Karamanlis

Raritný taliansky horor, rozdelený na dve pasáže. Tá prvá, pojednávajúca o tragickom konci divného mileneckého trojuholníka ma moc nebavila a miestami na mňa pôsobila príliš strojene, v tej druhej už ale Polselli kladie oveľa väčší dôraz na hororový aspekt filmu, ženská nahota je tu prítomná takmer na každom kroku a atmosféra poznateľne zhustne.

Tento takmer zabudnutý televízny seriál mal možno byť akýmsi slovenským pokusom o odpoveď na úspešné Sequensove krimi série Hříšní lidé města pražského či Tridsať prípadov majora Zemana. Kvalita jednotlivých epizód, chronologicky situovaných až do roku 1989 je kolísavá, zahrala si v nich však vtedajšia slovenská herecká elita a seriál je na vtedajšie TV pomery aj vcelku výpravný. Na scenári sa však citeľne podpísala doba, v ktorej vznikol a toho "súdruženkovania“ či politicky ladených pravidelných zvodiek príslušníkov VB je tu viac, než je únosné. Dialógy sú vyumelkované a bez oduševnenia. Občas to znie, akoby postavy čítali nejaké poučky z encyklopédie. Problémom je tu z môjho pohľadu aj výber hereckého obsadenia. Napríklad taký Leopold Haverl a rovnako aj jeho nástupca v úlohe šéfa bezpečnosti Juraj Sarvaš postrádajú charizmu či hlbší ľudský rozmer a ten ich "súdruh náčelník" nesiaha obdobným Sequensovým postavám ako boli rada Vacátko či major Zeman ani po členky. Pozoruhodná zmena napokon prišla v záverečnom diele Kleptomanka, kde na náčelnícku stoličku zasadol prísny no zároveň ľudský kapitán, stvárnený Zorom Záhonom, na rozsiahlejšie rozvinutie charakteru tejto postavy však už tvorcovia nemali priestor. To isté ostatne platí aj o ich podriadených (Záhradník, Bartoň, Durdík, Kožka, Desset) a generačný spor medzi rádoby moderným detektívom Stehlíkom (Dočolomanský) a dosluhujúcim, zaužívaných postupov sa pridržiavajúcim vyšetrovateľom (Romančík), ktorý tvorcovia v úvode tlačia do popredia je z diváckeho hľadiska len minimálne interesantný. To ich neustále handrkovanie sa ohľadom kriminalistických postupov, nesúce sa v duchu typického socialistického žargónu je skôr rušivým elementom. O čosi málo zaujímavejšie je neskoršie súperenie v milostnej oblasti, prebiehajúce medzi ambicióznym kapitánom Stehlíkom, ktorý je v podstate ústrednou postavou seriálu a jeho mladším kolegom poručíkom Bálintom (Štefan Kožka). Ideálny nebol ani casting na záporné postavy. Takému Ferkovi Kovárovi som s tým jeho dobrosrdečným kukučom postavu deviantského sériového vraha žien nezhltol ani náhodou...

Toporné filmové spracovanie inak zaujímavej postapokalyptickej témy, navyše s dosť nesympatickým hereckým obsadením. Ticho na zemi ma bavilo iba počas úvodných minút, akonáhle na scéne začali pribúdať ďalšie ľudské postavy s nejasnými charaktermi a pohnútkami, príbeh pre mňa prestal byť zaujímavý a divne zrealizovaná vedecko-fantastická zápletka tomu na atraktivite tiež moc nepridala.

A Prayer Before Dawn je extrémne surová väzenská dráma, plná brutality, beznádeje, potupy a prejavov najnižších ľudských pudov, vďaka čomu sa aj nechválne známe brazílske Carandiru v porovnaní s thajskou väznicou Klong Prem javí byť vcelku vľúdnym miestom... Výhrady mám voči predstaviteľovi Billyho Moorea - Joeovi Coleovi. Skutočný Moore bol drsný liverpoolský grázel a príležitostný boxer, vymetajúci už od svojich 17 rokov najrôznejšie kriminály (tieto prechádzajúce bohaté väzenské a zločinecké skúsenosti mu počas jeho "thajského dobrodružstva" dosť pomohli) a nie vyhúkaná trasorítka akou je Cole. Je jasné, že Thajsko nie je Veľká Británia, otrasné pomery v Klong Prem museli šokovať aj ostrieľaného recidivistu akým bol v tej dobe Moore a robiť tu ramená by sa mu nemuselo vyplatiť, domnievam sa však, že táto snímka ho zámerne vykresľuje ako väčšieho outsidera než v skutočnosti bol. Myslím si, že keby reálny Billy Moore vyzeral a pôsobil tak zraniteľne ako jeho filmový stvárniteľ Cole, jeho zadnica by už počas prvej noci v thajskom väzení spoznala "stredovek".

U tohto zástupcu subžánru vigilante movies, preferovaného najmä v 70. a 80. mám tak trochu problém s tým, že je tu všetko striktne čierne alebo biele. Klaďasi sú správni chlapi, s ktorými život nejednal v rukavičkách a divák im ich právo na pomstu okamžite odobrí, kým záporáci, ku ktorým sa počíta aj skorumpovaná justícia a nefunkčná polícia sú skrz-naskrz skazení darebáci, páchajúci brutálne násilie na deťoch, ženách či starých ľuďoch v podstate len tak z kratochvíľe. Takéto priepastné zaškatuľkovanie oboch strán mi miestami pripomenulo až nadsadené fláky štúdia Troma a dianie v ich fiktívnom meste Tromaville, v ktorom boli slušní občania dennodenne terčom bezmedzného teroru zo strany zločineckých gangov. Isté výhrady mám aj k laxnej choreografii bojových scén. Tlmené údery sú najviac očividné počas scén, v ktorých pomstitelia trestajú grázlov či počas hromadnej bitky vo väzenskej sprchárni a nie sú v súlade s takto vážne sa tváriacim filmom.

Rovnako kvalitné filmové spracovanie známeho Mathesonovho románu The Last Man on Earth ako bolo to o 7 rokov staršie s Vincentom Priceom v hlavnej roli. Charlton Heston je tu herecky obstojný, atmosféra ľudoprázdneho New Yorku pôsobí kuriózne aj skľučujúco zároveň a napriek tomu, že v žánrovom popise napríklad aj tu na csfd The Omega Man ako horor označovaný nie je, tento film v súlade s knižnou predlohou disponuje nezanedbateľným hororovým aspektom.

Rázovité béčko, kombinujúce sci-fi, hororový a akčný žáner. Idea tohto postapokalyptického príbehu je výborná, škoda, že skromný 250 tisícový rozpočet nedoprial režisérovi, scenáristovi, producentovi, strihačovi a predstaviteľovi hlavnej postavy v jednej osobe Steveovi Barkettovi väčší priestor na realizáciu. Aj napriek tomu, že kulisy rozboreného LA pôsobia papundeklovým dojmom sa mu tu však podarilo navodiť ponurú post-nuke atmosféru a ešte zvýšili nejaké peniaze aj na obsadenie ikonického záporáka Sida Haiga. Spomínaného Haiga však zatienil samotný Barkett, ktorý si tu naložil poriadne akčné sústo a počas záverečnej 20 minútovej rezanice zniesol občas až úsmevne ťarbavým spôsobom zo sveta snáď viac zloduchov než Arnold Schwarzenegger v Komande.

Helter Skelter pôsobí mimoriadne cynicky, posmešne a degradačne čo sa ľudskej dôstojnosti týka, v navodzovaní podobných nálad a pocitov sú však japonskí filmári odjakživa machri. Miestami jemne balancuje na hranici soft porna, to však v rámci ázijskej kinematografie tiež nie je nijako výnimočný jav. Mínusom je stopáž, ktorá je zbytočne prepálená vďaka niekoľkým zbytočným scénam, víziám a výlevom, bez ktorých by sa tento film kľudne zaobišiel.

Nezáživný mysteriózny horor s neprehliadnuteľným puncom nízkorozpočtovosti (budget 1 milión USD bol na vierohodné natočenie takéhoto typu filmu málo už v roku 2001...), druhotriednym hereckým obsadením a po väčšinu času mdlou atmosférou. Finále s vcelku vydarenou príšerkou ma prinútilo trochu pozdvihnúť hodnotenie, inak by to bolo iba za **.

Kaidany nemám príliš napozerané a možno aj preto ma Borei kaibyo yashiki príjemne prekvapilo. Bavili ma obe časti príbehu, ako čiernobiela zobrazujúca reálnu dobu, tak aj farebná, v rámci ktorej sa dianie vhodne prenieslo do stredoveku. Pozoruhodná je na pomery žánrovej tvorby 50. rokov výrazná a do istej miery aj nadčasová hororová stránka tohto kaidanu, ako aj režisérov cit pre navodenie a vygradovanie strašidelnej atmosféry v kľúčových scénach.