Karamanlis

Pomerne hlúpy a lacný pokus o coolovú hororovú komédiu. All Cheerleaders Die mali byť zrejme postavené najmä na prítomnosti príťažlivých mladých ľudí, bohužiaľ ale nebodujú ani po tejto stránke, keďže casting na ústredné herecké postavy podľa môjho názoru tvorcom vôbec nevyšiel.

Austrálsky Boar dopadol o čosi málo lepšie než dosť podobný kórejský Chawoo z roku 2009. Divák vidí v zábere väčšinou iba gigantickú diviačiu papuľu, na ktorej je síce badať poctivú ručnú trikovú prácičku, no po čase to s tou útočiacou tlamou, do ktorej sa ľudia tak nejak hádžu sami už začne byť otrava. Kanec sa v plnej paráde dostane do akcie iba ojedinele a keď sa tak stane, tak to nie je žiadna sláva, nakoľko vyzerá digitálne a v tomto ohľade pripomína práve svojho juhokórejského bráška Chawa. Potešila ma tu však prítomnosť Nathana Jonesa, z ktorého sa stáva akýsi dvorný herec Chrisa Suna (aj keď je pravda, že postavy, ktoré pod jeho režijnou taktovkou stvárňuje moc rozumu nepobrali), šialená hiphopového verzia songu "Ice Ice Baby" v jeho podaní či finálny súboj prerastených monštier, z ktorých jedným je práve Jones.

Satanov trojuholník je ambiciózny mysteriózny TV film, produkovaný spoločnosťou ABC. Je zrejmé, že skromný televízny rozpočet neumožnil tvorcom tohto tematicky zaujímavého projektu možno až taký rozlet ako by si predstavovali, v rámci možností sa však s týmto námetom popasovali uspokojivo a v závere mi na malú chvíľu veru aj prebehol mráz po chrbte...

Atypický, čudesný a mimomainstreamový akčne ladený horor, z ktorého som mal zmiešané pocity. Kým prvá polovica filmu ma svojimi halucinogénnymi pasážami, divokou vizuálnou stránkou v rámci ktorej sa strieda škála sýtych farieb ako v dielach Daria Argenta, krátkymi prechodmi do animovanej podoby či náznakmi čohosi, čo mi vzdialene pripomínalo Bakerových Cenobitov udivovala ale nebavila, druhú polovicu, nesúcu sa v znamení Cageovej nepríčetnej krvavej jazdy som si už užíval.

Juhoslovanský názov Etrurac jos ubija znie foneticky vcelku výstižne, nakoľko sa jedná o doslova ubíjajúci film s tematikou etruskej kultúry v pozadí príbehu. Po celú dobu sa tu prakticky nič interesantné nedeje a keď sa napokon niečo aj zomelie, tak je to divákovi priblížené iba v náznakoch, pričom výskyt hororových elementov je tu s výnimkou trochy krvi, ktorá je zo dvakrát preliata len minimálny. Sledovať 105 minút alkoholických výlevov nesympatického fúzača a zmäteného diania v istom milostnom trojuholníku častokrát za prehnane dramaticky znejúceho hudobného doprovodu nebolo nič pre mňa.

Skvelý atmosferický horor s Paulom Naschym vo vedľajšej roli, servírujúci zo žánrového pohľadu tak povediac z každého rožku trošku. La Orgía de los muertos v podstate nemá slabé pasáže, mierne detektívne ladený príbeh ma po celú dobu držal v napätí a počas nadupaného finále, v ktorom hrajú prím pozoruhodné dobové masky som si spomenul na iné výborné sedemdesiatky ako Horror Express, The Living Dead at Manchester Morgue či de Ossoriovu sériu The Blind Dead.

Spánková paralýza je téma, o ktorú sa zaujímam celý život a mám pred ňou rešpekt, preto mi bolo už vopred jasné, že Mara u mňa nemôže prepadnúť. Byť sa v podstate jedná o žánrové klišé, s miestami digitálnym lookom, vsádzajúce na zaužívané a do istej miery otrepané postupy na vystrašenie diváka, ktoré sme už mali možnosť vidieť v desiatkach či stovkách iných, najmä duchársky ladených žánroviek, hororový aspekt je tu tak intenzívny, že nemôžem Maru hodnotiť inak než kladne.

Po dlhšej dobe survival horror, ktorý stojí za zmienku. What Keeps You Alive je však zaujímavým kúskom iba zhruba do svojej polovice. Potom sa jeho tvorca Colin Minihan začne zahrávať s vecami, ktoré príbehu podľa mňa uškodili a počiatočný dobrý dojem je fuč. Hlavná hrdinka sa opakovane chová ako lobotomik, finálna bitka sa udeje úplne mimo záber a jedna dôležito pôsobiaca scéna sa nakoniec ukáže byť iba snom ústrednej postavy. Fakt "milujem" keď sa toto vo filme deje...

Hoci je Vadí nevadí iba obmenenou variáciou Nezvratného osudu, napokon ma bavilo viac, než som očakával. Priebeh hry a úlohy, ktoré v rámci nej zúčastnení dostávali by som si dokázal predstaviť vygradované do omnoho extrémnejšej podoby, než umožňoval rating PG-13, ale tak budiž, ide predsa o kinofilm s jasne určenou cieľovou vekovou skupinou publika. Pretiahnuté ksichty však aj napriek tomu mali istý hororový potenciál a počas jednej či dvoch scén ma aj trochu zamrazilo.

Patient Zero vo viacerých ohľadoch pripomína novodobejšiu variáciu Romerovho Dňa mŕtvych z roku 1985. Príbeh je takmer totožný (podzemný bunker, vedci vs. vojaci, hľadanie protilátky, experimenty, prejavy inteligentného počínania u nemŕtvych, rozbroje vo vnútri komunity...), Patient Z je však vyslovene interiérovým filmom a dianie sa mimo priestorov bunkra presunie jedine v rámci občasných flashbackov hlavných hrdinov. Výsluchy vodcu zombíkov sú síce zaujímavé a v závere dôjde aj na surové útoky nakazených, inak sa ale tento britský zombie kúsok nijako nevymyká z bežného subžánrového priemeru.