalšované nadšenie z prežitku – pre mňa osobne skutočne jediný referenčný bod hodnotenia pri sledovaní audiovizuálneho diela. Prepadnúť charizme postáv nebolo dávno tak ľahké, ťažobu konverzačnej drámy nesú presne vedení herci ako šerpovia na svojich pleciach k vrcholu. Spleť intelektuálnych rozhovorov technicky brilantne rozpohybovaná k veľkoleposti, úchvatne zapletená do vrkoča, obohatená o podnety na zamyslenie a momenty, pri ktorých sa mi oči zaleskli cinefilným šťastím. (Kino)

plagát

Pán prstenů: Prsteny moci - Série 1 (2022) (séria) 

Odmietam si pripustiť, že sme sa dopracovali k tomu, aby sa k žánrovým klenotom svetového významu pristupovalo s nedostatkom úcty. Je mi absolútne ukradnuté, že z literárnej predlohy sa otrocky neprepisovalo slovo od slova, pretože pre prechod z jedného média do druhého v dobovo aktuálnych spoločenských reáliách budú určité zmeny zakaždým adekvátne. Príťažlivosť sveta pre mňa vždy spočívala v tom, ako v rámci rozprávkovej naivity dokázal dych berúcim spôsobom fascinovať svojou temnosťou a rozpínavosťou zla, stále však emocionálne previazať so širokou škálou zaujímavo štruktúrovaných charakterov, ktoré mu čelia osudovým spôsobom. Práve vďaka nim Stredozem dýcha(la) životom, výtvarným prejavom až naostatok. Prstene moci síce v hrubých obrysoch rozprávajú o zaujímavých udalostiach, ibaže príbeh o nich rozkrývajú skrz necharizmatické postavy bez hĺbky a komplexnosti Tolkienovi vlastnej. Je pre mňa alarmujúce, ako nezúčastnene sa dá civieť na niečo, k čomu apriórne prechovávate neskonalú adoráciu. Prakticky všetko okamžite zarastá machom. Dosť bolo bedákania. Zostáva mi iba veriť, že úvodná sezóna nebude prvým zle zapnutým gombíkom na košeli, na ktorej to pri druhom a treťom už proste nenapravíte. Nič ma zatiaľ ale nepresvedčilo o opaku.

plagát

Thor: Láska a hrom (2022) 

Thanos mal pravdu. Toto je skutočne bohapusté plytvanie prostriedkami. Moje spojenie so zdieľaným vesmírom Marvelu začalo korodovať prakticky už v počiatkoch, dnes je definitívne v šrote. Neviem zo seba striasť dojem, že všetko po Avengers: Endgame je nadbytočný apendix. Koniec éry, ktorému posledné cameo Stana Leeho s odstupom času dodáva priam poetický nádych. Na jednom ramene ruka korporátneho monolitu, na druhom ruka politickej korektnosti a uprostred Taika Waititi ako garant remeselného štandardu, ktorého rozpoznateľný rukopis a humor na mentálnej úrovni detského pieskoviska robí z Thora horúceho ašpiranta na otcovské zaucho. Aby nedošlo k nedorozumeniu, popkultúra vždy nejakým spôsobom reflektovala dobovo aktuálne fenomény a spoločenské témy, zakaždým ale nenásilne a omnoho zábavnejšie. Štvrtá fáza už v žiadnom ohľade nedokáže saturovať potreby širokého publika, sekundárne cieliť na náročnejšieho diváka ani naplniť základný potenciál odpočinkového filmu. Plne rešpektujem, že tomu prirodzený rezervoár divákov zložený hlavne zo sopliakov a zanietených listovačov kresleného média môže nadšene tlieskať, táto vyšľachtená forma komiksového žánru v Disneyho podaní je však vo svojej ošúpanej podstate iba technologickou revíziou doby, keď boli okostýmovaní hrdinovia takmer každému na posmech.

plagát

Elvis (2022) 

Milostný list kráľovi rokenrolu a zároveň audiovizuálna exhibícia, ktorá bravúrne zachytáva osobnosť a auru kultúrneho fenoménu s darom vzbudzovať vášne a elektrizovať publikum. Musel by som dlho loviť v pamäti, kedy naposledy som bol pri filmovom životopise natoľko duchom prítomný, zmyslami sa miestami prepadal do plátna a nohou si podupkával o zem. (Kino)

plagát

Obi-Wan Kenobi (2022) (seriál) 

Za starých dobrých čias som bol prakticky závislý na opojnom pocite cnenia za domovom, kde som vlastne ani nikdy nebol. Prepadnúť mu bolo jednoduché. Opakovane som ho nachádzal napríklad pred bránami Minas Tirith, v chodbách Rokfortu alebo kokpite X-wingu. Keď sa prebúdzala Sila, bezvýhradne som mu ešte bežal naproti. Pretočme čas dopredu na samotný koniec Skywalker ságy a hľa, vytriezvenie. Navštevovanie milovaného sveta je preč, zostalo len jeho sledovanie. Krčím plecami a rozpačito sledujem, ako sa Disney s naslineným prstom vo vetre márne pokúša nájsť smer a v dobe kvalitnej televíznej tvorby navyše predvádza račí pochod. Vidíte to inak? Super, prajem vám. V životnej fáze medzi dvoma pubertami vážne nehodlám nikomu hádzať ruže pod nohy len preto, že sa po dlhej odmlke za povedomého zvuku skrížia svetelné meče najpopulárnejšieho protagonistu Hviezdnych vojen a najlepšieho zloducha v dejinách filmu. Nikto ma mávnutím ruky nedokáže presvedčiť, že to v priebehu polhodinky na porcelánovom tróne s trenkami pri členkoch nešlo napísať oveľa lepšie a natočiť ako elegantný reklamný pútač na frančízu, ktorá sa generáciám stále vie prihovoriť jazykom detského okúzlenia. Namiesto toho Obi-Wan Kenobi prehlbuje pretrvávajúcu krízu kreativity vracaním sa ku koreňom, ktoré navyše podkopáva nakladaním s postavami podľa svojich uletených rozmarov, čím sa fakticky len vtiera do priazne pocitom nostalgie, bez ktorého sa dnes akoby už nedalo natočiť úplne nič. Výprava do praďalekej galaxie bude mať vždy dôvod pokračovať, zostalo v nej toľko nevysvetleného a ešte viac neprebádaného. S hrôzou ale zisťujem, že mi to začína byť šumafuk.

plagát

Rýchlo a zbesilo 9 (2021) 

Kinematografia je biznis, zábava a umenie. Presne v tomto poradí. V zásade tiež platí, že kvalitná komercia je lepšia ako nekvalitný pokus o umenie. Filmová séria Rýchlo a zbesilo nikdy nelanárila na kultúrny zážitok pre náročných či dobrodružstvo myslenia, predovšetkým bežným konzumentom hodnotiacich na jednoduchej stupnici “páči-nepáči“ pomáhala v komfortnej zóne oddychu a zábavy zabudnúť na všednosť a starosti bežného života. Jej deviate pokračovanie v plnej paráde ukazuje, akým luxusom z minulosti bolo spoliehať sa na to, že kyvadlo medzi pocitom podrobenia spred rokov a bohapustým plytvaním času zastane aspoň niekde uprostred. Štipnite ma, prosím, do ramena, pretože nedokážem uveriť tomu, ako sa zo stálice popcornovej zábavy stala iba špongia, ktorá v rámci štúdiového systému postupne absorbovala všetky neduhy komerčne hnaného projektu natoľko, až sa mi herbár nostalgických spomienok neodlúčiteľne spätý s počiatkami mladíckej fascinácie filmom rozpadol takmer na prach. Nech už sa sága rýchlej a zbesilej rodiny uzavrie akokoľvek, budem určite pri tom, natešenie by som viac musel už len predstierať.

plagát

Liga spravedlnosti Zacka Snydera (2021) 

Kým jedna časť publika už len pri pomyslení na vydupaný zostrih kričala aleluja, iná sa začala prežehnávať, aby známe príslovie o opakovanom vstúpení do tej istej rieky nenadobudlo úplne nový význam. Výsledok? O poznanie lepší film, kvôli ktorému už nikto z kompetentných nemusí klopiť zrak do zeme a uhýbať pohľadom pred širokou diváckou obcou. Osobne mi na poli komiksového filmu vždy viac imponovala všadeprítomná temnota ako akýsi ustanovujúci prvok pre možnosť naplno využiť superhrdinskú tematiku aj ďaleko nad rámec univerzálneho boja dobra so zlom. Natíska sa otázka, či bez takého uchopenia jednotlivých figúr v ich typickom prostredí, ktoré tu zákonite ustupuje potrebám zgrupovať ich pod jeden (kolovrátkový) dejový oblúk, nenaráža Snyderov (dávno neaktualizovaný) modus operandi na vlastné limity. Okolo Ligy spravodlivosti sa zrúcali takmer všetky istoty, o ktoré by sa tak rada duchovne oprela a ktoré naopak konkurencia poctivým plánovaním po celý čas prepožičiava svojim premenným na režisérskej stoličke. Vízia bola jasná a neodškriepiteľne svojská, vďaka dobovému navyknutiu na poľudštenie ale v predigitalizovanom priestore vlastného sveta nevyvoláva asociácie na svet reálny a u kdekoho dnes už len tak ľahko neobstojí pri manipulovaní na racionálnej ani emocionálnej úrovni. Z tohto pohľadu by bolo možno pohodlné tento v zásade ničím nepodnetný počin plný prežitých manier režiséra zavrhnúť, realita je však taká, že bolo pre mňa stále zábavné sledovať, ako dokáže jeho štvorhodinový precedens bez väčších problémov prežívať na základe sluchových a estetických vnemov, keď má elementárne požiadavky na súčasný crossover zmysluplne usporiadané do kompaktného celku. Slabšie štyri.

plagát

Hra o trůny (2011) (seriál) 

Odvšadiaľ sa ozývajúce výkriky o dokonalosti sa postupne ukázali byť unáhlené. Cez všetky univerzálne akceptované i rýdzo subjektívne výčitky ale nakoniec nevidím dôvod, prečo prskať oheň a síru, uviaznuť v hlbokom snehu prázdneho mudrovania nad “čo by bolo, keby...“ a tým pádom figovým listom zakrývať aspekty, ktorými si Hra o tróny šmahom ruky nárokovala status kultu. Takže, fakty na stôl. História sa jedného dňa prestane pýtať výhradne na úpravy a neskorší odklon vo vzťahu ku knižnej predlohe a len útržkovito si bude pamätať, ako tvorcovia začali reagovať na požiadavky fanúšikov ako kurtizány a prispôsobovať sa im. Nezmazateľným atramentom popísané stránky dejín nám budú pripomínať, že po dlhom tichu od Pána prsteňov prišlo hlasné zatrúbenie na žánrový roh, ktoré sa svojou unikátnosťou okamžite vyhlo akémukoľvek porovnávaniu. Široko rozkošatený príbeh seriálu podmanivo vťahuje do fiktívneho sveta zasadenom v stredovekých kulisách, kde žánrové konvencie a ich variácie končia v mlynčeku na mäso a divácke očakávania a emocionálne zainteresovanie pre postavy pod neľútostnou sekerou scenáristického kata. Organizácia diania nikdy nedovolí stratiť sa v prepletených dejových líniách a divákovu sústredenosť odmeňuje vrstevnatosťou, v ktorej dokáže stále nachádzať nové a nové významy, súvislosti alebo poetickú symboliku. Pohŕdanie zabehnutými stereotypmi korunuje predovšetkým uchopenie nosných postáv na viacerých významových úrovniach. Vo farebnosti svojich charakterov sú vždy ľudské, komplexne kreované vonkajšou i vnútornou charakteristikou. Často sú im vštepované vlastnosti na základe príslušnosti k rodu, skupine alebo prostrediu, ktoré sebe vlastným spôsobom uplatňujú vo vzťahoch, zdolávaní prekážok a dosahovaní osobných alebo spoločných cieľov, pritom nepretržite prechádzajú premenami a vývojom. Nech už vzbudzujú pozitívne alebo negatívne emócie a nech už sú ich rozhodnutia akékoľvek, vždy chápeme ich pohnútky a zámer. K životu ich privádzajú typologicky presne obsadení herci, ktorí svojou mimikou, gestami a pohľadmi aj slovným výmenám bez rinčania mečov dotvárajú nemú syntax a scény rezonujúce emóciami a napätím tak horúcim železom vypaľujú do mozgu. Napokon, k zažitým konvenciám sa vyobrazením a uplatnením silných ženských charakterov v “mužskom“ svete postavil chrbtom aj bez toho, aby pokľakol a sklonil sa pred čižmou chorej ideológie. Aby som uzavrel – Hra o tróny nie je prvým ani posledným televíznym projektom, ktorý svoje ťaženie na malých obrazovkách nezavŕšil v nastolených medziach kvality. Ani rýchlo odcválaný a miestami až prachbiedne napísaný záver mi ale nezabráni, aby som pred zrakmi starých i nových bohov seriál ako celok spätne docenil ako kultúrno-spoločenskú udalosť dekády. ___ Obľúbené postavy: Ned Stark, Jon Snow, Theon Greyjoy

plagát

Avengers: Endgame (2019) 

Marvel pomaly ako kvapkajúca voda kryštalizoval úroveň vydavateľstva, ktoré svojich hrdinov z komiksových zošitov postavilo na piedestál filmovej popkultúry. Súčasne zmenil povahu kinematografie seriálovým prístupom, kde uchopenie postáv, rozličných podružných motívov a žánrová rozmanitosť jednotlivých filmov simuluje osvieženie v prepojenom vesmíre. Zakaždým z toho vzišlo maximálne zrozumiteľné a univerzálne prístupné rozptýlenie pre široké publikum, ktoré neurazí ani náročnejšieho diváka s osobitými preferenciami. Napriek tomu sa vôbec necítim previnilo, ak Marvel Cinematic Universe prirovnám k rozhadzovaniu cukríkov z koča. Vybudoval komerčne úspešný model, ale nenabral odvahu experimentovať a zastropoval štandardy. Oslovil masy, ale rezignoval na spoločenský presah. Nutne nepožadujem, aby popcornová zábava na mňa kládla intelektuálne nároky, avšak v ošúpanej podstate imanentne prítomná vysoká miera repetitívnosti (motív záchrany sveta a nafukovanie jeho rozmerov), mechanická predvídateľnosť, odďaľovanie potešenia z vyvrcholenia a endemické problémy týkajúce sa hudobného podfarbenia či nevýrazného záporáka (s výnimkou Thanosa, ktorý má obhájiteľné motivácie a široké emočné rozpätie) vo mne v určitom bode už prestala podnecovať hlbšiu angažovanosť. Za iných okolností by som takto kauzálne kostrbatý a krehký príbeh ako rozmáčaný keks v káve pravdepodobne rozniesol v zuboch, Avengers: Endgame však oslobodzujúcim spôsobom napĺňa prísľub o konci, ktorý je súčasťou uznania hodnej cesty. Vzhľadom na seriálovú povahu vyprávania neupúšťa od požiadaviek na výstavbu filmového diela a osudy postáv nepochováva pod digitálnymi vrstvami rýchlo pominuteľného potešenia. Namiesto toho príjemne spomalí, obtiahne a vytieňuje ich filmárskou ceruzkou, v čiastkových príbehoch sa oblúkom vráti a zaspomína na udalosti minulé, aby v záverečnej konfrontácii a epilógu vybičoval emócie na maximum. Úprimne chápem, prečo davy divákov doslova rozložil na atómy, no závidím každému, kto v ňom vidí niečo viac, než super crowd-pleaser.

plagát

Král psanec (2018) 

Poznáte to. Vysolíte nekresťanské peniaze za vstupenky, zapustíte korene pri čakaní na menšie občerstvenie a pri zatmení kinosály odriekate modlitbu, aby tie najnekultúrnejšie indivíduá sedeli čo možno najďalej od vás. Nejaký nadšenec môže zdvihnúť ruku a s penou na ústach a krvavými očami zahlásiť, že atmosféra kina a vôňa pukancov má nezameniteľné čaro. Nejde nesúhlasiť. Háčik je v tom, že zážitok sa v deväť z desiatich prípadov rozplynie ako prd vo vetre kvôli spotrebnej povahe samotných filmov. Hollywood pohltila komercia a rezignoval na invenciu, našťastie VOD platformy ako Netflix vložili nohu do dverí. Samozrejme, nie sú konečnou odpoveďou na skresávanie originálnych a odvážnych projektov. Nebude však náhoda, že zvučné a perspektívne mená kinematografie začali húfne gravitovať k streamovacím službám, ktoré im poskytujú kreatívnu slobodu, čas a predovšetkým finančné zastrešenie na realizovanie ich vízii. Spočiatku sme si výhody toho ohmatávali iba v podobe seriálov, ktoré nás navyše začali rozmaznávať možnosťou zhliadnuť celé sezóny na jeden záťah. Postupne ale prišli solídne filmové počiny, ktoré by z rôznych dôvodov v štúdiovom prostredí zrejme nikdy nemali šancu. Kvalitné filmy si zaslúžia veľké plátno, najprv však musia vzniknúť. Schválne, koľko historických filmov z obdobia stredoveku sa v posledných rokoch objavilo v ponuke kín? Presne tak, ruka nešikovného drevorubača bude stačiť. Outlaw King mal v prvom pláne zjavne vyššie ambície a za predpokladu väčšej časovej plochy ich eventuálne mohol aj naplniť, v mnohých ohľadoch ale zostane neprávom naťahovaný na škripec porovnávaním so Statočným srdcom (Robert Bruce je svojim postavením či morálnymi škvrnami odlišným typom hrdinu než archetypálny William Wallace, výprava a uchopenie udalostí sa drží historickej vernosti a zobrazenie násilia vo vojnovej vrave sa neopiera o epické rozmery, ale servíruje surovú stiesnenosť) a zaškatuľkovaný na základe slepo prevzatých názorov, že Netflix je len odkladiskom filmov pochybných kvalít. Možno za mňa hovorí čoraz väčšia inklinácia ku konzumovaniu audiovizuálneho obsahu z pohodlia domova, možno abstinenčné príznaky z nedostatku žánrovej diverzity a/alebo únava z pustošenia komiksovkami, nič to nemení na tom, že Outlaw King ma aj pri druhom zhliadnutí naplnil pocitom dobre stráveného času. Nech (o)žije rozmanitosť kinematografie.