Sufferer

Bol večer ako každý iný a ručička na hodinkách sa neúprosne blížila k polnoci, a tak som usúdil, že je ten správny čas na porciu strachu. Čo čert nechcel, mojim dvom spolubývajúcim na intráku sa taktiež nechcelo spať, a tak sa ku mne pridali. Aspoň čo sa mňa týka, nudil som sa skoro po celý čas a dosť som driemal. No niečo vnútri vo mne hlodalo, a preto som to s ním po vyše dvoch mesiacoch skúsil opäť, tentoraz sám a okamžite som mu prišiel na chuť. Dalo mi za pravdu, že Španieli sú v súčasnosti majstrami atmosféry. Samosebou nie je Sirotinec až tak strašidelný, ale napr. scéna v kúpeľni a predovšetkým mrazivá záverečná pointu vo mne rezonuje ešte dlho po záverečných titulkoch.

Ačkoľvek vekovo zapadám do generácie, pre ktorú sa PC hry stali každodennou obyčajou, ja tomuto fenoménu zostávam (až na výnimky) odolný, hernú predlohu nepoznám. Ale k filmu. Christophe Gans zručne využíva vizuálne postupy, prácu s kamerou, strihom, znepokojivými zvukmi i hudbou a efektne ich kombinuje s hororovou výpravou (ľudoprázdne mesto, hmlisté počasie) čím sprostredkúva temnú a depresívnu atmosféru. To bola forma, poďme na obsah. Príbeh je dlhší akoby bolo treba, má nudnejšie miesta a nedokázal som ho absorbovať natoľko, aby som si ho vychutnal plnými dúškami. Silent Hill je netradičný divácky zážitok, ktorý nesadne každému ale svoje publikum si nájde.

Najväčšie potľapkanie po pleci si zaslúži človek, ktorý do filmu dotiahol toľko hereckého talentu. Niekto tú skrátka vyhral kástingovú športku. Lenže druhým dychom musím dodať, že trestuhodne zahodil tiket. Bezmála poldruha hodiny sa potácame od večierku k večierku, ktoré zdarne odťahuje pozornosť od ťažiska zápletky, ale kvôli splošteným postavám (napriek tomu Ben Foster démonický a Emile Hirsch presný) v závere divákovi len ťažkopádne skočí do úsmevu. A práve ten koniec mohol byť účel, ktorý by svätil prostriedky (rajcovná bazénová scéna funguje v tomto ohľade azda najlepšie), diváka rozomlel katarziou a razom dal všetkému význam. ___ Poznámka pod čiaru: Z filmu som odkukal fintu, kde sa autom pohýnate dopredu a dozadu počas toho, keď sa niekto pokúša nastúpiť. Sranda jak hovado.

Kreatívny mix vyrabovaných schém v inovatívnom home-video balení. Priamočiarejšie a dynamickejšie (až na uspávankový úvod), avšak bez atmosféry a so zbytočne venovanou pozornosťou vzťahom medzi aktérmi. Odpozerané so stoickým pokojom a bez žiadúcich pocitov. Čakal som ďaleko viac.

Označenie výplach je viac ako výstižné. Bezprostredne po vpadnutí na filmové plátno sa ide na plné obrátky. Dvojica švédskych režisérov do diváka páli atrakciu za atrakciou a len zriedka sa v komore ich najväčšej, respektíve jedinej zbrane filmu namiesto strieborných nábojov ocitá informácia nastieňujúca povinný dej. Akcia odohrávajúca sa na hororovom pozadí (obraz odetý do odtieňov čiernej, anglické počasie, žiara bleskov či blikajúce svetlo žiaroviek) má solídne tempo a je prehľadná. Ergo, vždy je jasne vidieť, kto komu dáva po papuli. A naviac – Kate Beckinsale v priliehavom latexe je späť. Čo viac, krucinál, chcete. (Kino 3D)

Ľudia ako Martin Scorsese, Terence Winter či Timothy Van Patten by pokojne mohli napísať knihu "Ako sprostredkovať divákovi neslávne slávnu éru prohibície na sto spôsobov". A verte mojim slovám, že čítať ju by vás bavilo sakramentsky.

Inu, nie je sequel ako sequel. Druhé pokračovanie na svojho predchodcu nadväzuje vo chvíľach, kedy ešte nezaschla krv na schodoch uzamknutého činžiaku. Miesto opakovania už raz videného ďalej odkrýva mystérium nákazy, pričom nová pointa nepôsobí prvoplánovo, ale celok šikovne obohacuje. Zatiaľ čo jednotka na pozadí bezvýchodiskovej situáciu učebnicovo stupňovala napätie, až by sa človeku medzi strachom stiahnuté polky prdele nevošiel ani zastrúhaný vlas, druhá časť nenechá diváka vydýchnuť od prvého záberu až po ten posledný, keď strach výborne mieša s adrenalínom. Diabolsky dobrá dvojka.

Naskočiť na rozbehnutý vlak nie je vôbec jednoduché. A tobôž nie, ak ho svojho času rozbiehal vizionársky rušňovodič James Cameron a sprievodcu robil dnes už kultový Arnold Schwarzenegger. Preto bude Terminator Salvation a každý ďalší prírastok (pohľadom prebodávam teba Genisys) navždy vrazený klin do srdca pravoverného fanúšika série. McG by musel pohnúť nebom i zemou, aby tomu bolo inak. Našťastie vysiela signál o tom, že napriek rutinérsky odrozprávanej dejovej linke, ktorá v hrubých obrysoch dáva zmysel, zvláda pred zaujímavými kulisami nechať svoje postavy záživným spôsobom podvádzať smrť. Ako nový Terminator jasná prehra, ako relaxačný popcorn mierny nadpriemer.

Po úspešnej a obľúbenej jednotke je pokračovanie iba prázdne volanie do tmy. Nemá tú scenáristickú hravosť, rafinovaný príbeh vrývajúci sa pod kožu, hudbu, ktorá pohladí po duši či pôvabné obsadenie. Chýba v ňom aróma anglickej trávy a ohlušujúce chorály, ktoré tak zdobili jednotku. Navzdory stále kvalitným rvačkám je film iba stelesnenie morskej panny vábiacej na opätovné napravenie si chute originálom.

Vezmem to z iného konca. Na snímke In Time mi asi najviac imponuje myšlienkové podhubie, ktoré dáva človeku možnosť čítať medzi riadkami. Andrew Niccol neurobil nič iné, než vykreslil fungovanie dnešného systému na báze prenesenia významu jeho hybnej sily (čítaj peniaze) na čas, a to je len vrchol ľadovca. Hlavu v smútku mám však z toho, že nepodstúpil riziko dať príbehu silnú emocionálnu rovinu a väčšiu hĺbku, čím mohla táto myšlienka prerásť do nadčasovej metafory, ale stavil na istotu, aby na sto minút zamestnal diváka. Každopádne, strata času to nebola.